Prečo homosexuáli odchádzajú z cirkvi?

DÁTUM ZDROJA: 
03. Oct 2016
Joseph Sciambra

Rozprával som sa už s doslova stovkami homosexuálov.

Tak ako ja, aj oni sa kedysi radili medzi katolíkov, boli vychovávaní v kresťanských rodinách a navštevovali miestne cirkevné školy. Otázka, ktorú im položím po zistení týchto skutočností, znie: „Si stále katolíkom? Odpoveď je jednohlasná: „Nie! A tak sa vyzvedám ďalej:„Prečo? Odpovede sú až prekvapujúco podobné. A nemajú absolútne „nič spoločné so slovom „porucha, o ktorej katolíci zvyknú hovoriť ako o zarážajúcej v súvislosti s homosexuálnym správaním. V skutočnosti, nikto z nich také niečo ohľadom katolíkov ani homosexuálov nepočul.

Hlavný dôvod prečo sa rozhodli odísť z tejto viery je jednoduchý a platí to aj pre heterosexuálov aj pre homosexuálov v mojom veku: apatia. Obzvlášť to platí pre homosexuálov, ktorí cítia „lásku a prijatie v ich vlastnom svete, zatiaľ, čo sa cirkev sa k nim stavia  ľahostajne. Ako by mohol konkurovať úplný pocit naplnenia so životom v izolácii a prázdnote?

Spomínam si na obdobie, kedy som sa vzdal svojej vernosti ku Kristovi a Jeho Cirkvi. Nestalo sa to z dňa na deň, bol to proces, ktorý začal v detstve. A práve preto tvrdím, že homosexuáli neodchádzajú z cirkvi, pretože by bola príliš konzervatívna, ale preto, že je príliš liberálna.

Homosexuálov, ktorí sú počas dospievania skôr zmätení a izolovaní, v dospelosti inštinktívne priťahujú prikázania a spoločenstvo: svedčí o tom aj ich chorobná úzkostlivosť a vzťah k fašistickej hierarchii mužskej dominancie, ktorú je vidieť všade, od porna po miestne tanečné kluby. Rovnako upútavajú pozornosť nekonečným množstvom spoločenských a politických udalostí: sprievody, manifestácie, pouličné trhy – kde akoby sa aj napriek zúčastneným davom, poznal každý s každým a všetci sa zvyknú objímať. V kombinácii s tým, je láska ku kráse takmer nezničiteľná. Uprostred napuchnutých a fľakatých tiel umierajúcich na AIDS, homosexuáli aj naďalej uctievajú mužský rod. Je to vidieť v každom porne. Preto, keďže som tomu uveril, po príchode do San Francisca som tento jav očakával. Nestretol som však nikoho, kto by bol takto chorý.

Po 60-tych rokoch v období Druhého vatikánského koncilu sa chodenie do kostola stalo zážitkom, prinajmenšom v Kalifornii, kde boli omše tak trochu sentimentálnou a ľudovou záležitosťou. Všetci sa zvykli držať za ruky. V neskorých 80. rokoch ma fascinovali niektorí  bývali katolícki homosexuáli, o ktorých som vedel, že často navštevujú anglikánske omše, kde si vychutnávajú krásu hudby a pôvabné gestá obradu. Katolicizmus kedysi oplýval architektonicky zaujímavými interiérmi kostolov. Prepychové poly-chrómové sochy svätcov, boli obzvlášť odstránené v prospech čistejšieho a rozhodne nemorálnejšieho zovňajška. Na ozdobný typ talianskeho katolicizmu, na ktorý som bol zvyknutý doma, by človek v okolitých kostoloch nenatrafil.

V neskorých 70. rokoch a začiatkom 80. rokov, začala homosexuálna kultúra do istej miery dosahovať svoj vrchol spolu s Madonnou a jej hudobným videom „Like a Prayer“ („Ako modlitba).. Prefíkaný, no na druhej strane ohromný kúsok propagandy, ktorá spája starý svet katolíckeho zobrazovania a pornografiu. Madonna vyzdvihla slávnu ikonografiu, o ktorú už katolícka viera nemala viac záujem. Veľmi ma to zaujalo. Čo mi prišlo však neuveriteľne falošné bola povinnosť spievať únavné texty piesne „Sounds of Silence („Zvuk ticha“) počas omše v našej škole.

S mužmi, s ktorými som sa rozprával, sme sa zhodli na tom, že ako mladí chalani sme nemali absolútne žiadnu predstavu o cirkevnom učení v súvislosti s homosexualitou. Aj keď ľudia si myslia všeličo, v cirkevnom prostredí som sa nikdy nestretol s kritikou homosexuality. Ani ma nikto nestrašil peklom alebo mi nikdy nedali pocítiť, že by som bol narušený. Ak niečo, tak som uveril, že homosexuálne správanie je bez následkov; ako napr. masturbácia, súkromná záležitosť, o ktorej sme nediskutovali.

