Predčasná sexualizácia je termín s reálnym obsahom

1,291
Kultúra života

Posledný z mojich článkov o sexuálnej výučbe, v ktorom sa snažím uchopiť termín predčasnej sexualizácie.

V článku priamo nadväzujem na svoje predchádzajúce texty o sexuálnej výchove na SME i v Denníku N. Nenavrhujem v nich konkrétny normotvorný koncept sexuálnej výchovy, nakoľko o nej neuvažujem normatívne, reštriktívne ani represívne. Skôr sa v dobrej viere pýtam, čo by sa z nej dalo vyťažiť a čo pozitívne by mohla priniesť. Vytýčené otázky sa snažím zodpovedať čo najprimeranejšie z pohľadu objektu tejto výchovy, teda z pohľadu samotného dieťaťa. Vo svojich stanoviskách a postojoch si vôbec nenárokujem na objektívnu pravdivosť alebo univerzálnosť. Považujem však za svoju povinnosť vyjadriť sa k značne polarizovane vnímaným problémom okolo sexuálnej výchovy, a to z pozície psychiatra, filozofa, blogera, otca i občana spoločnosti, v ktorej všetci spolu a v závislosti jedného od druhého žijeme.

Skôr sexuálna výučba, než výchova

Šulová v modernej učebnici Sexuologie píše, že „sexuálna výchova môže byť chápaná ako proces, ktorý má dlhodobo prebiehať vo funkčných a normálnych rodinách, kde škola iba zastupuje nefunkčné správanie rodičov voči vlastným deťom v tejto oblasti (Šulová, 2010)“. Minimálne ide o základné informácie o reprodukcii, pohlavnej hygiene, menštruácii, polúcii, tehotenstve a bezpečnom sexe. V širšom zmysle je to však odovzdávanie porozumenia sexuálnemu správaniu ako komplexnej súčasti kultúry a medziľudských vzťahov, o zdôrazňovanie vzťahového rozmeru sexuality v partnerstve a manželstve a o stimulovanie zdravého psychosexuálneho vývoja. Kým technické informácie o sexe sa sprostredkovávajú explicitne, teda priamo pomocou slov a rozhovoru, výchova k zdravej sexualite v širšom zmysle prebieha predovšetkým implicitne, čiže pomocou zážitku fungovania rodiny, vzťahov, skrz životné skúsenosti s mužskými i ženskými postavami v priebehu detstva a dospievania. K tomu nie je školský systém ani zďaleka disponovaný. Preto by podľa mňa bolo vhodnejšie namiesto sexuálnej výchovy hovoriť o sexuálnej výučbe alebo sexuálnom vzdelávaní. V pomere k „vyučovaniu“ je „výchova“ omnoho rozľahlejší termín. Výchovu, ktorá by smerovala k zdravému prijatiu a rozvinutiu vlastnej pohlavnej/rodovej identity, sexuálnej orientácie a sexuálneho života, škola jednoducho nie je schopná poskytnúť. To však neznamená, že sexuálna informovanosť prostredníctvom školy nie je dôležitá. Prinajmenšom zapĺňa dieru v znalostiach o sexualite, ktorú z rôznych dôvodov v dieťati nechali vyrásť rodičia. Okrem zdôraznenia bezpečného sexu ako prevencie pohlavne prenosných chorôb by sa mala výučba venovať sexualite v kontexte lásky a mala by problematiku sexuality prepojiť s partnerstvom, manželstvom a rodičovstvom, teda mala by sa vyvarovať atomizácii sexu a jeho izolácii ako samostatnej činnosti, bez väzieb na iné sféry ľudského života. Sexuálna výučba by sa tak podieľala nielen na rozvoji poznatkov o sexualite, ale aj na formovaní základných sexuálnych postojov a hodnôt.

