teplomer

 

Mons. Athanasius Schneider: Druhý vatikánsky koncil potrebuje objasnenie pre problematické pasáže dokumentov

3,202
Kultúra života
 

Ctihodný Athanasius Schneider z Kazachstanu je zatiaľ posledným biskupom, ktorý sa vyjadril k dvojzmyselnosti a problematickým pasážam Druhého vatikánskeho koncilu. Tvrdí, že je nevyhnutné objasniť tieto texty v súlade s katolíckou tradíciou.

Tieto Schneiderove vyhlásenia sú súčasťou dlhého rozhovoru, ktorý poskytol Michaelovi Vorisovi pre televíziu Church Militant TV.

Schneider sa už v podobnom duchu vyjadril aj v roku 2010, kedy navrhol „sylabus omylov“ pri interpretácii Druhého vatikánskeho koncilu. V poslednom rozhovore s Vorisom však ide ďalej, vysvetľuje svoje konkrétne výhrady voči niektorým dokumentom Koncilu a špecifikuje spôsoby objasnenia, ktoré považuje za potrebné.

Biskup Schneider začal tvrdením, že najväčšou chybou spojenou s Koncilom je prístup k samotnému Koncilu, ktorý sa naň díva ako na rozpor s tradíciou. Pripomína slová Benedikta XVI., ktorý vo svojej známej kázni v roku 2005 spopularizoval spojenie „hermeneutika rozporu“. Schneider poznamenal, že tento predpoklad rozporu môže byť „liberálny alebo tradičný“. Neskôr vysvetľuje, že liberálny rozpor je preňho oveľa závažnejší než akýkoľvek potenciálny tradicionalistický rozpor. Jeho návrhom na obnovu je formálne vyhlásenie, že Koncil by mal byť interpretovaný v súlade s tradíciou Katolíckej cirkvi a že konciloví otcovia nemali ani ten najmenší zámer rozchodu s minulosťou a tradíciou.

Podobne ako kardinál Kasper, aj Schneider poznamenáva, že nejde len o problém interpretácie Koncilu, čo Benedikt XVI. nazval „Koncilom médií“. Ide skôr o problém niektorých dokumentov. Tvrdí, že „väčšina koncilových textov je obsahovo veľmi bohatá a tradičná“, no niektoré sú „kontroverzné alebo dvojzmyselné“ a „nedostatočne presné“. Niektoré z týchto dokumentov sú „interpretovateľné niekoľkými spôsobmi“. Dvojznačnosť dokumentov pripustil aj Kasper.   

Keď sa ho v rozhovore pýtali na Kasperove komentáre, vôbec im neprotirečil, ani ich nepopieral. Naopak, tvrdil, že sú správne a musia byť oficiálne potvrdené Magistériom. Schneider sa dovoláva oficiálneho objasnenia Koncilu, teda istého popisu slúžiaceho na interpretáciu a pochopenie Koncilu v súlade s tradíciou. Schneider sa nazdáva, že Cirkev potrebuje ponúknuť „objasnenie či sú nejaké znaky mylného výkladu Koncilu... pretože musíme byť veľmi, veľmi konkrétni“ a navrhuje napríklad vysvetlivky, aké ponúkol Pavol VI. k encyklike Lumen Gentium.

Mimochodom, pred pár týždňami som navrhol podobný koncept – že presne takúto interpretáciu Druhý vatikánsky koncil potrebuje.

Zatiaľ čo Schneider nesúhlasí s Kasperom ohľadom úmyselnosti dvojzmyselnosti, rozoberá niekoľko veľmi konkrétnych príkladov špecifických pasáží, ktoré sú podľa neho problematické a žiada od Magistéria „aby poskytlo jasné, veľmi jasné vysvetlenie niektorých veľmi špecifických subjektov.“ Nazdáva sa, že najlepšie by bolo, keby toto vysvetlenie poskytol samotný pápež.

Takže, ktoré časti sú podľa Schneidera problematické?

