teplomer

 

Radili mi nechať predčasne narodené dvojičky zomrieť, bojovala som za ne celou svojou bytosťou

1,177
Kultúra života

V utorok 29. septembra som išla do nemocnice v Los Angeles na kontrolu k špecialistovi na gastrointestinálne problémy [čiže problémy s tráviacim traktom, pozn. prekl.]. Tie mám už 14 mesiacov. Pretože som bola tehotná, ihneď ma hospitalizovali a chceli sa pozrieť na Luca a Kadena.

Urobili ultrazvuk a okamžite zistili nejaké veci, ktoré ich znepokojili, pretože medzi membránami, ktoré ich oddeľovali chýbalo veľa tekutiny. V tej chvíli mi toho veľa nepovedali, pretože ma nechceli znepokojovať. Jednu noc som tam zostala a nasledujúci večer mi špecialista urobil tomografické vyšetrenie, aby zistil, čo sa deje.

Lekár zistil, že mám transfúzny syndróm dvojčiat, pri ktorom sa dve deti delia o jednu placentu. Jedno dieťa má väčší prietok krvi, viac tekutín a živín než to druhé. To druhé dieťa je teda choré a spôsobuje mu to veľa rizík. Povedali mi, aby som si dohodla schôdzku s odborníkom, ktorý by ma zoperoval a pomohol mi zachrániť deti a ktorý by mi pomohol mať zdravší zvyšok tehotenstva.

Vo štvrtok 1. októbra som šla na magnetickú rezonanciu kvôli svojim zažívacím ťažkostiam (také, ktoré je bezpečné aj počas tehotenstva). Počas vyšetrenia som zrazu začala cítiť kontrakcie. Nebola som si úplne istá, či sú to kontrakcie, pretože som prvorodička. Na chvíľu som to nechala tak a nevenovala som tomu veľkú pozornosť. V tú noc, asi o desiatej, som šla na ultrazvuk a ony [kontrakcie] výrazne zosilneli. Boli sústavné a bolestivé. Požiadala som teda, aby ma sledovali. Sledovali kontrakcie a zistili, že som určite začala rodiť. Dali mi teda lieky, ktorými sa pokúsili pozastaviť priebeh pôrodu.

Asi o štvrtej ráno mi skontrolovali krčok maternice. Bola som otvorená na tri centimetre a odtiekla mi voda, a tak ma pripravili na núdzový pôrod. Neprešla ani hodina a bola som už otvorená na desať centimetrov. Bolo na čase zatlačiť. Predpovedali mi hrozné vyhliadky. Povedali mi, že som práve potratila a že chlapci budú pri pôrode už mŕtvi; alebo že ak vyjdú živí, nebudú žiť viac ako 30 sekúnd až minútu. Moji statoční bojovníci ukázali, že tieto vyhliadky boli nesprávne.

Vyšlo prvé dieťa. Začula som jemný plač. Okamžite sa mi teda uľavilo. Je nažive. Zatlačila som ešte viac, ale dieťatko bolo obrátené panvovým koncom. Otočili ho teda a ono vyšlo. Dýchalo. Boli to dve krásne, húževnaté, nádherné deti s bijúcim srdcom. A oni ich položili na stôl bez nejakých podporných prostriedkov alebo kyslíka.

„Chcete si dať deti priamo na kožu, predtým než zomrú?“ Povedala mi sestra. Okamžite som sa naštvala a povedala som im: „OKAMŽITE SA CHOĎTE POSTARAŤ O MOJE DETI! POSTARAJTE SA O MOJE DETI! BIJE IM SRDCE! CHOĎTE ICH ZACHRÁNIŤ!“ Aj moja matka a jej manžel na nich kričali. Táto sestra sa so mnou začala zápasiť. Zdalo sa mi, že to celé trvá azda tri hodiny. Vravela: „Ich mozog odumrie; budú to živé mŕtvoly. Aj keď si nemyslím, že chápete, čo vám hovorím.“  Naozaj sa so mnou niekoľko minút hádala a nechcela vyhovieť mojej žiadosti. Povedala som jej: „Je mi jedno, či majú 1 % šancu na to, že prežijú a či z nich budú po zvyšok ich života živé mŕtvoly. Sú to moje deti, moji synovia,  a ja urobím všetko preto, aby som ich zachránila.“