Praktické otázky sexuálneho vzdelávania

Dvoma zásadnými otázkami v súvislosti s takýmto školským predmetom sú:

1. Ako sexuálnu výučbu prakticky realizovať?

2. Kedy s ňou vlastne začínať?

Práve tieto otázky vzbudzujú najviac afektov, kontroverzií a sporov, a preto je o nich potrebné (predovšetkým vecne) diskutovať nielen na spoločenskej, ale aj odbornej úrovni. Všetci sa totiž zhodnú na tom, že dieťa by malo vedieť o bezpečnom sexe. Predmetom sporu však nie je len to, kedy by to malo vedieť, ale aj to, akú formu a obsah by školou sprostredkované informácie mali mať. Jedno však nutne podmieňuje druhé. Charakter odovzdávanej informácie sa totiž značne mení podľa toho, či je jej prijímačom žiak na prvom stupni, druhom stupni základnej školy alebo žiak na strednej škole. A ak je reč o obsahu výučby, jej jednotlivé časti sa môžu odlišne akcentovať. Napríklad pri zásadách bezpečného sexu možno viac zdôrazňovať negatívne aspekty (riziko pohlavnej nákazy alebo dokonca „riziko“ tehotenstva) technické aspekty (antikoncepčné metódy), ale aj pozitívne a vzťahové dimenzie (hlavnou prevenciou pohlavne prenosných chorôb je predsa vernosť a sexuálna vyzretosť).

Do prvej vytýčenej otázky patrí aj problém, kým túto výučbu realizovať (lektorom, školským učiteľom, učiteľom, ktorý prešiel zvláštnou prípravou?). Je totiž jasné, že intímna problematika si vyžaduje otvoreného, spontánneho človeka, ktorý nebude prehĺtať háklivé a chúlostivé slová, ktorý bude schopný na vyučovacej hodine vytvoriť príjemnú atmosféru a ktorý nebude na žiakov pôsobiť príliš rigidne alebo sugestívne.

Predčasná sexualizácia detí

Ako jedna z námietok proti skorej sexuálnej výučbe je uvádzaná predčasná sexualizácia detí, čomu možno rozumieť ako príliš včasnému vzbudeniu sexuálneho správania v dobe, kedy by malo byť ešte akési sexuálne ticho.

Človek je v skutočnosti „sexualizovaný“ od ranného detstva. Subjekt je esenciálne pohlavne založený (sexed subject), nakoľko prijatie maskulinity alebo feminity je kľúčové pre vytvorenie samotnej subjektivity (Evans, 1996). Inak povedané, neoddeliteľnou a zásadnou súčasťou identity človeka je jeho pohlavná identita, a tá sa formuje už od prvých chvíľ strávených na tomto svete. Vývoj pohlavnej identity síce nie je nikdy plne ukončeným dejom, jej základné jadro a hlavné kontúry by však mali byť počas života stabilné. Už Freud (nielen pofreudovskí psychoanalytici) obsiahlo písal o tom, že získavanie mužských a ženských charakteristík nie je len záležitosťou biológie a anatómie, ale aj spolu-pôsobiacich sociálnych a psychických faktorov (Freud, 1971). V tomto procese hrá kritickú úlohu najmä rodina, ako najužšie spojenie dieťaťa so spoločnosťou. Freud tiež opísal štádiá sexuálneho vývoja, ktoré prebiehajú prakticky od prvého roku ľudského života (Freud, 1971). Už vtedy sa objavujú slastné telové pocity, ktoré sú súčasťou sexuality v širšom zmysle. Dojča cicá napríklad aj vtedy, keď nejde o utíšenie hladu. Dochádza k cicaniu bez väzby na príjem potravy, teda k cicaniu pre slasť, pričom prsnú bradavku matky si môže nahrádzať palcom alebo inou dostupnou časťou tela (Schlegel, 2005). Hlbinní psychológovia v rámci infantilnej masturbácie rozoznávajú dojčenskú onaniu (dráždenie pohlavných orgánov rukou alebo tlakom stehien), ktorá je prechodná, a detskú masturbáciu, ktorá sa objavuje okolo štvrtého roku života, pričom je prejavom aktívneho záujmu o vlastnú genitálnu zónu (Schlegel, 2005). Samozrejme, ide o spoznávanie svojho tela a užívanie si príjemných pocitov, ktoré z neho plynú. Dieťa im však nerozumie v explicitne sexuálnom kontexte – teda ako príprave na budúci sexuálny život.

