Gender Inside alebo Liberálni vlci v koži konzervatívnych baránkov

Peter Weisenbacher, Romana Schlezinger alebo Oľga Pietruchová sú liberáli. Sú zástancami zvrátenej gender ideológie, ktorej súčasťou sú okrem iného homosexuálne pseudomanželstvá. Ich argumenty sú vulgárne, útočné a plné osočovania rôzneho druhu. Na druhej strane existujú ľudia ako Štefan Hríb, Daniel Pastirčák alebo Tomáš Halík. Sú to ľudia, ktorých si mnohí z nás kvôli nejakej veci v ich živote úprimne vážia. Na rozdiel od vulgárnych LGBT aktivistov sa títo ľudia vyjadrujú slušne, kultivovane a ich písomný alebo ústny prejav hraničí až s umením a naozaj dobre sa to číta. Rozdiel v prejave medzi Pietruchovou a Pastirčákom je teda zrejmý. Problém je v tom, že rozdiel je len v prejave. V kľúčovej hodnotovej otázke, ktorá určuje hranicu medzi etickými liberálmi a konzervatívcami nie je rozdiel žiaden. Obsahovo vraví Pastirčák presne to isté čo ľavičiar Weisebnacher, Halíkove odpovede na otázky majú tie isté argumenty aké používa homoaktivistka Schlezinger a veľmi pôsobivý článok od Štefana Hríba je len kópiou názorov feministky Pietruchovej. Štefan Hríb je zástancom zvrátenej gender ideológie presne tak isto ako Pietruchová. Halík a Pastirčák sú zástancami zvrátenej ideológie rovnako ako Weisenbacher alebo Schlezinger. Sú to všetko liberáli, ktorí sa len tvária ako konzervatívci. Librálni vlci v koži konzervatívnych baránkov. Existujú dve roviny ich argumentácie: občianska a kresťanská.

Ich občianská argumentácia je založená na tom, byť slušní, empatickí a nad vecou. Plne chápu aj jednu aj druhú stranu. Napríklad Pastirčák chápe bojovníkov za práva homosexuálov, ako bojovníkov proti fašizmu, keďže boli homosexuáli Hitlerom prenasledovaní. Vôbec mu nevadí, že existuje široká škála postojov od primitivizmov typu "buzeranti do plyn" až po ľudí, ktorí sa profesionálne zaoberajú psychológiou, psychiatriou a priamou pomocou aj homosexuálom, ale odmietajú gender ideológiu. Pastirčák všetkých týchto ľudí nepriamo označuje za fašistov a boj LGBT proti takýmto fašistom samozrejme empaticky a z nadhľadu chápe ako opodstatnený. Ale kde sa podela jeho empatia keď nepriamo označil niekoho za fašistu, to už sa z jeho nadhľadového krasorečnenia nedozvieme. Štefan Hríb je tiež nad vecou. Plne chápe kresťanov a ich postoje, dokonca im aj dáva priestor, ale čo sa týka demokratického rozhodovania o spoločných veciach v štáte, tam by kresťania svoj kresťanský postoj prejavovať nemali. Kresťania by mali len kresťansky diskutovať, ale nemali by kresťansky hlasovať. Mali by byť vlastne pokrytci. Halík ide ešte ďalej: s tým, že homosexuáli chcú pseudohomomanželstvo neurobíme nič (čo je pravda) ale z toho vyplýva, že aj my, kresťania, máme zastávať zvrátenú gender ideológiu. Podľa Hríba máme byť len ticho, ale podľa Halíka máme byť rovno všetci liberálmi. Nevadí, že všetky naše európske hodnoty sú z veľkej časti kresťanskými, v politike ich musíme všetky zavrhnúť a vytvoriť spoločnosť podľa novej ideológie. Tomáš Halík ukazuje svoju empatiu k homosexuálom, ale nevadí mu označiť svojho spolubrata za nacistu. Halík sa tvári, ako keby bol jediným kňazom, ktorému záleží na homosexuáloch. Samozrejme len on jediný rozumie gender ideológii, psychológii alebo psychiatrii a všetci ostatní sú nevzdelaní, vrátane Maxa Kašparů alebo jezuituTonyho Anatrellu. Zaujímavo túto liberálnu krasoslovnú argumentáciu obohacuje Ondrej Dostál, predseda Občiansko-Konzervatívnej(?!) Strany a to konkrétne o postmoderné prvky, ktoré vôbec neriešia nejaký význam slov. Pýta sa otázku v zmysle: Čo je na tom nekonzervatívneho byť liberálom? Vlastne nič. Rovnako ako nie je nič nedemokratického byť nacistom, ani nie je na tom nič neateistického byť kresťanom a úplne ideálne je byť v podstmodernom svete dreveným želiezkom z umelej hmoty. Posledná poznámka liberálnych empatistov sa týka detí. Vlastne v ich prípade sa empatia detí netýka. Týka sa len homosexuálov.

