Prefekt kongregácie pre náuky viery: Cirkev nemôže ponúkať „zriedenú“ vieru

1,543
Kultúra života

Minulý mesiac kardinál Gerhard Ludwig Müller, prefekt Kongregácie pre náuku viery, poskytol niekoľko rozhovorov, v ktorých urobil viacero dôležitých vyhlásení o súčasnej situácii v Cirkvi, o tlakoch moderného sveta na to, aby sa zmenila katolícka doktrína a o prenasledovaní kresťanov na Blízkom východe.

Regionálne nemecké noviny Rheinische Post uverejnili 24. marca rozhovor s kardinálom Gerhardom Ludwigom Müllerom, prefektom Kongregácie pre náuku viery. V ňom kardinál Müller vyhlásil niekoľko dôležitých vecí o  otázkach, ktoré sú súčasťou takzvanej „liberálnej agendy“ - vrátane celibátu, uvoľnenia morálneho učenia Cirkvi a povolenia znovu zosobášeným katolíkom prijímať sviatosti, najmä Najsvätejšiu Eucharistiu.

Na otázku, či by Svätý Otec František zavádzal tieto navrhované liberalizačné zmeny v Cirkvi v najbližších rokoch, kardinál Müller odpovedal: „František chce, aby ľudia v ťažkých životných situáciách neboli sami, skôr aby ich ich farnosti sprevádzali a prijali medzi seba bez akéhokoľvek dištancovania sa od učenia Cirkvi. Jednoduché „Áno“ na vyššie uvedené témy [liberálnej] agendy nemôže byť odpoveďou Cirkvi na výzvy sekularizácie.“

Kardinál Müller sa tým jasne dištancoval od pokusov o liberalizáciu postoja a učenia Cirkvi v týchto morálnych otázkach. Naopak, vyzýva každého katolíka, aby nasledoval Kristove učenie, prijal túto výzvu a veril, že On sám mu pritom pomôže.

Povedal: „Ide o to, aby každý človek našiel v Ježišovi centrum a základ svojho života. Každý človek musí vedieť, že v tomto živote a v živote po ňom má vložiť svoju dôveru do vteleného Božieho Syna. Toto je naša agenda a nie lacné kresťanstvo, kresťanstvo za nižšiu cenu. Nie je nám dovolené ponúkať ľuďom vieru zriedeným spôsobom.“

Keď novinár poznamenal, že sú to prísne a náročné slová, kardinál Müller odpovedal: „Ak má niekto pochybnosti o večnom živote, takejto osobe Cirkev nemôže jednoducho povedať: „Veď na tom až tak nezáleží, hlavné je, že niekedy spravíš niečo dobré.“ Alebo, keď sú ľudia katolíkmi, ale nechodia na svätú omšu, nemôžeme povedať: „Človek môže byť dobrým kresťanom aj bez toho, aby chodil na omšu.“ Nie, obdive tieto veci patria k sebe. Kto vo svojom srdci uverí a ústami vyznábude spasený, hovorí svätý apoštol Pavol. Nemôžeme sa len tak oddať „svetskému duchu doby“.“

Kardinál Müller týmto jasne odmieta akúkoľvek predstavu mravného relativizmu. Sekulárnemu svetu aj katolíkom však pripomína, že človek musí nasledovať Krista a konať tak, aby bol spasený. Toto je povzbudzujúce a silné vyhlásenie, ktoré je v čase zmätku a neporiadku v Cirkvi a vo svete naliehavo potrebné.

Na otázku o celibáte kňazov, kardinál poukázal na dlhú cirkevnú tradíciu a na príklad Ježiša Krista. „[Celibát] je založený na dlhoročnej tradícii. Existuje osobitná blízkosť medzi kňazstvom a touto formou života. Ježiš tiež žil v celibáte. Nevidím žiadne podstatné dôvody, prečo by sa Cirkev mala od tejto tradície dištancovať,“ povedal.

Kardinál Müller v tomto rozhovore tiež zdôrazňuje, že je dôležité zachovať jednotu Cirkvi tvárou v tvár rastúcemu konfliktu medzi dvoma prúdmi myslenia vo vnútri Cirkvi ohľadom otázky liberalizácie alebo uvoľnenia morálky Cirkvi. Odkazuje na sľub každého biskupa: „byť lojálny ku katolíckemu Magistériu pod vedením pápeža ako nástupcu Petra“.

Kardinál Müller tiež poukázal na to, že je veľmi znepokojený krutým a neľudským zaobchádzaním a tiež zabíjaním kresťanov na Blízkom východe a nedostatkom rozhorčenia a aktívneho znepokojenia Západu nad týmito úmyselnými zverstvami. Povedal, že varovanie o možnom útoku proti Vatikánu je potrebné brať vážne. „Človek musí brať [túto hrozbu] vážne. Ešte väčšmi sa znepokojujem nad vyhnaním kresťanov z Blízkeho východu a zabíjaním kresťanov po celom svete. Kto porušuje Božie prikázanie „Nezabiješ“, jedná zvráteným a neľudským spôsobom.... Neviem, odkiaľ tento nedostatok citlivosti ku násiliu páchanom na kresťanoch pochádza.“

Pri ďalších úvahách by kardinál Müller pravdepodobne načrtol spojenie medzi svetskými liberálnymi silami v spoločnosti, ktoré tlačia na Katolícku cirkev, aby zmenila svoje vlastné morálne učenie a medzi ignorovaním krutostí páchaných na kresťanoch v iných častiach sveta – a to v dôsledku ich všeobecného opovrhovania či pohŕdania kresťanstvom.

