Kedy ste v poslednej dobe počuli kázeň, ktorá by odsudzovala zlo smilstva alebo cudzoložstva alebo spolužitie či rozvod, prípadne to, ak má niekto deti mimo manželstva (nehovoriac o homosexualite)? Kontrolovať tieto hriechy je základnou kresťanskou hodnotou. Niekedy by sa od kazateľa mohlo očakávať, že týmto hriechom bude venovať širokú pozornosť. A očakávalo by sa, že ich jednoznačne odsúdi. Čoraz viac sa zdá, že pastori a kňazi sa rozhodli, že diskusii o nich sa vyhnú – napriek tomu, že sociálne a ekonomické sprievodné javy presne týchto praktík sú čoraz nápadnejšie a vážnejšie.
Samozrejme staromódny starý farár vykrikujúci o nešpecifikovanej „zlobe“ sa dávno dostal medzi karikatúry. A pretože žiadny pastor nechce, aby ho považovali za staromódneho -všetci chcú byť predovšetkým moderní, pričom apelujú na všadeprítomný kult mladosti. Dnes teda človek nepočuje veľa o hriechoch nedovoleného sexu. Naozaj - cirkvi, ktoré sa pokladajú za veľmi ortodoxné alebo biblické či tradičné, konzervatívne alebo evanjeliové, ktoré iní opisujú (a oni sami seba tiež) ako „fundamentalistické“ - dokonca aj tieto cirkvi sa vyhýbajú problému nekontrolovateľnej sexuálnej slobody. Väčšina kresťanských časopisov a novín o nej nebude publikovať články a zhromaždenia kléru sa nezaoberajú tým, ako ju ovládať. Dnes by žiadna cirkev ani len nesnívala o tom, že by napomínala či karhala (nieto ešte exkomunikovala) nejakého svojho člena kvôli nevhodnému sexuálnemu správaniu.
No práve takéto hriechy čoraz viditeľnejšie pustošia celú našu spoločnosť.
Všade okolo nás môžeme vidieť - ak sme ochotní otvoriť oči - sociálne dôsledky nekontrolovaného sexu. Sexuálna dekadencia populárnej kultúry v hudbe, televízii a videách, je len najnápadnejším prejavom, ktorý poskytuje materiál pre nekonečné a často zbytočné moralizovania.
No okrem nariekania a lamentovania existujú aj dôsledky, ktoré sú konkrétne a vážne. Drvivé šírenie neúplných domácností má ničivé dôsledky na našu spoločnosť, ekonomiku i politiku. Epidémia nemanželského spolužitia a zbabelého rozvodu zanechala milióny detí bez otca a v celých našich komunitách ich ponechala prudko sa rozvíjajúcim zoznamom sociálnej a pestúnskej starostlivosti, šíriacemu sa zločinu, užívaniu návykových látok či záškoláctvu. Tieto problémy teraz vedú k bankrotu daňových poplatníkov a k „finančnej kríze“ budúcej generácie, ktoré sú takmer úplne dôsledkom sociálnych výdavkov a mnohých sociálnych snáh ovyplyvniť kriminalitu a spoločenské anómie; popritom vlády ženú k ešte autoritárskejším opatreniam, ktoré by uhasili ich nenásytnú túžbu po väčších príjmoch.
Naše univerzity a školy sa stali len o niečo viac než orgiami – vďaka promiskuitnej kultúre, ktorá dominuje akademickému životu a takmer vylučuje akékoľvek učenie. V skutočnosti však teraz priveľmi dominuje aj v učení - vďaka vštepovaniu sexuálnej politickej ideológie nielen počas sexuálnej výchovy, ale aj cez umelé disciplíny, akými sú „ženské štúdiá“ a „queer štúdiá“, ktorých poznatky sú prepracované sexuálno-politické sťažnosti.
