Autorka: Gabriele Kuby
Friedrich-Ebert-Stiftung (FES) je centrom intelektuálnych aktivistov Sociálno-demokratickej strany (SPD), ktorá v súčasnej dobe riadi Nemecko pomocou koalície s Kresťansko-demokratickou stranou pod vedením kancelárky Angely Merkelovej. Ako vidno z ich publikácií a konferencií, FES pretláča „manželstvo“ rovnakého pohlavia, reprodukčné práva, biotechnológie, sexuálnu rôznorodosť, rovnosť pohlaví a sexuálnu výchovu. Publikuje tiež správy s úmyslom „vymenovania a zahanbenia“ jednotlivcov, organizácií, strán a sietí, ktoré pracujú na strane života a rodiny.
Najnovšie publikácie FES-u sa zaoberajú vecami na medzinárodnej úrovni: opisujú anti-rodových aktivistov a anti-rodové podujatia vo Francúzsku, Nemecku, Maďarsku, Poľsku a na Slovensku. Správa s názvom Gender ako symbolické lepidlo: Postavenie a úloha konzervatívnych a krajne pravicových strán v anti-rodovej mobilizácii v Európe bola zverejnená niečím, čo sa nazýva Nadácia pre európske pokrokové štúdiá (Foundation for European Progressive Studies) „s finančnou podporou Európskeho parlamentu“ a budapeštianskej vetvy FES-u.
Autori sú znepokojení rastúcim odporom voči „rodovej politike“, ktorú možno vidieť v radoch obyčajných ľudí (napr. Hnutie La manife Pour Tous vo Francúzsku a Demo für alle v Nemecku) a ktorá sa prejavuje aj v referendách konaných v rôznych krajinách po celej Európe. Navyše citujú odpor politických strán na miestnej i európskej úrovni a anti-rodové vyhlásenia „biskupských konferencií“. To, čo sexuálna ľavica považuje za nebezpečný vývoj, je v skutočnosti svedectvom úspechu pro-life a pro-rodinného hnutia v Európe. Autori hovoria:
Anti-rodové hnutia chcú tvrdiť, že rodová rovnosť je „ideológiou“. Zavádzajú klamné výrazy ako „gender ideológia“ alebo „teória rodovej rovnosti“, ktoré narušujú úspech rodovej rovnosti... Tento jav má negatívne dôsledky pre právne predpisy o rodovej rovnosti.
Správa Symbolické lepidlo potom poskytuje „politické odporúčania progresívnej strane ako sa postaviť proti fundamentalistickému politickému aktivizmu."
Jednotlivé správy z krajín o „reakčnom odpore“ proti rodovej politike vo Francúzsku, Nemecku, Maďarsku, Poľsku a na Slovensku poskytujú dobrý prehľad o situácii v jednotlivých krajinách a postojoch konzervatívnych a pravicových strán. Na rozdiel od predchádzajúcich publikácií FES-u, ktoré sa snažili očierniť a stigmatizovať konzervatívnych jednotlivcov ako pravicových radikálov, fanatikov a pro-rodinných fundamentalistov, správa Symbolické lepidlo sa takéhoto hanlivého jazyka dosť zdržuje. Autori znejú tak, akoby sa báli toho, že konzervatívni aktivisti získavajú prevahu vo verejných debatách a ovplyvňujú politické strany a právne predpisy:
- vymýšľaním pojmov ako „gender ideológia“ a „genderizmus“
- uvádzaním „vedeckých“ dôkazov proti „gender ideológii“
- lokálnym mobilizovaním prostredníctvom „rétoriky postavenej na naháňaní strachu“
- využívaním „autoritárskych tém“ ako napríklad polemiky proti francúzskej učebnici Tous à Poil (Úplne nahý);
- vytvorením „morálnej paniky“, ktorá „umožňuje obviniť socialistických úradníkov z ... ohrozovania budúcnosti spoločnosti“
- opakovaním rozprávania o „sile rodičov“ či angažovanosti rodičov, ktoré má „rodičov podporiť pri angažovaní sa za obnovenie autority a tradičných hodnôt v škole“
- „postupným podriaďovaním vzdelávacích inštitúcií kresťanskému konzervatívnemu pohľadu na svet, ktoré sa vykonáva pomocou miestnych úradov spolupracujúcich s Katolíckou cirkvou a náboženskými organizáciami“
- využívaním „nenávistných prejavov voči Gender štúdiám“ (v zmysle akademického predmetu) a spoliehaním sa na „rétorov bojujúcich za slobodu“
- označovanie EÚ za „kultúrneho kolonizátora“
- vedením úspešných ústavných referend zameraných na definovanie manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy.