V ďalšom rozhovore na konci marca s talianskou spravodajskou agentúrou ANSA, kardinál Müller vyslovil niektoré dôrazné postrehy o tom, aké je dôležité, aby milosrdenstvo a pravda zostali spojené. „Svätý rok [Milosrdenstva] má ľuďom pripomenúť, že milosrdenstvo nemôže existovať bez pravdy,“ povedal. Aj ľuďom, ktorých životy trápi rozbité manželstvo, treba priniesť skôr pravdu než nové pastoračné prístupy. Pripomína nám, že Boh nás miluje tým, že zasahuje do našich dejín svojou milosťou“. Tou milosťou sme potom povolaní pretvárať samých seba, „takže dostaneme väčšie srdce a skutočne to zmení naše životy. To je dôvod, prečo počas tohto Svätého roku si musíme pripomenúť, že nemôžeme hovoriť o milosrdenstve bez toho, aby súčasťou nášho rozprávania bola pravda.“

Kardinál Müller trval na Božej pravde na rozdiel od spôsobu, akým my ľudia niekedy pozeráme na náš život vo vlastných rodinách. „Je dôležité prijať každého, samozrejme, aj hriešnikov, pretože všetci sme hriešnikmi, ale musíme dodržiavať Božie prikázania, nie len obyčajné ľudské myslenie. Ľudské bytosti sa niekedy pozerajú na veci spôsobom, ktorý je trochu odlišný od toho, ako sa na to pozerá Boh.“

Dodal: „Božie milosrdenstvo nás prijíma takých, akí sme, ale nenecháva nás v takom stave, v akom nás našlo.“

Povedal, že Boh nás chce skrze svoju milosť viesť ku spáse, a tak nás vedie k tomu, aby sme svoje životy pretvárali. „Nemôžeme vyhlásiť vzkriesenie bez kríža. Nexistuje žiadna druhá alebo tretia cesta.“ Tieto komentáre evidentne patria do kontextu biskupskej synody a návrhu, ktorý niektorí predkadali – totiž, aby druhý raz zosobášené páry mohli pristupovať k svätému prijímaniu.

Ďalší rozhovor poskytol 2. apríla kardinál Müller nemeckým katolíckym novinám Tagespost. V ňom vyvracia niektoré veľmi znepokojujúce vyhlásenia pochádzajúce od nemeckých prelátov - kardinála Reinharda Marxa a biskupa Franz-Josefa Bodeho. Títo dvaja preláti tvrdili, že Cirkev potrebuje vziať viac do úvahy životnú situáciu“ ľudí a podľa nej prispôsobiť svoje vlastné morálne učenie a pastoračnú prax. Bode dokonca hovoril o „životnej situácii“ ako o zdroji Zjavenia. Müller odpovedá na tieto výroky takto: Sväté Písmo a Tradícia tvoria pod vedením Učiteľského úradu Božie Slovo vo svedomí viery Cirkvi. [...] Touto pravdou je nakoniec sám Ježiš Kristus. Všade tam, kde sa kladú ľudské úvahy alebo dokonca sila skutočností na rovnakú úrov ako Sväté Písmo a Tradícia, sa človek odkláňa od základov katolíckej teológie.“ Všetci veriaci musia prispôsobiť svoje myslenie a svoje správanie Zjaveniu, aby sa tak „pri plnení svojich pozemských povinností za normálnych životných podmienok neoddelili od Krista“.

Kardinál Müller sa dištancoval od akejkoľvek myšlienky sekulárneho humanizmu, ktorý by mal mať rozhodný vplyv na katolícku vieru: Zároveň [Cirkev] nemôže prij humanizmus bez Boha, ani pokus o ideologické sebavykúpenie. Vykupiteľom všetkých ľudí je Kristus.“ Müller nám preto pripomína povinnosti a úlohy Cirkvi v ktoromkoľvek okamihu dejín: „Životná situácia v každej epoche ponúka kombináciu príležitostí a rizík. Cirkev vždy a všade hlása Evanjelium konkrétneho povolania každého človeka: nájsť v Bohu tu na zemi i po smrti význam, šťastie, spasenie a večné naplnenie. Cestou k tomu je nasledovanie Ukrižovaného a Vzkrieseného Pána.“

V rovnakom rozhovore kardinál Müller tiež vyvracia tvrdenie kardinála Marxa, že nemeckí biskupi urobia svoje vlastné pastoračné rozhodnutia nezávisle od Ríma. Müller odpovedal, že niektoré miestne cirkvi síce zohľadňujú konkrétnu situáciu svojej krajiny, no napriek tomu, Zjavenie je zverené celej Cirkvi: „Učenie Božie prikázania sa nemôžu líšiť v závislosti od národných rozdielovOni držia miestne cirkvi spolu v katolíckej jednote. Je jasné, že pastoračná a sviatostná prax tej-ktorej krajiny nemôže byť v rozpore pravdou viery.“

Je povzbudzujúce, že vidíme ako si kardinál Müller ako prefekt Kongregácie pre náuku viery stojí za svojimi postojmi pri obrane nášho učenia a prikázaní nášho Pána a že pritom nepoužíva váhavé slová. Kiež by sa mnohí ďalší kardináli a biskupi povzbudili jeho svedectvom, a tak ho nasledovali v tomto boji proti nadmernému a deformujúcemu tlaku našej doby.

DISKUSIA k článku