Náboženská sloboda sa nám stráca pred očami

2,205
Kultúra smrti

Vrcholom liberalizmu je násilnícky svetský štát, v ktorom náboženstvo nemá žiadne zmysluplné práva. Americkí predstavitelia cirkvi klamú sami seba, keď si myslia, že „kolos“ nazývaný homosexuálne manželstvo sa zastaví na bode civilného zväzku. Nebude to tak. Rýchlo poputuje cez súdne dvory do kostolov s požiadavkou, aby ho všetky náboženstvá požehnávali. 

Dánsko už vrhá tieň budúcnosti, kde homosexuálne manželstvo prerazilo do kostolov. Minulý rok miestny parlament schválil zákon, ktorý povoľuje všetkým luteránskym kostolom vykonávať obrad homosexuálneho zväzku. „Myslím si, že je veľmi dôležité dať všetkým členom cirkvi možnosť zosobášiť sa,“ vyhlásil Manu Sareen, dánsky minister pre rodovú rovnosť. Neochotní biskupi musia vyhovieť požiadavkám ministrov, či sa im to bude páčiť alebo nie.

Podobné opatrenia zostavil Island a Švédsko. Odkedy je množstvo biskupov „pripravených pošpiniť si vlastné meno“ kvôli homosexuálnym manželstvám a cirkvi sa stali „štátnymi“ cirkvami, tlak vytvára v krajinách novú situáciu. A predsa to môže byť poučné. Tam, kde existuje homosexuálne manželstvo, náboženská sloboda postupne mizne do bodu, kde si ministri musia vybrať medzi tým, či budú slúžiť ako figúrky sekularizmu, alebo čeliť sociálnemu zabudnutiu.

V Amerike tento tlak nadobudne formu „diskriminácie“ cirkví, stratu finančnej podpory vlády, povolenia a účasti v programoch. Nastane smrť náboženskej slobody spôsobená tisíckou malých raniek tu a tam: zrušenie prejavov náboženských predstaviteľov na štátnych univerzitách, strata finančnej podpory zo strany zdravotníckych služieb, odmietnutie miestnych vlád pochopiť cirkvi, ktoré neuznávajú homosexuálne manželstvá, zákon „nenávistného zločinu“, ktorý sa vzťahuje aj na opozíciu voči homosexuálnym sobášom a tak ďalej. To všetko bude mať za následok nátlak na cirkev, aby požehnávala homosexuálne zväzky. Nebude potrebný zákon, ktorý by donútil kňazov a ministrov predsedať homosexuálnym manželstvám. Fiktívny zákon nepriameho vládneho tlaku podvedie ľudí.

Počas miuloročnej kampane Obama vyhlásil, že náboženstvo bude stále slobodné, aby určovalo svoje vlastné „sviatosti“. „Nešlo to bez slov? Skutočnosť, že Obama urobil takéto vyhlásenie, môže ľudí vystrašiť. Zakaždým, keď politik povie: „Neurobím... (doplňte si, čo chcete)“, zvyčajne to znamená, že mu daná činnosť beží po rozume. Pokým Obama nemôže určovať sviatosti pre náboženstvo, pokúsi sa ignorovať náboženstvá, ktoré neurčujú sviatosti spôsobom, ktorý on považuje za „nediskriminačný“.

Obamov „rešpekt“ pre tieto náboženstvá je v ronováhe s jeho rešpektom pre politiku skautov. „Homosexuáli by mali dostať rovnaké príležitosti ako hocikto iný v akejkoľvek inštitúcii počas svojej životnej cesty,“ povedal Obama pri výzve, aby skauti akceptovali svojho vedúceho-homosexuála. Zdôrazňujem Obamov výrok: každá inštitúcia a životná cesta. Iste pod toto označenie bude onedlho spadať aj cirkev.

Podľa Obamovej mienky by mu veriaci mali byť vďační, že nerozbil dvere kostola, násilne im nevštepuje myšlienky o antikoncepcii a nežiada kňazov predsedať na homosexuálnych svadbách. Takto si Obama predstavuje náboženskú slobodu. Aj tento malý priestor sa však môže zaplniť zákonmi, ktoré povoľujú vláde odmeniť sekularizované náboženstvá a vyhýbať sa tým tradičným.

Cieľom homosexuálnych manželstiev je vyčleniť kresťanov na okraj, kde by boli pre spoločnosť rovnako nepodstatní ako rasisti. Zákon, aby kňazi v kostoloch predsedali homosexuálnym manželstvám nemusí byť schválený podľa dánskeho štýlu. Ten istý cieľ môže dosiahnuť aj trestná politická korektnosť.

V relácii This Week na ABC George Stephanopoulos považoval za vhodné položiť kardinálovi Timothymu Dolanovi otázku, hoci nepriamym spôsobom, či katolicizmus môže akceptovať homosexuálne manželstvá ľudí, ktorí sa v cirkvi cítia „nevítaní“. „Čo by ste povedali homosexuálnemu páru, ktorý miluje Boha aj cirkev, no ľúbi sa a chce si založiť veriacu rodinu?“ Bolo by pekné vidieť Dolana spochybniť rafinovaný predpoklad, keby napríklad povedal: No tak, George, hovoríte, že ak cirkev nemiluje hriech, nemôže milovať hriešnikov? 

Namiesto toho, ako sa zdá, Dolan priznáva, že médiá o cirkvi rozprávajú ako o nenávistnej inštitúcii. „Musíme urobiť viac preto, aby bolo vidieť, že naša obrana manželstva nie je obmedzená iba na útoky voči homosexuálom. Pripúšťam, že sme v tom neboli príliš dobrí,“ snažil sa opatrne obhajovať učenie cirkvi o manželstve. Jeho pokus o utíšenie však nebol úpešný. Homosexuálni aktivisti si ho vzali na mušku, o čom svedčili novinové titulky ako napríklad: „Kardinál Dolan ponižuje homosexuálny vzťah, cirkev by mala byť preňho viac otvorená“.

Fenomén homosexuálneho manželstva pri pohľade na takéto gestá iba urýchľuje svoje tempo, pričom civilný sobáš vidí ako jeden z krokov na dlhej ceste k sekularizovanému štátu, v ktorom náboženstvo všeobecne, a najmä katolícka cirkev, utíchne a zo strachu ustúpi.

DISKUSIA k článku