Tyranská strana tejto orgiastickej kultúry sa teraz stáva príliš viditeľnou na to, aby sa ignorovala, napriek tomu, že bola roky popieraná. Nevyhnutným dôsledkom nemorálnej zhovievavosti je totiž autoritárstvo. To sa teraz jasne prejavuje v politickej agende, ktorú pretláčajú tí istí sexuálni radikáli, ktorí propagujú kultúru promiskuity: Mladí muži sú teraz bežne nútení stáť na školskej pôde pred zaujatými riadenými diskusiami kvôli zjavne vykonštruovaným obvineniam zo „znásilnenia“, „sexuálneho násilia“, „sexuálneho obťažovania“, „nevhodného sexuálneho správania“ (tieto vágne termíny neoddeľujú žiadne jasné rozdiely), sexuálneho toho a sexuálneho hentoho. Na bežných súdoch sú muži uväznení na desiatky rokov za obvinenia zo znásilnenia, o ktorých je známe, že sú nepravdivé. Rodičia pravidelne strácajú svoje deti prostredníctvom falošných obvinení zo „zneužívania detí“, ktoré sa nikdy na žiadnom súde nedokázali. Otcovia sú bez procesu väznení vďaka rozvodovým súdom za zjavne vykonštruované obvinenia z „domáceho násilia“ alebo jednoducho za to, že sa snažia vidieť svoje vlastné deti, či za kritizovanie sudcov.
Reakciou cirkví na to všetko bolo: ticho. Kresťania väčšinou nevedia, čo s týmto autoritárstvom robiť. Boja sa spochybniť obvinenia zo sexuálneho deliktu, vedia však tiež, že to nie je ich vec. Boja sa toho, že by ich mali za obrancov „násilníkov“, „zneužívateľov detí“, „tých, čo bijú svoje manželky“ a „otcov, ktorí neplatia alimenty“. A tak cirkev sedí nemo, tvárou v tvár k tomu, o čom sa tvrdí, že je obrovskou epidémiou sexuálnych zločinov. V pokušení neriskovať formálne schválenie tých, ktorí sa oddávajú slabostiam, cirkev stojí proti pravde na strane lži.
Teraz sú zas kresťania obviňovaní z „nenávisti“ a „fanatizmu“ a tá istá radikálna lobby im hrozí trestom za kritiku homosexuálnej agendy. No tak ako varoval Martin Niemoeller pred podobnou ideológiou - nikto za neprihovorí za nás, pretože ani my sme sa neprihovorili za iných.
Je naozaj diabolské, ako sa ľahostajné zanedbanie obráti voči nám a uškodí aj nám. Keďže sa nám nepodarilo ovládať hriech, hriech ovláda nás. Keďže sme sa odmietli postaviť proti hriechu za Božích podmienok a namiesto toho si formulujeme nové podmienky, ktorým čeliť sa nám zdá ľahšie a bezpečnejšie, dovoľujeme hriechu, aby nás získal za svojich zástupcov. Toto [konanie] berie na seba podobu lacného moralizovania a samospravodlivého pózovania: odmietajúc čeliť vine sa pripájame k honu na nevinného.
Takže radikáli nanovo definovali hriech. Namiesto biblickej definície predloženej v jasnej biblickej reči, máme teraz ideologicky nanovo predefinované a vládou schválené defínicie sformulované v spolitizovanom žargóne. Sexuálny pôžitok už viac nie je hriechom proti Bohu; teraz je zločinom proti leviatanskému štátu.
Duchovní sú dnes náchylnejší formulovať sexuálne hriechy v podobe, ktorá bola definovaná spolitizovanou radikálnou sekulárnou ideológiou. Aby zamaskovali svoju vlastnú nezaangažovanosť, pripoja sa k davu, ktorý tak má zaregistrovať ich politicky korektné rozhorčenie nad „sexuálnym obťažovaním“ a „domácim násilím“. (Nikdy som nepočul nejakého duchovného kázať - v ľubovoľnej dĺžke - proti kultúre promiskuity, budú sa však chváliť vymyslenými a zdiskreditovanými feministickými tvrdeniami o „kultúre znásilňovania“, aj keď budú vyzerať hlúpo vždy, keď sa takéto obvinenia ukážu ako falošné).
