Dojímavý príbeh mladej a zdravej dvadsaťštyriročnej Belgičanky „Laury“, ktorá tento rok dostala povolenie na legálnu eutanáziu kvôli „neznesiteľnému psychickému utrpeniu,“ sa dočkal nečakaného záveru. Noviny The Economist nakrúcali jej posledné mesiace a dni pred podaním smrtiacej injekcie v jej rodnom meste Bruggy. Dokument je už od 10. novembra on-line a – pozor prezrádzam rozuzlenie! - má šťastný koniec. „Laura“, ktorej skutočné meno je Emily, si vybrala život v hodine, ktorá mala byť jej posednou.
To je samozrejme dobrá správa. Bol zachránený život mladého človeka. Dúfajme, že Emily sa bude môcť vrátiť do svojho života a dokáže sa úplne oslobodiť od svojho hlbokého zúfalstva. Avšak tento dokument, ktorý dramaticky a samoľúbo zobrazuje mladú ženu so samovražednými sklonmi, je predovšetkým žiadosťou o legálnu eutanáziu v takých prípadoch, akým je ten jej.
Podstatou argumentu je toto: kým mala táto mladá žena v hlbokej depresii pocit, že niet cesty von, túžila po smrti viac, než po čomkoľvek inom na svete. Ale vďaka tomu, že mala legálnu eutanáziu na dosah, oslobodila sa zo svojich najstrašnejších úzkostí. Vďaka vedomiu, že ju má na dosah, tak, ako to aj bolo, nadobudla trochu pokoja.
Toto je očividná lož. Keď Emily od tímu troch lekárov a psychiatrov dostala povolenia na eutanáziu, celé zdôvodnenie tohto povolenia sa zakladalo na tom, že neexistuje žiadna možnosť na zlepšenie jej stavu a že nie je k dispozícii ani žiadna liečba, ktorá by ju vyliečila z jej duševnej choroby alebo ktorá by jej dala aspoň malú nádej. To, že stála tvárou v tvár smrti, iste v jej mysli vyvolalo niečo, čo jej pomohlo nájsť dôvody pre život. To teda dokazuje, že jej zúfalstvo nebolo zakorenené tak hlboko, že by jej nebolo pomoci. Tieto prostriedky boli ukryté v jej mysli a pravdepodobne, aj v súcite, počúvaní a podpore jej matky a jej priateľov. Tento dvadsať minútový film ukazuje, že práve oni ju v tomto rozhodnutí podporovali, no zároveň ich toto jej rozhodnutie ničilo.
Jej choroba teda napokon nebola nevyliečiteľná. Aj keď to na konci dokumentu nevyzerá tak, že by bola Emily úplne oslobodená od svojho želania zomrieť, je zjavné, že je presvedčená, že život stojí za to, aby sa žil.
Lekári a psychiatri, ktorí sa o ňu starali posledné tri roky, nezlyhali pravdepodobne preto, že riešenie neexistovalo, ale preto, že oni nenašli spôsob, akým by dali Emily nádej. Vo filme mladá žena reportérovi ukazuje šuplík plný antidepresív a iných liekov, ktoré ju však ani neliečia, ani ju nezbavujú jej neustálych záchvatov sebanenávisti a sebapoškodzovania. Lieky sú určite potrebné, keď duševná choroba vytvorí v mysli takúto strašnú nerovnováhu; avšak v tomto prípade minimálne samotné lieky nestačili.
Emilin príbeh začína videom, ktoré o sebe sama natočila pred niekoľkými rokmi. V ňom otvorene prvýkrát vyjadruje svoju túžbu zomrieť. To sa udialo ešte predtým, než ju oslovil reportér z The Economist. „Stále mám pocit prázdnoty, nech robím čokoľvek,“ hovorí skrčená v rohu zo zjazvenými a obviazanými rukami, ktoré si dorezala. Spomína, že si myslela, že „by tu nemala byť“ už keď mala tri roky. Emily sa narodila v dysfunkčnej rodine. Jej matka nemala inú možnosť, než žiť oddelene od jej otca, násilného alkoholika a Emily trávila väčšinu času so starými rodičmi zo strany matky. O tom, že sa zabije, snívala už v šiestich rokoch.
Vo vlaňajšom rozhovore Emily (pod falošným menom „Laura“) povedala, že je presvedčená, že jej túžba po smrti nemá prepojenie s rodinnými problémami. Začala si škodiť sama, ale tí, ktorí boli okolo nej, si závažnosť tejto situácie neuvedomovali. Po strednej škole sa pustila do divadelnej kariéry a presťahovala sa k priateľke v rámci niečoho, čo nazvala „veľmi príjemnou milostnou vášňou“. Vzťah údajne skončil kvôli problémom, ktoré spôsobovali ustavičné Emiline depresie.
V tej chvíli ju psychiater nabádal, aby si dala žiadosť na internáciu do ústavu. Emily súhlasila, že sa vzdá divadla. Od tohto okamihu boli jej epizódy sebapoškodzovania čoraz častejšie a intenzívnejšie. V dokumentárnom filme vysvetľuje, že sa chce zbaviť „zlej obludy“ uväznenej vo svojom hrudnom koši. Keď sa reže, má pocit, že zlo opúšťa jej telo. To však trvá len pár minút. V snahe vymaniť sa zo svojej vnútornej bolesti, búcha hlavou do steny.
