Kiežby som nikdy nemala právo na voľbu!

2,347
Kultúra života

9. november 2012 (Bound4Life.com) - S Kathy sa poznáme už dlho. V podstate sme najlepšie kamarátky od základnej školy. Pri spievaní karaoke či prebdených nociach sme ani netušili o bolesti, ktorú zakúsime ako dospelé. Tiež sme však netušili, ako Boh môže použiť naše utrpenie na svoju slávu. Fascinovalo ma Kathyno srdce zapálené pre Ježiša, vášeň pre rodinu a odvaha posilňovať ostatné ženy.

Nedávno mi poslala správu. Sedela som za počítačom a plakala nad jej bolesťou, stratou, rozkošným bábätkom a dobrotou Spasiteľa, ktorý robí všetky veci nové. Vedela som, že táto správa sa musí dostať von. A Kathy mi so svojou nesmiernou odvahou dovolila zdieľať jej správu verejne.

 

Cítim, že Boh tlačí do môjho srdca ostne, aby som povedala pravdu o potrate.  Chcem svojím svedectvom osloviť všetkých, ktorí cítia, že nemajú žiadnu inú možnosť ako „právo na výber“.

Ste jednými z mála ľudí, s ktorými zdieľam tento príbeh. Boh ma pozýva podeliť sa o to s viacerými, no som nervózna a vystrašená. Pravdou je, že v sebe nosím hlboké temné tajomstvo. Nosím ho na chrbte a vyrovnávam sa s ním sama kvôli dôsledkom, ktoré obvykle vznikajú, keď ľudia počujú pravdu. No už mi viac nezáleží na tom, čo si myslia ostatní. Viem, že existujú mnohí ako ja, trpiaci osamote, hoci nemusia. Pravda je...že Boh ma pozýva hovoriť.

Ako 19-ročná som otehotnela. Keď sa to dozvedeli moji rodičia, okamžite sme začali chystať svadbu. Chlapec, s ktorým som chodila, však začal byť hrubý. Mali to v rodine. Jeho otec brutálne zbil svoju prvú ženu pred očami jej dvoch synov. Keď ma prvýkrát, ako tehotnú, hodil na zem, vedela som, že sa to v žiadnom prípade nesmie opakovať. Zrušila som zásnuby a začala hľadať informácie o adopcii. Mala som len 19 a vedela som, že nie som pripravená byť mamou. Keď som mu povedala, že chcem dať dieťa na adopciu a že to pre nás a naše dieťa bude to najlepšie, veľmi sa nahneval. Vyhrážal sa, vrieskal, reval. Povedal mi, že nikto nikdy od neho neodlúči matku ani jeho dieťa. Povedal, že to nedovolí, že budeme spolu. Bála som sa. Premohol ma strach. Uvedomila som si, že buď budem obeťou týrania alebo zachránim seba a svoje nenarodené dieťa a rozhodla som sa to všetko vymazať. Povedala som mu (aj všetkým ostatným), že som spontánne potratila.

Kráčala som ku klinike Plánovaného rodičovstva. Vo vzduchu visela depresia a beznádej. Áno, skutočne som to cítila. Žiadna zo žien nevyzerala šťastne, že ma „právo“ tam byť. Všetky vyzerali prázdne. Zlomené. Cítila som to tiež. Vždy som hovorievala, že NIKDY nepôjdem na potrat. Mýlila som sa. V mysli som verila, že to bolo jediné východisko, ktoré som v tom čase mala. Na záchranu seba a svojho dieťaťa od života plného strachu a týrania. Vyslovili moje meno. Bola som vystrašená a opustená.

Počula som ľudí hovoriť o práve „rozhodnúť sa“. Kiežby som nikdy nemala právo na voľbu. Želala som si, aby tam bolo poradenstvo. Želala som si, aby tam boli adopčné agentúry, ktoré by sa pokúšali zachrániť mladých. Želala som si, aby bol jednoduchý prístup práve k týmto veciam, nie ku klinike Plánovaného rodičovstva. Nič som si neželala viac, ako odobrať si právo na voľbu a dovoliť môjmu dieťaťu prísť na svet. Mať právo zvoliť si život. Želala som si, aby tam niekde bola podpora od dievčat ako ja. A možno aj bola...no klinika sa hľadala jednoduchšie. Potrat je jednoduchý. Prídete, odídete. Hotovo. Tehotná. Netehotná. Jednoduché. Avšak...nie je to také jednoduché. Zabudli vám povedať zvyšok príbehu.