Symbolické lepidlo analyzuje aj nedostatky sexuálnej ľavice. Ťažko povedať, či ide o sebakritický postoj, ktorý je taktickým prostriedkom, ktorý má u ľudí vzbudiť súcit a motiváciu k tomu, aby sa zapojili do bitky proti anti-gender aktivistom alebo či autorom naozaj začína dochádzať, že anti-rodové aktivity môžu mať „vážne následky nielen pre ženské práva a práva LGBT, ale aj pre emancipátorskú nádej celej ľavice“.
Podľa vlastného hodnotenia autorov sa zdá, že sexuálnej ľavici práve chýba akési „symbolické lepidlo“. Vidia:
- „úskalia pri budovaní ideologickej odpovede konzervatívcom“
- „nedostatok verejnej kampane proti anti-rodovej diskusii“
- „neschopnosť formulovať progresívny program v reálnej skúsenosti ,obyčajných ľudí‘“
- spätné reakcie ľavicových strán na mobilizácie anti-rodových síl „sú jeden krok za mimoparlamentnými silami“
Konečným zámerom autorov je tieto nedostatky „Progresívnych“ napraviť. Je však dobré, že konzervatívcov oboznamujú aj s tým, ako to chcú dosiahnuť.
„Obyčajných ľudí“ je vlastne ťažké presvedčiť o hlavnom koncepte teórie gender: o tom, že tradičná identita človeka ako muža alebo ženy je obmedzením ľudskej slobody, ktorá musí byť prekonaná dobrovoľným výberom pohlavnej identity podľa osobných pocitov. Keďže autori nepodávajú žiadnu definíciu konceptu rodovej identity, musíme sa oprieť o Preambulu Jogjakartských zásad. Tá je totiž jedným z mála miest, kde nájdeme jej definíciu:
„Pod pohlavnou identitou sa rozumie hlboko pociťovaný vnútorný a osobný pocit príslušnosti k nejakému pohlaviu, ktoré je alebo nie je zhodné s pohlavím, ktoré dotyčný človek mal pri narodení; k tomu patrí vnímanie vlastného tela (aj slobodná zmena vonkajšieho telesného vzhľadu alebo zmena telesných funkcií medicínskymi, chirurgickými alebo inými zásahmi), ako aj iné výrazové formy pohlavia, napríklad ošatenie, reč a spôsoby správania.“
Riešením nezlučiteľnosti rodovej teórie so zdravým rozumom - zakoreneným v samotnej prirodzenosti - je zrejme úplne zrieknutie sa konceptu rodu (gender). „Pri strete s novými politickými výzvami môže byť v dlhodobom horizonte použitie konceptu gender ako technickej kategórie skôr sebadeštruktívne ako užitočné.“ Progresivisti majú v úmysle odstúpiť od „rámca politických náhľadov“ a kultivovať „skutočné ľavicové hodnoty pomocou jazyka solidarity“. Má sa „vytvoriť proti-jazyk, ktorý odráža emocionálny strach jazyka pravičiarov“. Navyše „namiesto toho, aby dávali dôraz na ,ľudskú prirodzenosť‘ alebo ,tradičné hodnoty‘, progresívni činitelia majú využiť ďalšie aspekty ,zdravého rozumu‘: rozdelenie moci a bohatstva do našich/ich rúk. Definovanie politického konfliktu je cestou k nadvláde.“ Autori uznávajú, že opozícia sa skladá z ťažko kontrolovateľného ľudového hnutia. Odporúčajú teda, aby boli progresívni činitelia a ľavicové strany„pevne prepojené s ľudovými organizáciami a miestnymi a individuálnymi iniciatívami“.
Okrem toho treba verejnosti „prostredníctvom vedeckých konferencií, článkov a vyhlásení rodových expertov“ poskytnúť „konkrétne informácie o rodových štúdiách a politických stratégiách“. Ale okrem konferencií a verejných diskusií medzi feministkami a katolíkmi, ktoré majú „zosmiešňovať anti-rodovú kampaň“, sa ako „najlepšia metóda“ odporúča „e-learningový kurz o... rovnosti žien a mužov“, ktorý vyvinuli na Slovensku. Ten sa zameriava na členov vlády, študentov i širokú verejnosť.