Už v mladom veku je pritom dieťa pohlavnou bytosťou nielen preto, že má biologické pohlavné znaky, ale aj preto, že cíti psychickú a vnútornú príslušnosť k určitému pohlaviu a preberá vzorce jeho správania podľa najbližších a najdostupnejších modelov. Ak by som na tomto mieste opäť spomenul rozdiel medzi technickými a informatívnymi znalosťami o sexualite, odovzdávanými explicitne, a vzťahovým či emocionálnym poľom vlastnej sexuality, do ktorého dieťa vrastá implicitne, tak dieťa predškolského veku je pohlavnou bytosťou implicitne. Dospelým síce kladie otázky, kto má „pipík“ a kto „cikuľku“, ako sa narodil braček alebo ono samo, čo je prejavom prirodzenej detskej zvedavosti. Jej objektom však nie je priamo sex, sexuálne polohy, a už vôbec nie bezpečný sex, sexuálne zneužívanie, či iné predmety explicitného vedenia o sexe (scientia sexualis). Tieto témy sú inváziou z adultného sveta. Detské otázky sú hlavne zamerané:

a) na pohlavnú diferenciu, teda na rozdiely medzi mužským a ženským pohlavím,

b) na vlastný pôvod, teda na spôsob, ako sa dostalo na svet a na úlohu otca v tomto príbehu.

Ak sa malé dieťa (3-5 rokov) prílišne alebo nevhodne exponuje sexuálnej tématike, začne sa na ňu napokon aj pýtať, čo však nie je to isté, čo prirodzený záujem o vec. V infantilnom psychickom svete sa touto expozíciou totiž otvoril nový myšlienkový register. Otázkou je, či je to vhodné a čomu to vlastne poslúži.

Dieťa autenticky žije svoju pohlavnosť odmalička a dalo by sa povedať, že je implicitne sexuálne (vrátane všetkých prejavov svojej sexuality, ako je iný charakter bozkov venovaných opačnému pohlaviu alebo infantilná masturbácia). Explicitná sexualizácia by v týchto súvislostiach mohla označovať prílišnú záťaž dieťaťa nadbytočnými sexuálnymi informáciami:

a) ktoré nie sú potrebné pre jeho zdravý psychosexuálny vývoj a jeho duševné zdravie, o ktoré nejaví spontánny záujem,

b) ktoré by ho dokonca mohli miasť alebo znepokojovať,

c) a ktoré by napokon mohli viesť k predčasnému sexuálnemu správaniu.

V bodoch a) a b) by sa snáď dalo hovoriť o kognitívnej sexualizácii, kým bod c) by označoval behaviorálnu sexualizáciu.

Bolo by omylom myslieť si, že skoré vystavenie určitým sexuálnym témam nemá vplyv na detské správanie. Musíme si dať pozor, aby sme deti neučili o sexualite z pohľadu dospelého, ktorý do tejto výučby môže projikovať svoje vlastné predstavy o tom, čo by o sexe dieťa chcelo vedieť alebo čo by o ňom vedieť malo (a málokedy to, čo by vlastne ešte vedieť nemalo). Pedagogizácia detskej sexuality je podľa Foucaulta jedným z prejavov vzťahu moci k sexuálnej túžbe, pričom je len elementom v rámci širšej inštitucionalizácie vedenia o sexe (Foucault, 1999). Sex sa totiž v pomerne nedávnej histórii stal predmetom politiky, z čoho podľa Foucaulta pramení regulácia populácie prostredníctvom globálnych účinkov, ktoré politika zavádza (Doležalová Hrouzková a Weiss, 2014). Kým kedysi bola súčasťou pedagogizácie sexuality napríklad snaha ochrániť deti pred „zlom“ masturbácie, v súčasnosti má podstatne odlišnú náplň. Je to síce tendencia orientovať deti na ich budúci sexuálny život a na porozumenie vlastnej sexualite, nie však na aktuálny detský svet a jeho skutočné potreby. Na tomto mieste pritom hovorím o detskej sexualite, nie o príprave na zodpovedný sexuálny život v pubertálnom a postpubertálnom veku, čo je už podstatne vhodnejší čas na školské sexuálne vzdelávanie.

