teplomer

 

Kniha Zjavenia sv. apoštola Jána - manuál ku katolíckej bohoslužbe

955
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Posledná kniha Svätého Písma – Apokalypsa alebo Zjavenie sv. Jána – nám podľa Josepha Ratzingera odhaľuje akýsi „prototyp liturgie“, na ktorý by sa mali podobať aj všetky naše pozemské liturgie:

„S víziou kozmickej liturgie, v centre ktorej stojí Baránok, ktorý bol obetovaný, predstavuje Apokalypsa podstatu sviatosti Eucharistie v pôsobivej forme, naznačujúcej štandard pre každú miestnu liturgiu. Z hľadiska Apokalypsy je absolútnou podstatou každej eucharistickej liturgie jej spoluúčasť na nebeskej liturgii; práve z nej sa totiž nevyhnutne odvodzuje jej jednotnosť, jej katolíckosť a jej univerzálnosť. (Pilgrim Fellowship of Faith, 110-11)

Počas generálnej audiencie 3. novembra 2004 hovoril pápež Ján Pavol II o chválospeve v 5. kapitole Zjavenia:

„Prednesený chválospev ... je súčasťou úvodnej slávnostnej vízie Zjavenia, ktorá vlastne sprítomňuje nebeskú liturgiu, s ktorou sa, hoci ešte ako pozemskí pútnici, zjednocujeme počas našich cirkevných slávností. Hymnus z Knihy Zjavenia, nad ktorým dnes meditujeme, končí záverečným mohutným zvolaním „myriady myriád“ anjelov (pozri Zjv 5, 11). Patrí „Baránkovi, ktorý bol zabitý“, a ktorému patrí rovnaká sláva ako Bohu Otcovi, pretože „Hoden je Baránok ... prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie“ (5, 12). Toto je chvíľa rýdzej kontemplácie, radostnej chvály, piesne lásky ku Kristovi v jeho paschálnom mystériu. Liturgia Cirkvi takto predvída žiarivý obraz nebeskej slávy. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám pripomína, že liturgia je „činnosťou“ celého, úplného Krista (Christus totus). Tí, čo ju teraz slávia povznesení ponad znaky, sú už v nebeskej liturgii, kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom. Na tejto nebeskej liturgii nám Duch Svätý a Cirkev dávajú účasť, keď vo sviatostiach slávime tajomstvo spásy (KKc, 1136 a 1139).

Baránkovej večeri píše Scott Hahn:

„Mám podozrenie, že Boh zjavil nebeskú bohoslužbu v pozemských termínoch preto, aby ľudia, ktorí boli po prvýkrát pozvaní zúčastniť sa tejto bohoslužby, vedeli ako na to“ (122).

Hahn pokračuje a naznačuje, že Kniha Zjavenia pomáhala rodiacej sa Cirkvi v rozpoznávaní toho, čo má zo starozákonnej bohoslužby zostať aj v novozákonnej, vzhľadom k tomu, že to nové završuje a zároveň zahŕňa staré. Cirkev skrátka môže, a aj by mala mať budovy, služobníkov, sviece, kalichy, kadidlo, rúcha, pretože jej bohoslužba, nariadená Ježišom Kristom, od ktorého aj pochádza, je zdokonalením všetkého, na čo poukazovala stará bohoslužba týmito typologickými symbolmi, a preto by to mala všetko spĺňať. Tieto symboly nezanikajú, lebo sú symbolmi, vďaka ktorým si uvedomujeme spoločenstvo s Kristom a zároveň nadobúdajú nový účel ako symboly, poukazujúce na dosiahnutú realitu, na spásu, vydobytú na Kríži a na slávu, ktorú Kristus prežíva spolu so svojimi vernými, ktorí sú už v nebi.

 

Kto je ústrednou postavou Zjavenia? Zabitý a vzkriesený Baránok, paschálny, či Veľkonočný Baránok, ktorý sa nám dáva vo svätej Eucharistii, ustanovenej Ježišom pri Poslednej večeri, ktorú slávil so svojimi učeníkmi pred smrťou, odčiňujúcou naše hriechy. Akú najdôležitejšiu činnosť opisuje Kniha Zjavení? Bohoslužbu – či už pravú (smerujúcu k Bohu a Baránkovi), alebo modloslužbu (smerujúcu k Babylonu, šelme, neviestke, atď). A čo je najdôležitejším obrazom? Manželstvo. Buď ste ako „jedno telo“ s Baránkom, umytí v Jeho Krvi a hodujúci pri Jeho stole, alebo smilníte s diablom; proti sebe stoja dve mestá – neviestka (starý, neverný Jeruzalem) a panenská nevesta (nový Jeruzalem – Cirkev). Samotný pojem apokalypsis znamená „odhalenie“. V čase, keď sa Kniha Zjavenia písala, sa týmto pojmom označovalo aj sňatie závoja neveste, panne, ako súčasť svadobného obradu. (článok pokračuje pod obrázkom)        

                 

                                                          Barna da Siena, Mystický sňatok Sv. Kataríny

 

