TOP príbeh! Vidieť môjho otca ako sa modlí ruženec ma zachránilo pred homosexualitou

29.04.2017
1483 0 0
Kultúra života

Už ako dieťa som si ctil svojho otca, ale nerozumel som mu. Inštinktívne som vedel, že moje prežitie závisí od neho. Môj otec veľa pracoval. Bol usilovný a dokázal vytvoriť z ničoho niečo: záhradu, domček na strome alebo inú vec do nášho domu. Bol strojcom môjho materiálneho šťastia. Boli to radostné dni, keď občas priniesol domov koláč alebo donuty. Vtedy som vedel, že môj otec bol spokojný a šťastný. Niekedy keď som urobil niečo zlé, sa môj otec rozhneval. Vtedy som sa ho bál a keďže bol vykonávateľom trestu. Ale mal som rád môjho otca a viem, že aj on mňa. Avšak v mysli dieťaťa, nebol človekom, ale Bohom. Vzdialeným Bohom.

Môj otec bol ctižiadostivý, smelý a hlučný. Nebol som ako on. Môj otec bol silný a tvrdý. Ja som nebol. Bol muž mužov. Považoval som sa za menej ako chlapca. Vždy som si pripadal pri ňom malý. Môj otec dokázal opraviť všetko. Vždy si vybral správny nástroj a správne ho použil. Vedel jazdiť na traktoroch, jeho svalnatými rukami vedel zdvihnúť masívne trámy. Nikdy nebol šikanovaný, pretože nepatril k hlupákom. Cítil som sa v bezpečí, ale neiste keď som bol s ním. Pokiaľ ide o mňa, nedokázal som udržať rovnováhu na bicykli, nedokázal som hodiť loptu ďalej ako 1,5 metra. Vždy som si buchol po palci alebo odmontoval skrutku, keď som držal kladivo alebo skrutkovač. Namiesto toho som sedel hodiny s ceruzkou v ruke a kreslil malé obrázky imaginárnych svetov, v ktorých boli zajace a dúhy. Chlapci zo školy si ma neľútostne doberali, kým som iba tak ponížene postával bez toho aby som povedal niečo na svoju obranu. Hanbil som sa. Raz som bol tak na smrť vystrašený, že som pustil do nohavíc. Hoci môj otec nebol nikde v blízkosti školského dvora, aby bol svedkom mojej hanby, mal som pocit, že o tom vie a pozerá sa. Myslel som si, že som sklamal oboch - Boha aj otca.

Obraz Ježiša, ktorý visel v škole bol trochu zoženštelý, neustále sa usmievajúci hipisák. Kázal nejakú hmlistú doktrínu o láske, ale potom začal o politickej sile a ich netolerancii a útlaku. Nikdy som nemohol prísť na to, prečo bol zabitý, pretože by sa vlastne (mocní tej doby) o neho ani nemali vlastne zaujímať. Obraz, ktorý sa mi najviac vryl do pamäti počas tých rokov, bol obraz Ježiša pripomínajúc vyškerené dieťa kvetov od Godspellu. Školské sledovanie toho filmu v temnom gymnázium bola skúsenosť, ktorá mohla zmeniť priebeh môjho života. Ak môj otec bol viac boh ako muž, potom Ježiš bol viac muž ako boh. Ak môj otec bol významnejší ako život a trochu autoritatívny, tento Ježiš bol všedný a sentimentálny. Ako som dospel, pohŕdal som oboma týmito bohmi. Myslel som si, že nájdem perfektného muža medzi homosexuálmi. Mužský vzor a niekoho silného, ale nespochybiteľne tolerujúceho a súcitného.

