teplomer

 

Prefekt pápežskej kongregácie pre náuku viery: Cirkev sa nemôže poddať totalitnému duchu doby

1,003
Kultúra života

Vedúci predstaviteľ doktrinálnej oblasti počas pontifikátu pápeža Františka začiatkom tohto mesiaca zdôraznil, že Cirkev sa v modernej spoločnosti nemôže poddať totalitnému impulzu, ale namiesto toho musí prinášať svedectvo o pravej slobode, ktorú možno nájsť v kríži.

Ako oznámilo aj LifeSiteNews, kardinál Gerhard Ludwig Müller prefekt Kongregácie pre náuku viery, sa 1. septembra počas rozhovoru v nemeckom Regensburgu jasne vyslovil proti duchu herézy a vzbury medzi nemeckými biskupmi.

Vtedy sme však nehovorili o širšom spektre tém, ktorých sa kardinál Müller dotkol vo svojom prejave v Regensburgu. Tieto vyslovil pri príležitosti vydania nemeckej verzie novej knihy kardinála Roberta Saraha s titulom „God or nothing“ (v preklade: Boh alebo nič). Teraz keď samotná Kongregácia pre náuky viery na svojich internetových stránkach zverejnila celý prejav (anglický preklad jeho častí je k dispozícii tu), je možné o tejto dôležitej diskusii povedať viac.

Kardinál Müller vo svojom prejave hovoril o našej „dobe plazivého alebo hlučného odkresťančovania globálnej spoločnosti“, a teda o „otázke prežitia kresťanstva v súčasnom i budúcom svete“. Chápe, že čím viac sa človek odvráti od Boha, tým viac sa obracia k nejakej modle:

„Človek je nasmerovaný k Absolútnu. Len tam, kde je Boh nad človekom a v človeku, možno nájsť pravdu v slobode a spravodlivosť v láske. Tam, kde sa človek snaží prevziať moc nad Absolútnom, tam sa obracia k modle. Tá sa s pomocou násilného zovretia snaží dosiahnuť totalitnú nadvládu a tvrdo si človeka prispôsobuje podľa seba, a tak ho zotročí prostredníctvom výkonu politickej moci, ktorá pritom využíva médiá.“

Nemecký kardinál sa jasne vyjadril proti totalitnému duchu, ktorý vládne v postmodernej spoločnosti a vyzval nás, aby sme vydávali svedectvo o našej katolíckej viere. Bude to boj a jeho súčasťou bude aj utrpenie. Müller nám pripomína, že „kresťanská identita“ znamená „vedomosť, že z kríža prúdi skutočná sloboda, ozajstné šťastie človeka a jeho večná spása“.

Nebezpečenstvo pre Cirkev podľa neho spočíva v jej prílišnom prispôsobení sa súčasnej obmedzujúcej ideológii a kultúre. Müller nám tiež pripomína, že táto ideológia sa nezaujíma o Krista, ale snaží sa len prispôsobiť si Cirkev vlastným záujmom, namiesto „hľadania pravdy, ktoré vyplýva z konečného Zjavenia v Kristovi. Ideologické hnutia chcú Cirkev premeniť na oponenta alebo spolupracovníka naturalizmu – v jeho liberálnej, nacionalistickej alebo komunistickej verzii“. Slová hlavy Kongregácie pre náuku viery ohľadom súčasnej ateistickej ideológie obsahujú niektoré veľmi dôležité a dôrazné vyjadrenia, ktoré stoja za plnú citáciu, keďže hovorí aj o zabíjaní nenarodených detí a rastúcom vykonávaní eutanázie:

„V programe na zničenie morálky a ateizácie ľudstva sa morálny zákon premenil na svoj opak. Zabitie dieťaťa v matkinom lone sa stáva právom ženy; likvidácia ťažko chorého alebo umierajúceho človeka sa stáva skutkom milosrdenstva; multimiliardové programy na podporu potratov a antikoncepcie [ako prevencie pôrodov] sa eufemisticky vyhlasujú za súčasť boja proti chudobe, hoci ich ďalším výsledkom (a zámerom) je, že prírodné zdroje zostávajú bohatým, keďže ich nespotrebujú armády chudobných. Navyše, samovražda pomocou liekov je teraz skutkom sebaurčenia. Proti obchodovaniu so ženami [a deťmi] z chudobných krajín sa bojuje len vlažne ​​alebo - čo je ešte horšie - bagatelizuje sa to ako niečo, čo si [títo ľudia] spôsobili sami. Multimiliardový sexuálny a pornografický priemysel nie je ničím iným, ako zneužívaním ľudských bytostí, ktoré sú už pozbavené osobnej dôstojnosti. Neslávne sa pripája k radom najväčších zločinov proti ľudskosti.“