Prvým príkladom je doktrína kolegiality v encyklike Lumen Gentium. Neuvádza žiadnu priamu citáciu, no domnieva sa, že dokument „nedostatočne“ hovorí o úlohe pápeža. Tvrdí, že dokument sa dá vysvetliť tak, že pápež je prvý spomedzi seberovných, komu sa len preukazuje česť, no jeho skutočná jurisdikcia a úloha episcopus episcoporum je ignorovaná či podceňovaná. Schneider text necituje, takže to viac nebudem komentovať. Schneiderovo tvrdenie, že pohľad na kolegialitu je „nedostatočný“, je však veľmi bežné aj u iných.

Čo sa týka Lumen Gentium, zaoberá sa najmä bodom 16, ktorý podľa neho „vyžaduje vysvetlenie“. Problematická je vraj najmä veta, v ktorej sa hovorí, že „plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa. Na prvom mieste sú tu moslimovia, ktorí vyznávajú vieru Abraháma a spolu s nami uctievajú jediného a milosrdného Boha.“ Špecifickým problémom, ktorý Schneider predkladá, je posledná veta, podľa ktorej moslimovia a katolíci velebia toho istého Boha. Tvrdí, že toto tvrdenie je maximálne neopatrné a pripúšťa „dve úplne rozličné úrovne interpretácie“ a hovorí o skutočne dôležitom rozlišovaní medzi prirodzeným presvedčením o jednom Bohu a nadprirodzeným darom viery, ktorá sa ako jediná páči Bohu:

„Vždy uctievame Boha ako Trojicu... naše uctievanie je uctievaním nadprirodzenej viery. Ak chceme iba chváliť Boha ako Stvoriteľa alebo Boha ako jediného, nepotrebujeme vieru, stačí použiť rozum. Toto je dogma Prvého vatikánskeho koncilu – že každý človek je schopný rozumovo, bez svetla viery uznať existenciu Boha – Stvoriteľa a na základe toho Ho uctievať. Moslimovia nemajú nadprirodzenú vieru, a teda ani nadprirodzený akt uctievania. Dokonca ani Židia, ktorí odmietli Krista ako Boha, súčasť Trojice, odmietli Boha a nemajú vieru. Teda ich uctievanie je prirodzené, nie nadprirodzené."

Uctievanie Alaha nie je také isté, ako uctievanie Svätej Trojice, ktoré jediné je milé Bohu. Hoci moslimovia tvrdia, že uctievajú toho istého Boha na základe historického rodokmeňa, ich uctievanie je iné ako katolícke, lebo im chýba nadprirodzená viera. Keď Voris spomenul, že kardinál Timothy Dolan nedávno vyzval moslimov, aby si udržali vieru v toho istého Boha, Schneider sucho skonštatoval: „Kardinál mal na mysli základnú interpretáciu istej problematickej vety z Koncilu. Teraz vidíte, prečo je také dôležité zdôrazniť tento základný rozdiel.“

Schneider tiež považuje za problematický bod 12 z encykliky Gaudium et Spes, ktorý začína vetou „všetky veci na zemi by mali byť spojené s človekom ako svojím centrom a korunou“ (finis et culmin). Toto je jeho analýza tejto pasáže:

„Myslím si, že táto veta je dvojzmyselná. Nie je správna, pretože všetko, čo jestvuje na zemi, má svoju konečnosť v Bohu a musí oslavovať Boha ako svoj vrchol... všetky veci sú vytvorené na slávu Boha a Krista, skrze Neho a pre Neho. Kristus je koncom všetkého stvorenia. Táto veta mala vyjadrovať skutočnosť, že Boh stvoril neracionálne veci, aby slúžili človeku, a že človek je zvrchovaným vládcom nad týmto stvorením, lebo Boh mu udelil túto dôstojnosť. Myslím si však, že toto vysvetlenie nestačí. Musíme aj zdôrazniť, že všetko stvorenie je určené pre človeka, no nie výlučne pre človeka. Musíme teda vysvetliť aj túto časť – inak ide o antropocentrizmus – táto antropocentrická vízia je súčasťou krízy trvajúcej už 50 rokov. A nejde len o víziu, ale aj realitu kresťanského života, liturgie a teológie. Všetko je veľmi antropocentrické. Tento filozofický smer predstavuje pre ľudstvo najväčšie riziko, pretože presne v tom spočíval hriech Adama a Evy. Je to veľmi nebezpečné, a preto táto veta z encykliky potrebuje ďalšie vysvetlenie.“