Zabudli vám povedať o spomienkach, s ktorými žijete po zvyšok života. Na chvíľu som bola schopná zabudnúť. Musela som potlačiť spomienky, aby som prežila. Tie sa však pomaly začali znovu objavovať. Späť k tej miestnosti, k zápachu, k prázdnym očiam zlomených žien. Späť k tvári muža, ktorý doslova vysal život z môjho tela. 

Potrat nie je o výbere. Je o sebeckosti. O beznádeji. Tvrdím to, pretože som to zažila. Prešla som míľu v týchto topánkach...Míľu, ktorá sa nikdy neskončí.

Nedávno sa ma jeden priateľ opýtal, či som svojmu dieťaťu niekedy dala meno. Pomyslela som si, nie, pretože potom by to bolo príliš skutočné! Potom by sa plod stal človekom. Stal by sa dieťaťom. No v tej chvíli som vedela, že si potrebujem priznať skutočnosť svojho dieťaťa. Potrebovala som oplakávať jeho stratu. Uvedomila som si, aká hlboká bolesť stále uniká z môjho práva „vybrať si“. Začala som sa modliť, aby mi Boh povedal jeho meno. O pár týždňov som počas jazdy autom začula Boží hlas: „Jej meno je Joy.“ Po tvári sa mi rinuli slzy. Bolo to dievčatko! Mala som mať dcéru. 

Pred tou vzácnou chvíľou v aute som náhodne počula šeptom vysloviť: mama. Vstala som uprostred noci, v miestnosti však nikto nebol. Umývala som si tvár a znovu som to počula. Nikde nikto. Stalo sa to niekoľkokrát. Krátko po tom, ako som v aute počula jej meno, Joy, som si v kúpeľni umývala tvár a počula som to znovu: mama. V tom ma to zasiahlo: je to ona! Je to Joy. Prešiel mnou neuveriteľný príval emócií a v tej chvíli som vedela, že mi hovorí: Je to v poriadku. Odpúšťam ti. Som tu s Ježišom a čakám na teba. Ľúbim ťa. Je to v poriadku... Od tej chvíle som hlas nepočula. Boh však chce, aby som sa s touto skúsenosťou podelila, pretože viem, že nie som sama. VIEM, že nie som jediná žena v kostole alebo na biblických hodinách, ktorá nesie svoje bremeno. Neviem, čo Boh chystá zverejnením môjho príbehu. Viem však, že NIEKTO to určite potrebuje počuť. A tak sa zdieľam.

Ak ste prešli agóniou potratu, nie ste sami. A je V PORIADKU, ak o tom rozprávate. Nemôžeme sa vyliečiť, pokým si navzájom nepomôžeme niesť naše bremená. Ja som to svoje konečne položila pod kríž a nechala ho tam. Odpustil mi. Nielen že mi Boh odpustil, ale požehnal mi ďalšie štyri nádherné deti. A do môjho srdca vložil túžbu pomáhať v boji  za mamy a deti. Za každého, kto trpí osamote, kto nosí s hanbou svoje bremeno na chrbte za to, čo urobil. Prosím, vedzte, že NIE STE sami.

Práve to je dôvod, prečo som taká zapálená pre adopciu. Pre mňa to nie je len záležitosť bábätiek. Je to o matkách (a otcoch), ktorí potrebujú byť milovaní a vedieť, že majú nádej a budúcnosť rovnako ako ich deti. Presne TO adopcia v skutočnosti znamená.

Pravdou je, že keď ste pro-LIFE, ste tiež pro-CHILD a pro-WOMAN. 

Ľúbim ťa, Kathy. Si jedna z mojic hrdinských mamičiek. A neviem sa dočkať, ako ma predstaviš Joy, keď prídeme do Božieho kráľovstva a On urobí všetky veci nové. 

UPDATE: Odkedy som tento blog pred pár dňami dopísala, s Kathy sme dostali možstvo príbehov od žien, ktoré sa liečia zo zranení potratu. Kathy vytvorila stránku, Joy Has Wings (Joy má krídla), kde môžu ženy po potrate nájsť podporu a uzdravovanie. Viac informácií pre seba, mužov, ich rodiny.

Susan Vansyckle

DISKUSIA k článku