Citujúc knihu kardinála Saraha, ktorú Müller zvlášť a dôkladne chválil, uviedol, že „gender ideológia nemá argumentačný základ a že sa na ňu treba pozerať ako na dôsledok radikálneho feminizmu a údajnej sexuálnej revolúcie z roku 1968“. Povedal tiež, že tvárou v tvár toľkým zásadne dôležitým otázkam ľudstva, sa téme homosexuality venovalo priveľa pozornosti. Müller nám tiež pripomína, že samotná Cirkev ponúka homosexuálom skutočnú pomoc. Pritom rešpektuje ich ľudskú dôstojnosť, aby im ukázala cestu skutočného šťastia. Áno, hovorí Müller, Cirkev chráni homosexuálov „pred ich inštrumentalizáciou vykonanou v záujme ideologického dôkazu, že človek nie je stvorený Bohom, ale že je produktom spoločenského sebaurčenia a vonkajších vplyvov, prostredníctvom ktorých by sa s ním dalo svojvoľne manipulovať“.

Tu pokračuje v opise nebezpečenstva ideológie gender:

„Cieľom gender ideológie a radikálneho feminizmu nie je uznanie osobnej dôstojnosti ľudských bytostí s homosexuálnymi sklonmi, ale skôr zničenie manželstva medzi mužom a ženou a tým zničenie rodiny, ktorá prirodzene vyplýva z celoživotného puta medzi mužom a ženou ako otcom a matkou ich spoločných detí.“

Müller opisuje istú formu „neokolonializmu“, „keď sa rozvojová pomoc pre Afriku - ponúkaná medzinárodnými organizáciami a štátmi pod vplyvom gender ideológie - spája s adaptáciou tejto deštruktívnej ideológie“. ,Ak sa nechcú vystaviť vymývaniu mozgu, zomrú hladom‘ – to je nehanebné vydieranie.“ Týmito silnými slovami karhá Západ za používanie peňažných prostriedkov (a otroctvo falšovaných dlhov) na to, aby prinútila africké a ďalšie krajiny na svete k tomu, aby sa prispôsobili gender ideológii Západu.

V rámci prípravy na októbrovú Synodu o rodine stoja za zváženie aj kardinálove slová o manželstve. V tejto časti kardinál hovorí o šiestom prikázaní a jeho porušovaní. Müller nám pripomína skutočnosť, že Boh sa nikdy neunaví tým, že nám odpúšťa - ak budeme úprimne prosiť o odpustenie a ak sme skutočne ochotní urobiť nápravu a zlepšiť náš život - jednoducho odvrátiť sa od hriechu. Cirkev odvážne varuje pred vplyvom ignorovania týchto zásad a hovorí:

„Škandál nespočíva v tom, že sa porušilo šieste prikázanie a že sa stále znovu a znovu porušuje. Skutočný škandál by bol - a znamenalo by to odpadnutie Cirkvi od Boha – ak by Cirkev už nepomenúvala rozdiely medzi dobrom a zlom; alebo ak by dokonca hanebne hlásala, že je dobrom niečo, čo Boh prehlasuje za hriech; alebo ak by sa dokonca zbožnými slovami odvolávala na Boha, aby ospravedlnila hriech [...]“

Na konci svojho príhovoru nemecký kardinál vyjadruje teraz už celkom známe varovanie o možnom rozkole, ku ktorému čoskoro môže dôjsť v Katolíckej cirkvi v Nemecku. Hovorí tiež o tom, že je predovšetkým potrebné, aby sa Nemci od Afričanov poučili od ich lojálnej a živej viery. Kardinálovi Sarahovi poďakoval za jeho osobnú statočnosť a svedectvo vydané v prospech plnej pravdy viery a za rozhodnutie neprimiešavať kvôli kompromisu polopravdu. Müller uzatvára: „Tvárou v tvár Bohu je buď všetko, alebo nič. S Bohom máme všetko, bez neho nie sme ničím.“

DISKUSIA k článku