Pastieri, ktorí tento žargón opakujú, nemôžu vedieť, čo tieto pojmy znamenajú, pretože to nevie nikto. Študoval som ich dve desaťročia a publikoval o týchto témach články v recenzovaných vedeckých časopisoch, a ja sám neviem, čo znamenajú. To je totiž práve účelom týchto termínov: majú byť také vágne, aby nič neznamenali. Sú zámerne navrhnuté tak, aby obchádzali jednoduchý jazyk, ktorý zákon používa na definovanie kriminálneho útoku a chráni nevinných pred rozmarmi, ktorých jediným možným cieľom je kriminalizovať heterosexuálnych mužov a kresťanov prostredníctvom flexibilných obvinení, ktoré v skutočnosti nikto nepochopí, ktoré sa však každý bojí spochybniť.
Naopak, duchovní by mali presne vedieť, čo je smilstvo a cudzoložstvo, pretože im o tom hovorí Biblia. Je však bezpečnejšie kázať o „sexuálnom obťažovaní“ než o smilstve, pretože duchovenstvo sa často bojí viac feministiek a funkcionárov než Boha.
A tak sa kresťanská viera sama postupne transformuje z teológie a etiky na politickú ideológiu. „Smilstvo“ a „cudzoložstvo“ boli biblicky definované hriechy spáchané dvoma ľuďmi, ktorí boli potrestaní Bohom a morálnymi sankciami komunity. „Sexuálne obťažovanie“ a „sexuálne zneužívanie“ sú kvázi-zločiny, ktoré spáchal jeden muž a ktoré trestajú štátne orgány. Kazatelia vedia, koho je pre nich bezpečné kritizovať.
Dôsledkom je, že sa z kazateľov Božieho Slova stávajú pomocní politickí predstavitelia.
Kresťanskí učenci chrlia zbytočné traktáty o čoraz ezoterickejších bodoch teológie a filozofie. Ale súčasnou krízou cirkvi nie je nepresná alebo chybná doktrína. Súčasným nedostatkom cirkvi je to, že jej chýba odvaha uplatniť svoju doktrínu tvárou v tvár k drzej a spolitizovanej sexuálnej nemorálnosti.
Prečo sa duchovní v súčasnosti vyhýbajú základným hriechom, ktoré trápia každé zhromaždenie a (zároveň) najkritickejším hriechom, ktoré hrozia tým, že sa zmocnia našej spoločnosti? Prečo mlčia, keď im niekto navrhuje, aby tak spravili alebo len zamrmlú nepresvedčivé výhovorky a vyhýbavé slová, predtým než nervózne zmenia tému alebo odídu? (Skúste to.)
Odpoveďou je, že sa boja. Žiaden pastor alebo kňaz sa nechce dotknúť témy sexuálneho hriechu, pretože to by rozhnevalo liberálne ženy, ktoré ovládajú väčšinu zborov. Toto nie je myslené ako odsúdenie; je to len prosté uznanie skutočnosti. Rovnakú silu má podobné mlčanie našich ďalších strážcov a kritikov: novinárov a univerzitných členov fakulty.
Sexuálna sloboda je nevyhnutným dôsledkom feminizácie cirkvi, pretože radikáli chápu, že sexuálna sloboda prenáša moc na tých, ktorí môžu na svoj vplyv využiť svoju sexuálnu identitu - teda na spolitizované ženy a homosexuálov. „Moja generácia nechala všetky tieto nezmysly sexuálnej zmätenosti, radikálneho feminizmu a rozpadu rodiny zájsť priďaleko... a to bez toho, aby sme si uvedomili, že sme... vážne zranili súčasné generácie,“ hovorí kardinál Leo Burke. „Cirkev účinne nereagovala na tieto deštruktívne kultúrne sily“ a namiesto toho sa nechala „príliš ovplyvniť radikálnym feminizmom.“
A prvou obeťou feminizácie je odvaha; odvaha, ktorá sa žiada predovšetkým od mužov, vrátane kléru. Práve preto je dnes kresťanská viera a radikálna sexuálna ideológia v priamom strete, a práve preto sú radikáli presvedčení o tom, že kresťanská viera musí prehrať.
