S blížiacim sa dňom 7. februára sme svedkami neutíchajúcich sporov a rozporov okolo referenda. Svoje postoje a názory vyjadrujú politici, „celebrity“, novinári, analytici, aktivisti, bežní ľudia a mnoho iných „odborníkov“. Spoločným znakom antireferendových výkrikov je znevažovanie referenda, ktorý je nástrojom priamej demokracie. Chcel by som však upozorniť na inú, dôležitejšiu skutočnosť. Drvivá väčšina ľudí (či sú za alebo proti) upriamuje v polemikách pozornosť na detail (napr. adopcie detí). Je v ňom tak ponorená, že kvôli sofistikovanej právnickej reči (napr. o ľudských právach) nevidí skutočnosť v širšom a ucelenom kontexte.
Venujeme sa dôsledkom, ale pritom nevidíme a neriešime podstatu - príčinu. Obrazne povedané: preberáme zhnité ovocie, okrajujeme ho, hľadáme dobré kúsky, ale nepozrieme sa na strom, ktorý dáva takéto ovocie: čo je zač?
Dvadsaťpäť rokov po „nežnej“ revolúcii môžeme pozorovať aj na Slovensku mnohé trendy, ktoré sa plíživo, sofistikovane a systematicky vtierajú do spoločnosti. Každému je ako na podnose servírovaný presný opak toho, čo je v zhode s rozumom: nezrelým deťom - sexuálna výchova (veď predsa to budú raz potrebovať), ľuďom v zrelom veku - antikoncepcia (veď treba budovať kariéru, na deti je ešte čas), ľuďom, ktorí omylom počali – potrat (veď je to iba prerušenie tehotenstva), ľuďom, ktorí už nemôžu mať deti - umelé oplodnenie (veď je to právo mať dieťa za každú cenu), heterosexuálom - voľné vzťahy a promiskuita (veď načo sa viazať stredovekým inštitútom manželstva a žiť v usporiadanej rodine), homosexuálom - manželstvo (veď aj oni chcú byť manželia aj keď je to trochu „stredoveké a tmárske“ a vychovávať deti aj keď ich nemôžu splodiť), ľuďom trpiacim a starým – eutanázia (veď je to taká sladká, milosrdná a hrdinská smrť, načo sa tu trápiť).
Môžeme vnímať tieto trendy ako oddelené javy ale keď sa na to pozrieme celostne, môžeme v tom vidieť sofistikovaný útok na zdravie a život jedinca, rodiny, celej spoločnosti.
Príčina – strom
Príčina a podstata je však niekde úplne inde. Je ňou neomarxizmus. Ľudia na Slovensku už majú skúsenosť, lebo zažili takýto marxistický sociálny experiment, ktorý skončil totálnym krachom – socializmus. Drvivá väčšina ľudí celých 40 rokov trpela, bola prenasledovaná, obmedzovaná, vyhadzovaná z práce a gniavená za svoje názory a presvedčenie. Stala sa z nej „stratená generácia“.
Ako to začalo? Kulisou je 19. storočie so svojou prudkou industrializáciou, ktorá premieňa spoločenské štruktúry. Nastáva rozvoj vied - sociológia, psychológia, Darwinova teória, Heglova dialektická metóda. Na scénu prichádza K. Marx so svojou filozofiou – dialektického materializmu. Existuje iba hmota a jej vývoj, kľúčový je boj medzi proletariátom – vykorisťovaným a buržoáziou – vykorisťovateľom. Náboženstvo, morálka, kultúra sú iba prebytočnou nadstavbou. Majú slúžiť cieľu – celosvetovej komunistickej revolúcii. Marxova filozofia je dieťaťom vtedajšej doby. Je potrebné pripomenúť, že K. Marx nebol žiaden proletár, ktorý by pracoval 16 hodín denne v továrni. Mal čas a peniaze na svoje premýšľanie a snívanie (oženil sa s grófkou von Westphalen, pochádzajúcou z pruskej aristokracie, jej brat a nový Marxov švagor bol minister vnútra vtedajšieho Pruska!, neskorším mecenášom bol Engels). Takisto jeho ideoví nasledovníci - marxisti boli často salónni filozofi a spisovatelia, ktorí v teple a bezpečí snívali a písali o revolúcii. Snívali o celosvetovej komunistickej revolúcii, ktorou vykorisťovaný proletariát zmetie nenávidenú buržoáziu a premení štruktúry spoločnosti.
Smola bola v tom, že ako čas bežal, neprichádzala žiadna celosvetová revolúcia. Vykorisťovaný proletariát pri zlepšených podmienkach sa s radosťou stával strednou triedou. V Rusku a iných krajinách boli pokusy preto násilím uchopiť moc (boľševická revolúcia v Rusku, puč v Nemecku, Slovenská republika rád...). V Rusku sa to v roku 1917 žiaľ podarilo skupine boľševikov zoskupených okolo ďalšieho salónneho teoretika V. I. Lenina (v rokoch 1909-1912 žil s N. Krupskou v byte v jednej z lepších štvrtí v Paríži). Začalo obdobie budovania „svetlých zajtrajškov“, ktoré stálo milióny životov a mnoho utrpenia.
Napriek tomu na Západe stále nenastávala toľko vytúžená revolúcia. A tak v roku 1923 vzniká vo Frankfurte nad Mohanom Inštitút marxizmu, neskôr premenovaný na Inštitút pre sociálny výskum a známy ako Frankfurtská škola. Založili ju členovia nemeckej komunistickej strany. Významní predstavitelia: M. Horkheimer, T. Adorno, E. Fromm, W. Reich, H. Marcuse. Svoju kritickú teóriu stavajú na Marxovi a Freudovi. Keďže proletariát sklamal a zmena spoločenského poriadku nebola možná viditeľnou a rýchlou revolúciou, tak sa orientovali na kultúrnu revolúciu v spoločnosti - pomalú, postupnú a nebadateľnú. Kritizovali kultúru a kultúrne pojmy, pričom cieľom bol rozklad kapitalistickej spoločnosti a kresťanstva, ktoré ako si mysleli, chráni štruktúru spoločnosti. Je len zrejmé, že ich diela a aktivity boli militantne materialistické, ateistické, antiteistické, bojujúce proti kresťanstvu a poriadku kapitalistickej spoločnosti. Ich myšlienky ovplyvnili a inšpirovali celú plejádu ďalších autorov: neomarxistov, štrukturalistov, anarchistov, feministiek, post marxistov a iných. Dnes zbierame ovocie ich úsilia.
Je len udivujúce, že dnes, v 21. storočí, po historických skúsenostiach s marxizmom a neomarxizmom a s novodobými vedeckými poznatkami, existujú ľudia, ktorí nekriticky a fanaticky zastávajú tieto pozície. Budovať svoju argumentáciu a tézy na vede 19. storočia a chybných videniach sveta a reality je spiatočníctvo ako vyšité. Preto používajme zdravý a kritický rozum, nenechajme sa oklamať. Hľadajme pravdu a rozlišujme.
Marián Bednár