Autori správy Symbolické lepidlo znejú tak trochu vyľakane pri pohľade na „zmenu paradigmy v oblasti vedy ako ju poznáme“. Popisujú, že veda ako ju dnes poznáme sa nachádza [v stave] „postmodernej zmeny modernosti... veda sa stáva morálnou a normatívnou kategóriou, ktorá uznáva postoj poznávajúceho. Tento prístup spochybňuje i tradičné rozdelenie na subjekt a objekt a prináša nové symboly, nové mýty a nové zmeny definícií“.
Treba povedať, že - s výnimkou Andrea Petöa, ktorý písal epilóg - sú autorkami správy samé mladé ženy, ktoré patria do skupiny „miléniovej“ generácie narodenej okolo roku 1980. Niektoré z nich sa usilujú o doktorát, takže svoju akademickú formáciu absolvovali počas posledných desiatich rokov. Teda presne v čase, v ktorom bol na univerzitách za akademický predmet uznaný predmet „gender štúdií“. (V nemecky hovoriacich krajinách je viac než 200 profesorov „gender“ alebo „queer“ štúdií a takmer všetci z nich sú ženy.) „Gender štúdie“ boli a sú doširoka otvorenými dverami pre kariéry žien. Je to prekvitajúci trh s pracovnými miestami.
Tieto mladé ženy poznajú len „vedu“, ktorá je podriadená cieľom uskutočňovania politických zmien v spoločnosti a na akademikov sa pozerajú len ako na nástroj slúžiaci záujmom feminizmu a LGBT. Táto takzvaná „veda“ úplne porušila akademický záväzok hľadania pravdy. A práve on je (alebo bol) hybnou silou stojacou za rozvojom európskej kultúry.
Všeobecne možno povedať, že hoci bola správa Gender ako symbolické lepidlo publikovaná spolu s Nadáciou, ktorá si robí isté vedecké nároky, nepreukazuje ani najmenší úmysel zaoberať sa argumentmi na základe ich pádnosti. Jej cieľom je len vysmiať nepriateľa. Dvadsiatich troch jednotlivcov, ktorých sexuálna ľavica vníma ako nepriateľov, správa uvádza v „indexe“ na konci knihy. (Neboli to práve osvietenskí liberáli, ktorí mali averziu voči katolíckym „indexom“)?
Správa na konci hovorí viac o slabinách hnutia rodovej identity, než o jej oponentoch. Tieto mladé autorky musia mať pocit, že ich „duchovný dom“ je postavený na piesku, inak by totiž nevyjadrovali také ustarostené zdesenie nad opozíciou, ktorej čelia. Koniec koncov, na strane aktivistov za rodovú identitu sú v tejto kultúrnej vojne mnohé organizácie, ktoré majú k dispozícii miliardy dolárov. [Sú medzi nimi] medzinárodné inštitúcie ako OSN a EÚ – spolu s ich agentúrami, akými sú napríklad Agentúra pre základné práva a Európsky inštitút pre rodovú rovnosť. Na rovnakej strane sú i vlády ich členských štátov na čele so superveľmocou USA a globálnymi korporáciami ako Apple, Microsoft a Facebook či celosvetové mimovládne organizácie ako IPPF a ILGA. To aby sme vymenovali aspoň zopár.
Tak prečo sa tieto mladé ženy boja odporu dvadsiatich troch ľudí a niekoľkých pomerne malých organizácií s extrémne nízkymi rozpočtami? Odpoveď je jednoduchá: pretože majú pocit, že pravda je na ich strane.
O autorke:
Gabriele Kuby je sociologičkou, medzinárodnou prednášajúcou a autorkou kníh Die Gender Revolution - Relativismus in Aktion (2006) a Globálna sexuálna revolúcia – Strata slobody v mene slobody (Die globale sexuelle Revolution - Zerstörung der Freiheit im Namen der Freiheit) z roku 2012. Obe knihy boli preložené do niekoľkých jazykov a spomína ich aj správa Symbolické lepidlo. Knihu Globálna sexuálna revolúcia v USA vydá Angelico Press na jeseň tohto roku.