Rod Dreher sa v The American Conservative otvorene pýta, či západné kresťanstvo samo o sebe dokáže prežiť sexuálnu revolúciu, rovnako ako sa takto už predtým v Daily Telegraph pýtal bývalý arcibiskup z Canterbury. Táto otázka si vyžaduje odpoveď – nech je už akákoľvek.
Musíme sa pýtať, čo zostáva ešte stále kresťanským nielen v západných inštitúciách – to sa zdá jasné – ale v nás samých.
Ak sme sa prestali snažiť o presadenie sexuálnej morálky v našich zhromaždeniach, ak duchovní nechcú brániť pred nedobrovoľným rozvodom manželstvo, ktoré oni sami požehnali - a čoho sme my ostatní boli svedkami, ak už viac nebudeme vyžadovať disciplínu od párov žijúcich v spoločnej domácnosti, v akom zmysle má potom ešte kresťanská viera nejaký praktický význam v našich bežných životoch? Sťažujeme sa, že kresťanstvo je „vytláčané z verejnej sféry“, sotva však môžeme byť prekvapení, keď sme my sami prestali ochraňovať svojich vlastných farníkov, naše zhromaždenia a komunity pred porušovaním Božieho zákona, či už ono pochádza z nášho svetského alebo cirkevného zriadenia.
My ostatní nie sme odvážnejší ako duchovenstvo. Málokto z nás vyjadrí mravný nesúhlas, keď zistíme, že [naši] priatelia žijú v spoločnej domácnosti alebo páchajú cudzoložstvo či žiadajú o jednostranný rozvod, s ktorým nesúhlasia ich manželskí partneri a deti. A keďže len málo z nás vtedy prehovorí, štátne orgány vyplnia vákuum, ktoré sme my nechali a nariaďuje taký poriadok (keďže my odmietame presadiť ten svoj) a prostredníctvom neho odvádza našich bratov a sestry v putách.
„Náboženstvo je pri sexuálnej regulácii zásadné takmer vo všetkých spoločnostiach,“ píše homosexuálny učenec Dennis Altman. „V skutočnosti to môže byť aj tak, že primárnou sociálnou funkciou náboženstva je kontrolovať sexualitu.“ Odstúpenie od povinnosti regulovať ju v mene Boha, nás ponecháva zraniteľných nielen voči sociálnej anómii, ale aj voči tým, ktorí zasiahnu a budú ju regulovať pre svoje vlastné účely, pričom budú ukladať trestné sankcie a racionalizovať opatrenia vyvolaním rôznych alternatívnych - zvyčajne spolitizovaných – teologických náuk. „Je iróniou, že krajiny, ktoré zamietli náboženstvo v mene komunizmu, prijali svoju vlastnú verziu sexuálneho puritánstva; tá sa často zhodovala s náboženstvom, na ktoré útočili.“ Dnešní sexuálni revolucionári jednoducho zušľachťujú experiment boľševikov.
Možno je na čase nabrať odvahu a priznať, že staromódny starý farár, ktorý kázal proti nedovolenému sexu bol po celý ten čas múdrym a rozumným človekom a vernejším kresťanom než tí z nás, ktorí sme si z neho robili obrovskú srandu. Možno by sme mali začať podporovať sebakontrolu, ktorú požadoval a odvahu, ktorú ukázal. Možno je tiež na čase nadobudnúť znova trochu úcty k múdrosti starších a opustiť Pinocchiov svet, v ktorom je mládež (spolu so svojimi pudmi) uctievaná ako úspech sám o sebe, zatiaľ čo od starších, pre ktorých je autoritou Biblia, sa očakáva, že budú držať jazyk za zubami.
Možno je tiež čas, aby sme sa zbavili politicky povinných vyhýbavých slov („Nikto sa nechce vrátiť do tých starých zlých čias, keď...“), a aby sme začali akceptovať, že neobmedzená sexuálna sloboda nás stavia na scestie, ktoré bude šíriť iba chaos, zničí viac životov, zničí našu slobodu a oslabí našu civilizáciu... až kým nenaberieme odvahu na to, aby sme povedali pravdu.
Stručne povedané, možno aj tu je na čase prijať, že cirkev sa nemusí meniť s dobou, a že musí byť „skalou“ - tak ako jej to prikázal Kristus.