Nedávno som sa stretol s názorom, že sexuálna výchova by sa mala týkať už aj trojročných detí, pretože už tie sú potenciálnymi obeťami sexuálneho zneužívania. Je však absurdné predpokladať, že tým, že dieťa informujeme o možnosti sexuálneho zneužívania a popíšeme mu, o čo v ňom presne ide, samotnému sexuálnemu zneužívaniu zabránime alebo mu významnejšie pomôžeme s jeho identifikovaním a nahlásením. Naopak, dieťa by sme tak zbytočne traumatizovali, do jeho sveta hračiek, rodičov a kamarátov z ihriska by sme vniesli trhlinu. Nie je samozrejme vylúčené, že tých trhlín má už vo svojom krátkom živote viacero. Musíme však urobiť maximum pre to, aby sa dieťa vo svojom bezprostrednom svete cítilo bezpečne, aby mu dôverovalo, a nie ho upozorňovať na to, že mu môže dotykmi ublížiť niekto z rodiny (najčastejšie sú deti sexuálne zneužívané niekým blízkym a známym; Weiss, 2010). To, že dospelá žena vie o možnosti znásilnenia, znásilneniu nijako nezabráni. Tento skutok nie je totiž zavinený obeťou, ale násilníkom. To isté platí pre sexuálne zneužívanie detí. Okrem toho, dieťa vycíti, kedy už dotyk zo strany dospelého nie je nejakým spôsobom v poriadku, kedy sa deje niečo zlé, niečo, do čoho sa cíti nútené a pričom sa cíti značne nepríjemne. Tieto pocity mu nespriechodňuje žiadna traumatizujúca inštruktáž.

O fenoméne predčasnej sexualizácie detí v odbornom svete dobre vieme, nie je len výplodom samozvaných sexuológov, ako to v populárnom blogu tvrdí Natália Blahová. Práve u detských obetí sexuálneho zneužívania sa okrem emocionálnych a psychotraumatických následkov objavujú aj priame sexuálne konzekvencie. Reč je najmä o rýchlejšom nástupe onanie, ako aj pohlavnom styku s inými osobami, o tendencii k promiskuite, k skorším manželstvám, k mimomanželským vzťahom, o vyššej rozvodovosti týchto obetí v ich neskoršom živote a o častejších aktivitách v komerčnom sexe (Brichcín, 2010; Weiss, 2005). Nie je preto vylúčené, že príliš hrubým a neodborným zasahovaním takzvanej sexuálnej výchovy by mohlo k predčasnej sexualizácii skutočne dochádzať. Základnou zásadou by tu mohla byť tá, ktorá sa používa v medicíne: prvoradé je neublížiť (primum non nocere).

Namiesto záveru

Bolo by iróniou myslieť si, že sexuálne vzdelávanie, napriek svojim nepopierateľným informačným pozitívam, skvalitní naše vzájomné vzťahy, zlepší náš sex a prinesie do našich životov nové kvality. To však ani nie je jeho úlohou. Ide o vznešené ciele pre každého jedinečného človeka, ktorý smelo vykročí na svoju vlastnú sexuálne-individuačnú cestu.

Brichcín S. Soudní sexuologie. V: Weiss P. a kol. Sexuologie. Praha: Grada Publishing. 2010; 527-560.

Doležalová Hrouzková A., Weiss P. Filozofie sexuální touhy. Sexuológia. 2014; 14(2): 6-13.

Evans D. An Introductory Dictionary of Lacanian Psychoanalysis. London: Rotledge. 1996; 241 s.

Foucault M. Vůle k vědění: Dějiny sexuality I. Praha: Herrman & synové. 1999; 189 s.

Freud S. Tři pojednání k teorii sexuality. V: Freud S. Vybrané spisy III. Praha: Avicenum. 1971; 9-93.

Schlegel L. Základy hlbinnej psychológie s osobitným zreteľom na neurózológiu a psychoterapiu. Diel I, II, III. Trenčín: Vydavateľstvo F. 2005; 538 s.

Šulová L. Sexuální výchova. V: Weiss P. a kol. Sexuologie. Praha: Grada Publishing. 2010; 691-706.

Weiss P. Sexuální zneužití v dětství – pachatelé a oběti. V: Weiss P. a kol. Sexuální zneužívání dětí. Praha: Grada. 2005; 11-30.

DISKUSIA k článku