Suma sumárum, Kniha Zjavenia je o pravej bohoslužbe pravému Bohu, o mystickom manželstve s Ním; toto všetko sa uskutočňuje skrze bohoslužbu Cirkvi, sviatostný život, najmä prostredníctvom sviatosti Krstu a Eucharistie. Mimo tohto života už sú len herézy, pochabosť, zúfalstvo, hrôza, rozklad, zánik a skaza, čo je vlastne história padlého ľudstva, ktoré vedie boj proti Baránkovi. (Je zaujímavé, že táto Kniha získala čestný titul, neskôr zovšeobecnený, či skôr priznaný celému Svätému Písmu, menovite išlo o „zjavenie“; a nie je náhoda, že nielen táto kniha, nazvaná „Zjavenie“, je o pravej bohoslužbe pravému Bohu, ale že celé Písmo je o pravej bohoslužbe pravému Bohu. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré je principiálne a od základov spojené so zbožnou úctou, láskou a službou jedinému pravému Bohu, v ktorom spočíva spása a záchrana človeka a samotný zmysel lásky k blížnemu. Inými slovami, neexistuje niečo také ako „etická redukcia“ alebo „filozofické prečisťovanie“ kresťanstva; je neodmysliteľne spojené s obetou a sviatosťou, pomocou ktorých vyznávame svoju vieru v Boha a odovzdávame sa Mu v láske.)

Prečo Sväté Písmo končí Knihou Zjavenia? Dôvod je jednoduchý a zároveň vážny: Zjavenie nie je len, či dokonca v prvom rade, záverom napísanej knihy, ale je začiatkom niečoho iného, väčšieho než je Písmo; je začiatkom živej bohoslužby živého Kristovho Tela. Je to prenikavá odpoveď, ktorá ďaleko predčí Luterov vynález sola scriptura: Biblia končí Zjavením preto, lebo opisuje a pozýva nás na Eucharistickú Baránkovu hostinu, čo je tam, kde sa veci, opisované v Písme, stanú reálnou skutočnosťou v celej svojej intenzite. Písané znaky nás privádzajú k realite, ktorú naznačujú; sýtenie slovom nás privádza k chlebu života, kniha k oltáru. Ako píše aj Hahn:

„Pre väčšinu prvých kresťanov to bolo dané: Kniha Zjavenia bola nepochopiteľne vzdialená od liturgie ... Až potom, keď som začal chodiť na svätú omšu, mnohé časti tejto tajuplnej knihy odrazu zapadli na svoje miesto. Už dávnejšie som pochopil zmysel oltára zo Zjavenia (8, 3), kňazov v rúchach (4, 4), sviece (1, 12), kadidlo (5, 8), mannu (2, 17), kalichy (kapitola 16), nedeľné bohoslužby (1, 10), význačné a mimoriadne postavenie Preblahoslavenej Panny Márie (12, 1-6), „Svätý, svätý, svätý“ (4, 8), Sláva Bohu na výsostiach (15, 3-4), znak a znamenie Kríža (14, 1), čítania z Písma (kap. 2-3) a veľakrát „Baránok Boží“. Nejedná sa o rušivé detaily; ide o samotnú podstatu Apokalypsy.“ (Baránkova večera, 66-67)

 

Na záverečných stránkach pozorujeme, ako z neba zostupuje nový Jeruzalem – kam zostupuje? Vrch Sion, to je miesto, kde Ježiš jedol svoju poslednú Veľkonočnú večeru, a kde ustanovil Eucharistiu, kde na Turíce zostúpil Duch Svätý, kde boli kresťania roku Pána 70 ušetrení pred zničením Ríma. „Inými slovami, nový Jeruzalem zostupuje na zem – vtedy aj dnes – na mieste, kde kresťania slávili Baránkovu večeru“ (Hahn, 102). Liturgia predchádza parúziu, „už“ zatiaľ nahrádza „ešte nie“.

 

Ak by mali Joseph Ratzinger, Ján Pavol II a Scott Hahn pravdu vo všetkom, čo hovoria – a každý si všíma, že spojenie medzi pozemskou a nebeskou liturgiou je významným prvkom teológie liturgie, ktorú nám predkladá dokument Druhého Vatikánskeho koncilu Sacrosanctum Concilium – je toto mocným a nevyvrátiteľným argumentom pre obnovu posvätného; pre znovuzavedenie znakov a symbolov do všetkých častí liturgie – od architektúry až po posvätnú hudbu; zachovanie, či znovuzavedenie kontinuity s tradičnou katolíckou bohoslužbou, a priam až zdrcujúca potreba obohatiť a „znadpozemštiť“ často sterilnú a ochudobnenú slovnú zásobu súčasnej liturgie. Napríklad hudba, ktorú počúvame, by nám mala povznášať ducha k nebeským veciam, mala by v nás vzbudzovať bázeň, akoby sme počúvali ozvenu anjelských chórov; kostoly by v nás mali evokovať predstavu nebeského mesta a svätostánok nádherný a vznešený obraz Svätyne svätých. Slávnosti by svojou dôstojnosťou a žiarivou nádherou mali priťahovať naše mysle hore, k majestátu a mystériu Boha.

Ak sa nesnažíme zo všetkých síl zavádzať tieto veci, tak nezlyhávame len v zavádzaní výsledkov Druhého Vatikánskeho koncilu (čo sa deje tak často, že to už nikto ani nekomentuje), ale utekáme preč od 2000-ročnej tradície (či ešte dlhšej, ak berieme do úvahy aj minulosť Židov), a to je už dosť zlé. Dokazujeme tým, že nechápeme samotnú náuku Božieho Zjavenia a neprijímame ju. Svojím spôsobom popierame korene svojho náboženstva ako takého.

Máme teda dobrý dôvod vrátiť sa ku Knihe Zjavenia, pozorne si ju preštudovať a pýtať sa, čo nás táto kniha ako kresťanov naozaj učí o našom živote tu a teraz a o podstate povolania Cirkvi, ktorým je zvelebovanie a oslava Boha a posväcovanie duší v čase utrpenia.                                              


Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.

DISKUSIA k článku