Nikdy som nenašiel svojho homosexuálneho boha. Pretože všetci okolo mňa pozerali presne iba na jednu vec. Ale čím viac som očakával a dúfal, stále viac som sa stával zúfalejším. Moji rodičia, hlavne môj otec, nemohli uniesť, čo sa zo mňa stalo. Bolo mi to jedno. Muž, ktorého verejne potrebujú bol môj spôsob ako mu to vrátiť, aj napriek tomu, že to nepochopil. Vyhlasoval som, že ho potrebujem, ale nikdy tam nebol. Jedného dňa povedal sarkastickú, aj keď úprimnú poznámku na môj výzor a mojich priateľov. Testoval som jeho akceptovanie a tak som počas jedného víkendu úmyselne prišiel domov s jedným homosexuálnym krajanom s nezvyčajným výzorom. Môj otec sa vyjadril jasne, že nie sú v našom dome vítaní. Považoval som to za ďalšie odmietnutie, tak som odišiel.

Ako roky ubiehali a ja som bol starší a chorý, boli moje možnosti menšie a generácia teraz mladších osamelých chlapov ma považovala za ich potencionálneho spasiteľa - ako ich nového boha. Chvíľu som hral svoju úlohu. Panovačnými a pomstychtivými boli považovaní tí, ktorí hľadali uznanie rovnakých spôsobom, ako keď mňa kedysi starší muži napádali a urážali. Nenávidel som sa a začal som závidieť mojím priateľom, ktorí už dávno príšerne zomreli na AIDS. Pretože som si myslel, že aspoň ich trápenie už skončilo.

Jednu noc som ležal zabudnutý umierajúc na zimnom a tvrdom nemocničnom lôžku. Modlil som sa za smrť, kým sa moja matka modlila v blízkosti Ježiša. Ja som ju preklial ak sa pokúšala prihovoriť za mňa v nebi. Nechcel som jej Boha. Kde bol po celý môj život? Určite bol úbohý a žalostný. Začal som sa báť, že po mojej mizernej smrti bude konečne rozhodný a presvedčený. Spanikáril som  a začal som volať na Boha a Otca, aby poslal jeho syna. Hneď som pocítil jeho úplnú upokojujúcu prítomnosť. Bol to ten istý pocit, ktorý som cítil ako chlapec, keď môj otec bol po blízku. Cítil som sa bezpečne. Neskôr sa však nepríjemný pocit vrátil. Bol tento Ježiš Kristus, ten istý dlhovlasý sociálny pracovník zo sedemdesiatych rokov, ktorý ma objal a dal mi darčekovú poukážku na jedlo zadarmo a potom ma poslal naspäť do ulíc? Lenže... ja som sa tam nechcel vrátiť.

Nebolo miesto, kde by som sa mohol vrátiť, tak som išiel domov. Márnotratný syn bol nažive a moji rodičia mi otvorili dvere. Ale bol som príliš zmätený, vyčerpaný a chorý, aby som niečo oslavoval. Chvíľu som nemohol hovoriť ani spať. Bol som opäť vystrašený ako v detstve. Snažil som sa dolapiť pomoc, dolapiť pravdu, dolapiť život. Naťahoval som ruku za mojím otcom a naťahoval som ju k Bohu.

Najprv môj otec nevedel, čo má robiť. Držal sa ďalej a ja som zostal v mojej izbe. Modlil som sa k Bohu, pretože som nevedel, že sa modlím. Pretože som mal obrovské bolesti, nedokázal som sa sústrediť ani na jednu z ľahkých modlitieb, ktoré som si nesprávne pamätal z detstva. Namiesto toho som prosil o pomoc  Úpenlivo som prosil a nasledujúcich niekoľko dní som žil ako pustovník. Stále som si nebol istý.

Pomaly som sa vyhnal z mojej monastickej bunky hľadať odpovede.  Načiahol som na poličku mojich rodičov a bez rozmýšľania som si zobral dve knihy spať do mojej izby - Bibliu a Katechizmus katolíckej cirkvy. Nikdy som z toho nič nečítal.

Počas nasledujúcich dní som čítal znova a znova určité pasáže. Hlavne odpustenie verejného hriechu Kristom a odseky v Katechizme, ktoré sa zaoberajú homosexualitou. Bol tu súcit a potom tu bola sila, všetko spočívalo v Pravde. Kristus nebol neschopným slabochom, ako som si predstavoval od gymnázia. Postavil sa šikanovaniu a potom Kristus utešil zranených, ale nenechal ich zapadnúť prachom. Dal nám Jeho Slovo, že nám bude na blízku a zákony, ktoré by mali riadiť každú našu myšlienku. Ponúkal cestu von.