Tieto malé deti nemajú hlasy a my, ako ich mamy a otcovia, sa nebudeme zozadu len tak prizerať a nič nerobiť. Sú to ľudské bytosti. Ide o ľudské životy. Krásne im tĺklo srdiečka, mali krásne prsty a nechty, mali mozog, krásnu tvár a nos. V každom ohľade boli úplne dokonalí a ohromní. Boli bezchybní. Boli to moji synovia, Kaden a Luca, a my sme za nich bojovali, akoby sme bojovali za svoje vlastné životy. Po 30 hodinách najodvážnejšieho boja, náš sladký a krásny Luca Sailor odišiel do neba, aby sa stretol so svojím Stvoriteľom. Tá mučivá bolesť, ktorá túto udalosť sprevádzala, sa nedá nijako opísať.

V nedeľu 4. októbra prišiel za mnou a za mojím manželom vedúci oddelenia detskej intenzívnej starostlivosti. Varoval nás, že náš druhý syn, Kaden, je v zlom stave, že mu nie je dobre. Povedali nám, že nemá dostatočne vyvinutú kožu, že sa trhá a že sa u neho začínala rozvíjať infekcia. Povedali tiež, že by to mohlo nakoniec spôsobiť zlyhanie orgánov. Vraj by sme ho mali odpojiť od prístrojov, aby mohol „dôstojne“ zomrieť. Povedali sme si, že nebudeme riskovať to, že ho v podstate zabijeme, keď ešte stále existuje nejaká nádej.

Boh je vždy dobrý a zvrchovaný. On dokáže urobiť všetko, a tak sme sa rozhodli, že zaňho budeme aj naďalej bojovať – bez ohľadu na vyhliadky a na to, čo nám povedali. Po tom, čo sme urobili pevné rozhodnutie, som mala tú česť asi 40 minúť sedieť so svojím synom. Rozprávala som sa s ním a spievala som si s ním. Zakaždým, keď som spievala, dvíhal ruky a kopkal nožičkami. Na ďalší deň o druhej ráno aj náš krásny Kaden Cash odišiel za svojím Stvoriteľom a za svojím krásnym bratom.

Premýšľam nad tým, že ak by sme nebojovali o ich život, nikdy by sme nedostali tých 30 hodín a niekoľko dní s našimi úžasnými, nádhernými, odvážnymi bojovníkmi. Nemohli by sme si s nimi spievať, prejavovať im lásku a byť s nimi. Stačilo, keby sme počúvali to, aké majú šance na prežitie. Nikdy by nemohli vyrozprávať svoj príbeh. Hoci naši chlapci žili krátko, dotkli sa mnohých národov a urobili im službu. Deti bez hlasu dostali ten najsilnejší a najhlasnejší hlas, ktorým sa dotkli celých národov – a práve za to sme sa modlil každý deň počas môjho tehotenstva.

Ich život mal veľký význam. A napriek tomu, že tu boli len tak krátko, zmenili svet. A táto zmena potrvá naveky.

Luca znamená „Darca a nositeľ svetla“ a Kaden znamená „Bojovník“. Spočiatku sme si mysleli, že to znamená, že bude bojovať o svoj život. No nebolo to tak. Znamenalo to, že oni dvaja bojovali za všetkých tých, ktorých hlasy nepočuť, za všetky deti a všetkých ľudí, ktorí nikdy neprehovorili. Bojovali za práva detí na celom svete a zároveň do tohto temného sveta priniesli svetlo.

Sú to moji drahí bojovníci.

DISKUSIA k článku