teplomer

 

Môj potratový príbeh

2,172
Kultúra života

Omámená a v polospánku som s kŕčmi v bruchu vbehla do kúpeľne, padla na kolená nad záchodovú misu a začala vracať. Po niekoľkých napnutiach spôsobených vracaním, ktoré ma úplne prebudili, som pocítila, že ktosi za mnou stojí. Skôr, ako som stihla otočiť hlavu, aby som sa o tom presvedčila, mojej tváre sa dotkli jemné ruky mojej matky a s ľahkosťou mi z nej odhrnuli vlasy.

V tú chvíľu som sa cítila znovu ako dievčatko, o ktoré sa niekto stará, ktoré niekto stráži.

Bez ohľadu na množstvo ťažkých chvíľ, ktoré sme prežili, kým som vyrastala, moja matka mi dala toľko bezpodmienečnej lásky, ako ktorýkoľvek rodičia dokopy. Častokrát bola naša neotrasiteľná láska všetkým, čo sme mali.

Pomohla mi až k umývadlu. Kým som si vyplachovala ústa, prezerala si moju bránicu, akoby očakávala, že niečo uvidí. Prevrátila som oči a ubezpečila ju, že to je len obyčajná nevoľnosť, že som asi predchádzajúcu noc niečo zjedla. „Nie som tehotná!“ povedala som.

V mysli som však vedela, že nie je jedinou, ktorú som sa snažila presvedčiť. Mala som len šesťnásť a môj priateľ – ktorý ním raz bol a potom zase nebol – začal brať znovu drogy. No tentoraz viac než len pre zábavu. Kým som sa snažila nervózne sa trafiť kefkou do úst, pozerajúc pritom do umývadla, mama odišla.

V tej chvíli som nechcela nič, len vypnúť mozog a vytesniť tieto obavy tak ďaleko zo svojej mysle, ako to len bolo možné. Vliezla som späť do upokojujúceho pohodlia svojej teplej postele. Viečka mi oťaželi a hučanie ventilátora ma ukolísalo až k spánku.

Muselo to byť o celé hodiny neskôr, oknom už svietilo slnko, keď sa mama vrátila do mojej izby a jemne mi položila ruku na rameno. „Musíš vstať a vycikať sa,“ povedala. Čo? Kedy som sa tak odrazu znova stala batoľaťom, že mi treba pripomínať takéto veci? Keď som si pretrela pootvorené oči,všimla som si zrazu šálku Dixie a malú bielu tyčinku ležiacu v jej dlani.

Srdce som mala až v krku. Nie! Naozaj sa to deje? Uisťovala som sa, že sa nemôže stať nič, čo by ma mohlo prekvapiť, a tak - s posledným kúskom blaženej nevedomosti, ktorý som mala – som si vzala pohár a urobila, čo mi mama povedala.

Podala som jej papierový kelímok a zaliezla späť do tepla svojej postele. Videla som len dolnú časť matkinho tela nakláňajúcu sa nad umývadlom, ako sa hojná na pätách. Kým moja hlava znova našla vankúš, pomaly prestala a silno si povzdychla. Iste, zatiaľ nemohla povedať nič .

Ako dlho to za normálnych okolností trvá?“ spýtala som sa.

Tri a pol minúty,“ odvetila.

Ale skôr než som si mohla vychutnať pocit úľavy, zakončila, „ale trvalo to len 30 sekúnd.“

A vtedy sa môj svet zrútil.

Plačúc v náručí svojej mamy jediné, čo som vtedy chcela, bolo, aby mi vyrvali žalúdok z tela alebo ešte lepšie – chcela som nechať svoje telo so všetkým niekomu inému, ​​aby sa ním zaoberal.

Ale ako by som to mohla urobiť? Ja som to predsa dobre poznala. Ja som to poznala najlepšie.