Zobral som obe knihy do ktorých som vložil celú moju vieru, opustil som izbu a vrátil som ich späť na poličku. Videl som môjho otca ako sa modlí. Nikdy som ho predtým nevidel modliť. Počas môjho dobrovoľného väzenia v rámci homosexuality, si moji rodičia prešli cez ich vlastné zajatie vo svete zneužívania a prebytku. Extravaganciu našli v drahom víne a v nekonečných nociach gurmánských zájazdov po zemeguli, ktoré boli iba nevyhnutnými prázdnymi jedlami. Teraz opustili luxus, ktorý umožnil odhodlanie môjho otca. Môj otec sa nezdá byť menej zaneprázdnený, ale jeho ambície sa zmenili. Všetko v jeho živote sa sústredilo na materiálne ciele, teraz sa však jeho energia sústredila čisto na nemateriálny cieľ.

Stál som napoly ukrytý uprostred schodov a sledoval som ako niekoľko malých modlitebných korálkou na šnúrke prechádza cez otcove prsty. Ako dieťa, som nikdy nevedel ako sa modliť ruženec. Za posledné roky bolo mojou jedinou spomienkou na ruženec jedná mladá speváčka, ktorá sa volala Madona a stále ho nosila na krku. V mojej mysli sa to stalo bezbožným predmetom, premeneného z posvätného - ako krucifix - a strategicky bol vždy umiestnený v jej plnom výstrihu. Ale v pevných, mozoľnatých rukách môjho otca boli znovu obnovené k ich pravému významu a dôležitosti. Ako moje detské predstavy Ježiša Krista, v mojom otcovi bolo viac ako som predtým veril.

Po celý čas som si myslel, že ma môj otec nenávidí. V skutočnosti sa za mňa modlil a plakal. A počas tohto, modliac sa osamote a v tichosti, tu bol súcit. Kým som ja tancoval na nejakej homosexuálnej diskotéke, môj otec sa modlil. Zatiaľ čo som mal sex s neznámymi mužmi, môj otec sa modlil. Zatiaľ čo som odhodil môj život, môj otec sa modlil. Každý deň sa modlil ruženec a ja som o tom nevedel. Počas týchto dlhých dní smútku, by som sa na mojom smrteľnom lôžku nestaral o to a myslel som si, že je iba neuveriteľne hlúpy. Muselo sa zdať, že jeho modlitby nefungovali. Nevracal som sa vtedy domov, ale on sa v modlení nevzdával. A na to bolo treba silu a odhodlanie. Tie isté vlastnosti, ktoré sa mi zdali odporné keď som bol ešte chlapcom. Premenili sa na prostriedky môjho vykúpenia Ježišom Kristom.

Nespokojnosť so svetom vedie niekedy k ľútosti. Ak nechceme zostať zatrpknutými a mrzutými, požaduje sa radikálna revízia ako si predstavujeme sami seba a všetko okolo nás, aby sme mohli ísť dopredu a prežili. Vyžaduje si to aj pokoru. Vo svojom súčasnom zničenom psychickom stave, bolo moje poníženie úplné. Pri mojom zbytočnom úsilí nájsť dokonalého muža, ktorý by ma zachránil, som bol poslaný späť do detstva. Ujma na mojom tele bola strašná, a vystrašený malý chlapec bol stále v troskách. Ale bol tu rozdiel - teraz som vedel, že žiadna ľudská bytosť by ma nemohla urobiť čistejším, odpustiť mi, zotrieť bolesť, dokonca ani môj otec. Pre iného muža, ktorý bol nejakým spôsobom viac ako muž, ma už zachránil. A v tomto vyslobodení otec zohral svoju úlohu.

 

Aj vy ste vnímali v mladosti vnímali Ježiša ako hipisáka podľa popisu autora? Napíšte nám do FB komentov. Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO.

DISKUSIA k článku