Dokument vôbec nezdôrazňuje to, čo vlani na jar povedala o svojom ťažkom detstve. Nehovorí ani o tom, že jej hnev a agresivita boli až také zlé, že ju pravidelne posielali domov, aby si pracovníci psychiatrickej liečebne oddýchli.
Práve v tomto ústave stretla inú psychiatrickú pacientku. Bola to žena menom „Sarah“, ktorá si zariaďovala vlastnú eutanáziu. Tieto dve ženy často hovorievali o smrti. A práve „príklad“ jej priateľky Emily podnietil k tomu, aby požiadala o smrtiacu injekciu - a nie lekárom asistovanú samovraždu, čo je podľa belgického práva tiež legálne. V dokumentárnom filme hovorí, že by sa zabila, ale že by to bola „príšerná, bolestivá a osamelá smrť“. „Bez možnosti eutanázie by som musela spáchať samovraždu,“ hovorí.
Ale urobila by to?
Traja lekári, ktorí Emily povolili eutanáziu (tak, ako to vyžaduje belgický zákon, keď sa ako dôvod žiadosti uvedie psychické utrpenie), po niekoľkých mesiacoch konzultácií rozhodli, že jej utrpenie je naozaj neznesiteľné a že nemá nádej dostať sa zo svojej depresie, napriek akémukoľvek množstvu liečby. Medzi týmito lekármi bola aj Lieve Thienpontová, psychiatrička, ktorá sa špecializuje na posudzovanie žiadostí o eutanáziu. Napísala knihu o eutanázii a psychickom utrpení s názvom Libera me (lat.„Osloboď ma“). Pre ňu táto vec spadá do otázky „dôstojnej smrti“ a eutanázia je z tohto jej pohľadu prijateľnou. Zdá sa teda, že jej nekrivdíme, ak ju v týchto prípadoch nazveme zástankyňou eutanázie.
Aj ona sa v tomto dokumentárnom filme viackrát objavuje, pričom sa vyjadruje k Emilinej situácii. Reportér dokonca nakrútil okamih, v ktorom traja doktori vrátane Thienpontovej, Emily vysvetľujú proces zomierania. Trvajú na tom, že sa musí cítiť úplne slobodná odstúpiť aj v poslednej chvíli – bez toho, aby sa bála, že by tým nejako utrpela jej „dôveryhodnosť“.
V jednom rozhovore Thienpontová vysvetľuje, že Emiline utrpenie je také zlé, že „nie je zlučiteľné so životom“. Hovorí, že o niečom takom sa môže človek uistiť iba po dlhotrvajúcej a hlbokej diskusii s pacientom. Dodáva, že jej život nemá „dostatočnú kvalitu“ na to, aby pokračoval.
Dokument tiež ukazuje, ako sa Emilina matka a jej dve priateľky vyrovnávajú s Emilinou smrťou. Zábery sú nakrútené menej než dva týždne pred Emiliným „konečným dátumom“.
Reportér bol prítomný aj počas posledných hodín pred dňom, keď mala Emily dostať smrtiacu injekciu o piatej večer. Na samom konci sa rozhodla, že pôjde ďalej. „Veľmi racionálne som si povedala: ,Nemôžem to urobiť‘“, pretože posledné dva týždne pred daným štvrtkom boli pomerne znesiteľné. Neprišli žiadne krízy. Aj keď vôbec nechápem, prečo to tak bolo. Bolo to preto, že pokoj smrti bol tak blízko? Pretože sme sa lúčili a ja som sa z toho cítila tak dobre? Alebo sa niečo zmenilo?“
Isté je, že Emilin príbeh sa zneužíva na podporu eutanázie ako možnosti pre všetkých, ktorí ju chcú, ba dokonca aj ako riešenie, ktoré môže v konečnom dôsledku niektorým ľuďom pomôcť k tomu, aby sa rozhodli pre život. Existuje však aj množstvo prípadov, keď v rukách lekárov zomreli i ľudia v dobrom zdravotnom stave – ľudia ako Emily. A to aj napriek tomu, že takéto prípady boli v Belgicku zdokumentované.
Je pozoruhodné, že nakrútený dokument nepredkladá predmet Emilinho nešťastného detstva, ani jej životného štýlu. Len sucho poznamenáva, že nie je veriaca a že vôbec netuší, či existuje nejaký posmrtný život.
Nepotrebovala viac než iné veci duchovnú pomoc a podporu? Aj túto otázku treba položiť. Rovnako aj otázku ohľadom správnosti jej psychiatrickej liečby. Tie sa však nikde v dokumente nespomínajú. Pritom žijeme v dobe, keď toľko mladých ľudí zápasí so svojou vlastnou identitou – v neposlednom rade preto, že ich rôzne školské metódy učia skôr napodobňovať iných, než získať vedomie o svojej identite. Veď mnohí mladí ľudia v súčasnosti nedokážu v bežnej vete rozlíšiť medzi podmetom a predmetom. Emilin prípad by mal byť skôr alarmom, než nástrojom lobby za eutanáziu.