Vedel som, aká škoda to je pre dieťa, keď je jeho mamička slobodná a v tínedžerskom veku. Moja matka mala len 19, keď ma čakala. Bola druháčka na Univerzite v Texase, mala pred sebou skvelú budúcnosť, no vtom som prišla ja. Kvôli mne sa naše životy stretali s ťažkosťami. Bola som pripravená nechať prejsť cez podobnú situáciu toto nevinné dieťa, hoci som vedela a cítila, že ja sama som len o niečo viac ako dieťa?

Nasledujúce dni mám rozmazané. Bolo predo mnou toľko možností. Slobodná a šesťnásťročná: zdalo sa logické, aby som šla na potrat - aspoň pre ostatných ľudí. Zakaždým, keď mi to niekto navrhol, chcela som ujsť. Vari si neuvedomujú, že všetky dôvody, ktoré mi dávajú, aby som šla na potrat, boli úplne rovnakými dôvodmi, aké mohla mať moja mama na to, aby urobila to isté so mnou? Vari si neuvedomujú, že zakaždým, keď povedali, že by som sa mala bez toho dieťaťa lepšie, hovorili, že svet by bol lepší bezo mňa?

Bola som ušetrená od smrti, a hoci môj život nebol vždy ideálny, bolo to oveľa lepšie ako alternatíva smrti. Kto som ja, aby som vzala život tohto dieťaťa, ktoré prišlo na svet bez vlastného zavinenia? Cítila som, že by som bola zbabelá, keby som sa takto rozhodla. A ak ma moja mama niečo naučila, tak to, ako byť silnou. Bez ohľadu na to, koľkokrát nás život „skopol“, opäť sme vstali.

A toto nebolo iné. Nechcela som, aby mi svet hovoril, aká som slabá, ako ma toto drahé dieťa chce zničiť, ako mizerne nám bude kvôli našim okolnostiam. Vedela som, že ak bola moja matka dosť silná na to, aby si vybrala mňa, ja som bola dosť silná na to, aby som si vybrala svoje dieťa.

O trinásť rokov neskôr, keď sa spätne pozerám na túto stiuáciu, vidím, ako veľmi som dospela, ako veľmi ma moje dieťa zmenilo k lepšiemu. Je veľmi ťažké spomenúť si na strach a paniku tých dní. Jediný okamih, v ktorom si tie emócie dokážem opäť vybaviť, je vtedy, keď si uvedomím, aké ľahké by bolo uveriť klamstvám, ktoré mi iní hovorili a ja by som tak navždy stratila svoje dieťa.

Chytá ma panika, keď si predstavím svoj život bez svojho dieťaťa.

Mám strach o ženy, ktoré prechádzajú krízou tehotenstva a dostáva sa im menej podpory, ako sa dostalo mne. Moje srdce zviera úzkosť pri pomyslení na dievčatá, ktoré si zvolia potrat, pretože skôr, ako mali možnosť uveriť, že sú dostatočne silné, povedia im, „to nezvládneš.“

Ak chcete vedieť odkiaľ pochádza „stigma“, ktorá sprevádza potraty, tak je to z toho, že tehotnej žene niekto povedal, že nie je dosť dobrá, dosť silná alebo že nie je dosť ženou na to, aby bola matkou. Nie je to tlakom spoločnosti vytváranom na ženy čakajúce dieťa v menej žiaducich okolnostiach; faktom je, že keď sa rozhodnú pre potrat, vedia, že prijali porážku. Popierajú biologickú nádheru, ktorej sú ich telá schopné a vlastnú silu, ktorá obráti i „chybu“ na to najlepšie, čo sa im kedy stalo.

Takže, kým my ako spoločnosť nenájdeme spôsob, ako vrátiť ženám pocit vlastnej ženskej sily, nikdy nebude schopná odstrániť ranu zanechanú potratom, ktorý túto ženskú silu popiera.

*Ó, a ako teda môžete vidieť, nie všetky potratové príbehy musia potratom aj skončiť. Niektoré z nich môžu skončiť takto ...

DISKUSIA k článku