Spomínam si, že počas dvanástich rokov, ktoré som strávil v katolíckej škole, sa na tému sexuality zmienilo len raz: bol to pomerne mohutne vyzerajúci pastor a člen nášho zboru, ktorý nás vyučoval „náboženstvo. Počas tejto hodiny sa naša učiteľka, ktorá je špecializovaná na iný predmet, niekde vyparila. Keď sa vrátila, uprostred jeho prednesu o zle, ktoré spôsobuje masturbácia, som jasne videl, že ju to nahnevalo. Po tomto incidente pastora zo školy vyhodili a našej učiteľke to začalo byť nesmierne ľúto. Minimálne jeden deň bol z toho poriadny škandál. Pamätám si, že po skončení vyučovania som počul ostatné deti ako o incidente diskutujú: všetci si z toho robili srandu a kňaza považovali za šialenca.

Zatiaľ, čo katolícka cirkev navonok pôsobila zmätene, beznádejne a akoby bola uviaznutá v akomsi podivnom hipisáckom období, homosexuálna kultúra vyzerala pevne a ponúkala odpovede na všetko. Potom, čo som premárnil detstvo v katolíckej škole, som nie lenže bol o svojej homosexuálnej identite presvedčený, ale som tomu aj veril a zmýšľal som tak. Objavil som vlastnú identitu a filozofiu. Keď začal školu navštevovať, teológia homosexuálov bola stále založená na prežití a dopyte po výskume choroby AIDS. V skorých 90. rokov, bol každý unavený zo zápachu zo smrti a chceli sa znova baviť. Neskôr sa pozornosť presunula na homosexuálov v armáde. Záchranou pár nakazených jedincov, homosexuáli zažívajú svoje najlepšie obdobie, vrátili sa ku koreňom disco éry, kým to jedného dňa všetko neexplodovalo a v tridsiatke som už nestačil za celou situáciou držal krok. Padol som na zem a vôbec sa mi nechcelo vstať.

Muži, ktorí v dnešnej dobe uvažujú o hlbšom význam ich života, v súvislosti so svojou  „homosexuálnou orientáciu, si uvedomujú, že sú všetkým presýtení. Ako ja, aj oni sú v sexuálnej oblasti dostatočne skúsení, no aj napriek tomu sa stále cíti neuveriteľne prázdni. Zvyknem sa ich opýtať, či má ešte Ježiš v ich živote miesto. Odpoveď znie väčšinou „nie, keďže im v pamäti utkveli udalosti katolíckej cirkvi v období jej vnútorného nepokoja v 70. a 80. rokoch.

Aj dnes je ich názor rovnaký. Webové stránky, ktoré píšu o homosexuáloch sú plné titulok ako napr. „Belgický biskup hovorí, že katolícka cirkev by mala párom rovnakého pohlavia žehnať a „Mexický katolícky biskup tvrdí, že choré sú osoby s homofóbnymi postojmi a nie homosexuáli a „Katolícky biskup, ktorý cituje knihu Levitikus, vyhlasuje, že homosexuáli si zaslúžia smrť.Na mnohých ľudí cirkev pôsobí zmätene a chaoticky. V kombinácii s tým, čo sa píše o škandálnych pomeroch kňazov, väčšina homosexuálov vidí cirkev ako skriňu plnú latentných homosexuálov, ktorí sú konfliktní a úplne posadnutí svojím vlastným svetom byrokratického dialógu.

A odpoveď je: čestné a odvážne odhalenie pravdy. Napriek tomu, čo si niektorí myslia, katechizmus a jeho znenie nie je ani odradzujúce ani nepastoračné. Homosexuálom ponúka pocit istoty. Odpoveď si v ňom nájdu aj všetci hľadajúci. Aj keď je zložitá a  náročná, no je to odpoveď.

Priznávam, že mi to trhá srdce, že väčšina homosexuálov sa začne zaoberať otázkou týkajúcej sa  „homosexuality, keď sa dostanú do kritického štádia: niekto zomrie, viackrát ich vyhodia z práce, alebo vážne ochorejú. Keď to na nich celé doľahne, prichádzam ja, aby som sa s nimi porozprával.

Vzápätí by mala prevziať svoju otcovskú zodpovednosť cirkev. Rovnako ako márnotratný syn, aj homosexuáli si uvedomujú, že sa rozhodli zle a, že sú doslova unavení z toho, že musia spať pri prasatách. Potrebujú Otcovu lásku.

Cirkev by im mala poskytnúť: silu silného, rozhodného a mužského muža. Pretože takí naozaj  existujú. V apríli tohto roku, som sa stretol s dvoma františkánmi v trochu chladný deň v San Franciscu. Na sebe som mal svoj najťažší zimný kabát. Vonku mrzlo okolo mínus 60 až 65 stupňov a bratia pôsobiaci v New Yorku chodia na boso. Sú to naozaj statoční muži, akí v dnešnej cirkvi občas chýbajú.

To je dôvod, prečo sa toľkí stratení a osamelí chlapci uchýlia ku homosexuálnej kultúre. Aj napriek „rozprávkovému stereotypu je homosexuálny svet plný vystrašených mužov. Z mojej mladosti si pamätám, že kňazi sa odvždy cítili ohrozený a oklieštení. Pravá a nebojácna cirkev ponúka odvahu a nie zjednotenie ako je to v prípade homosexuálnych primadon. Je to naozaj tak.

Pozoruhodné je, že všetko to do seba zapadá: prekvapilo ma,  keď som videl týchto navonok drsných a silných mužov ako sa radikálne zmenili na žiarivo krásnych počas obetovania svätej omše. Muži sa zmenili. A spolu s nimi aj ich možnosti.

Zo srdca si to prajem.

Počet návštev :938