Holandská rodina sa rozhodla podať žalobu na praktického lekára, ktorý odmietol vykonať eutanáziu 19-ročnému dievčaťu, ktorá mala od svojich dvanástich rokov chorobu zvanú lupus.
Milou de Moor mala vlani na jar podstúpiť eutanáziu. Namiesto toho sa však po tom, čo sa dozvedela o tom, že jej lekárka nevykoná eutanáziu, v „panike“ obesila na strome v sade farmy, na ktorej žila so svojím otcom, matkou a dvojičkou blízko južných holandských hraníc. Holandská tlač a médiá teraz vychvaľujú jej odvahu a odsudzujú jej lekárku kvôli „necitlivosti“ a „ohavnosti“.
Táto lekárka by teda mala mať výčitky za to, že nezabila devätnásťročné dievča, ktoré nemalo žiadnu smrteľnú chorobu. Zdá sa však, že to pre média nemá žiadnu váhu. Otázka výhrady vo svedomí je čoraz nepodstatnejšia.
Milou de Moor ochorela, keď mala dvanásť. Autoimunitná choroba ovplyvnila jej mozog natoľko, že navonok vyzerala a pôsobila normálne a dobre, ale bola náchylná k náhlym zmenám nálady a záchvatom hnevu a roztržitosti. Mala ťažkosti s vlastným vyjadrovaním. Mávala tiež časté výpadky vedomia a neurologické bolesti. Jej choroba sa dala niesť len ťažko a postupom času to bolo čoraz horšie. Rozhodla sa, keďže už nebola pri zmysloch, že nechce ďalej žiť.
Milou mala svoju všeobecnú lekárku v Holandsku, ale špecializovanú starostlivosť je poskytovali v univerzitnej nemocnici v Gente, hneď za belgickými hranicami. Obe krajiny povoľujú podstúpiť eutanáziu aj neplnoletým. Ako podporu svojej žiadosti Milou získala vyhlásenie od Holandského združenia za eutanáziu. Toto vyhlásenie vzniklo pred tromi rokmi v belgickej nemocnici. Jej Etická komisia okamžite zhodnotila situáciu a nechávala sa informovať o pokroku choroby dievčaťa. Informovaná bola aj doktorka v Holandsku.
V Holandsku eutanáziu „za normálnych okolností“ vykonáva rodinný lekár. V Milouninom prípade mal smrtiaci úkon vykonať jej neurológ. No keď ten čas prišiel, praktická doktorka prizvala Etickú komisiu, ktorá vtedy dala svoj definitívny súhlas. Ona sa však celkom jasne vyjadrila, že nesúhlasí. Neurológ si teda nebol istý, či má pokračovať, hoci súhlas všeobecnej lekárky nie je potrebný.
Zamestnanci univerzitnej nemocnice sa z dôvodu lekárkinho odmietnutia nahnevali a de Moorovcom navrhli, aby s tým išli pred súd, kde by určite vyhrali. Milou sa rozhodla, že na čakanie nemá čas. Jej útoky boli čím ďalej horšie a bála sa, že v jednom z nich „zostane“ a nebude môcť dať súhlas na eutanáziu.
Nemocnica sa snažila vyvinúť tlak na rodinnú lekárku, no ona stále váhala. Rodičom povedala, že je to „preto, že ona to dievča dobre nepozná“. Tí lekárku obvinili, že ich „bodla do chrbta“. Po chvíli váhania sa rozhodla postaviť proti eutanázii a nemocnica sa rozhodla v tejto procedúre nepokračovať. Milou bola „odvážna a bojovná“, ale zjavne celá bez seba. Matke povedala, že chce ísť von a vychutnať si „sama“ vôňu jabĺk. Našli ju obesenú na strome.
„To najhoršie na tom je, že tá eutanázia bola schválená. Bola to len otázka stanovenia dátumu, chvíle, kedy sa s Milou rozlúčime,“ hovorí jej matka. Odmietnutie rodinného lekára nepredpokladali. O to viac, že sa vlastne o dievča nestarala, aj keď ju poznala a navštevovala ju [u nás] na farme, kde sa otázka eutanázie „opakovane“ vynárala. „Zrejme si nikdy nemyslela, že k nej skutočne niekedy dôjde,“ hovoria de Moorovci.
Teraz, keď je ich dcéra mŕtva, sa chcú pričiniť o to, aby sa takáto tragédia nezopakovala. Povedali: „Nechceme, aby to tej lekárke prešlo len tak.“ Po porade s lekárskym poradcom sa rozhodli podať žiadosť na Lekársku komoru, ktorá rozhodne, či je možné začať proti lekárke súdne konanie.
Aj Fakultná nemocnica v Gente sa rozhodla začať súkromné konanie proti doktorovi. „Milou to dlhujeme. Bola dohnaná k smrti.“
Samotná lekárka sa k záležitosti odmietla vyjadriť z dôvodu lekárskeho tajomstva.
Keď sa na to pozrieme analogicky, tak sa logika de Moorovcov nelíši od argumentov v prospech potratov. V nich sa ilegálne potraty vykresľujú ako nežiaduce, nespravodlivé, nebezpečné a špinavé. Legálna eutanázia, o ktorú ide v tomto prípade, je „nevyhnutná“ na to, aby sa zabránilo traume, neistote, násiliu, a, áno, špine pochádzajúcej zo samovraždy.
V Holandsku, ktoré umožňuje vykonať eutanáziu na mentálne chorých pacientoch, sa v liberálnych médiách takéto konanie zvyčajne zdôvodňuje tým, že bez nich by sa ľudia, ktorí o ne žiadajú, hodili pod vlak, čo by bolo špinavé a rušivé.
Ak de Moorovci tento svoj prípad vyhrajú, lekári v Holandsku podľa všetkého prídu o svoje právo slobodne sa rozhodnúť zoči-voči žiadosti o eutanáziu. A to je ďalší krok k eutanázii na požiadanie.