Čo sa týka ekumenizmu, Schneider ostro kritizuje tón dokumentu Unitatis Redintegratio. Tento dokument o ekumenizme učí, že Boh môže použiť aj nekatolícke spoločenstvo ako cestu spásy. Schneider sa nazdáva:

„Toto by sa dalo interpretovať nesprávne, teda na základe teórie anglikanizmu, ktorá považuje viacero odvetví kresťanstva za cestu k spáse. Musíme túto vetu objasniť. Boh môže použiť iných kresťanov, ale individuálne, pretože sú pokrstení. Ako povedal svätý Augustín, to, čo nekatolíci majú, si vzali od Cirkvi. Povedal dokonca, že si to ukradli z nášho domu. To, čo majú, je katolícke, nie ich vlastné. Treba teda vysvetliť aj túto časť, inak môže byť nesprávne pochopená.“

Inými slovami, jednotliví kresťania – nekatolíci môžu mať milosť, lebo boli pokrstení. Keď som ešte bol bezbožným tínedžerom, prvýkrát som sa o Evanjeliu dozvedel od protestanta. Bola to milosť, ktorá viedla k môjmu obráteniu. Schneider však zdôrazňuje, že to nemôžeme pripísať sekte či inej denominácii ako celku, ako keby si Boh želal použiť materiálne heretické skupiny ako istý druh „subcirkví“ popri Katolíckej cirkvi. Čokoľvek dobré títo jednotlivci robia, je spojené s tým, čo si zanechali z katolicizmu. Na druhej strane, tieto denominácie vďačia za svoju existenciu práve tomu, že katolicizmus odmietli. Skutočnosť, že protestant môže byť požehnaním či nositeľom milosti, teda nelegitimuje protestantizmus ako taký.  

Je toho oveľa viac a chcem vás povzbudiť, aby ste si pozreli celý rozhovor, ak máte čas. Je ale dôležité poznamenať, že Schneider je len ďalším človekom, ktorý sa pridal k čoraz viac vzrastajúcemu trendu klerikov tvrdiacich, že dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu sú nejednoznačné a mali by byť vysvetlené. Voči týmto dokumentom vzniesol námietky aj samotný Benedikt XVI., keď poznamenal, že niektoré texty Koncilu sú „nepochopiteľné“ a „slabé“. Benedikt tiež uviedol na pravú mieru problém encykliky Lumen Gentium, keď vydal dokument s vysvetlivkami. Nedávno Kasper úprimne pripustil, že v textoch Koncilu sú značné nepresnosti a teraz prišiel Schneider so svojimi poznámkami o niektorých skutočných problémoch dokumentov Koncilu.

Keď sa posunieme od roku 1965 bližšie k súčasnosti, musíme s veľkou naliehavosťou skonštatovať, že Koncil obsahuje nejasnosti, no dá sa to urobiť aj bez spochybňovania samotného Koncilu. Ide o významný posun, najmä ak vezmeme do úvahy, že v posledných rokoch boli len dve možnosti pozície Koncilu. Buď sú dokumenty bezchybné, rast Cirkvi musí byť nepochybne potvrdený a nejasnosti v textoch Koncilu vidia len liberáli, ktorí sa pokúšajú prekrútiť jeho význam – alebo je akékoľvek spochybňovanie jasnosti dokumentov rebéliou odporujúcou Magistériu. Komentáre Benedikta, Kaspera a Schneidera jasne demonštrujú možnosť inteligentnej konverzácie o dokumentoch Koncilu, ktorá pripúšťa ich slabiny, no je stále verná Cirkvi. Schneiderove vyjadrenia nám skutočne ukazujú, že takáto debata nie je len možná, ale aj nevyhnutná. 

DISKUSIA k článku