Kresťanskú argumentáciu týchto liberálov si porovnáme s argumentáciou pápeža Františka: Kto som ja aby som súdil homosexuálov? Táto veta vystihuje Františkovu pokoru, ale liberáli ju chápu ako súhlas s gender ideológiou. Nielen František, ale aj veľa ďalších ľudí (napríklad ľudia pracujúci v rôznch organizácách združených v Aliancii za rodinu) má veľkú empatiu s homosexuálmi a profesionálne im pomáha. František správne poukazuje na to, aby sme homosexuálnych ľudí chápali, cítili s nimi, nezolovali ich od spoločnosti, nezatracovali ich a podobne. František odsudzuje akúkoľvek otvorenú alebo skrytú nenávisť voči týmto ľuďom. To je presne prístup kresťanskej lásky o akom hovorí nielen František, ale veľmi správne aj Hríb, Halík alebo Pastirčák. Všetci sme hriešnikmi a neodsudzujme iného hriešnika, to smie len Pán Boh. Nevyvyšujme sa nad homosexuálov, nie sme o nič lepší ako oni. Až potiaľ je všetko v poriadku a nedá sa nesúhlasiť s argumentáciou "konzervatívnych" liberálov. Lenže oni idú ďalej. Oni sú nielen kristovci, ale chcú byť kristovskejší ako sám Kristus. Chcú mať väčšiu lásku ako Boh a väčšiu empatiu ako samotný Kristus. Boh stvoril vo svojom pláne človeka ako muža a ženu. Ale Hríb je viac ako Boh. Podľa Hríba mohol byť človek stvorený aj ako muž a muž. Však prečo by nemohol? Ako si Boh dovoľuje byť morálne nadradený nad gender ideológiou? Kristus povedal: odpúšťajú sa Ti hriechy, choď a viac nehreš! Ale Halík má ešte väčšiu empatiu ako Kristus. Halík vraví homosexuálnym bratom a sestrám: choď, kľudne hreš, máš na to ľudské právo, ktoré ti my, moderní kňazi ešte posvätíme. Boh nám dal šieste prikázanie, ale Pastirčák je predsa milosrdnejší ako Boh a to šieste prikázanie z lásky k človeku ruší. Hriechy už nezmaže Kristova obeta na kríži, ale zruší ich Pastirčák svojou veľkou empatiou a krásnymi slovami. Kto som ja aby som súdil homosexuálov? Kto som ja aby som menil plán Božieho stvorenia? Kto som ja aby som menil desatoro? Na všetky tieto otázky odpovedám: nie som Boh a nemám právo súdiť homosexuála, rovnako ako nemám právo meniť Boží plán stvorenia, ani novelizovať desatoro. Existuje len jeden, ktorý je kristovskejší ako Kristus. Ten, ktorý nevie nič stvoriť len zdeformovať stvorené. Antikristus. František pri svojej ľudskosti a empatii na rozdiel od antikristovcov chápe zvrhlosť gender ideológie a okrem toho, že dvakrát podporil slovenské referendum (a predtým aj to chorvátske) napísal pri zavádzaní homopseudomanželstiev v Argentíne duchovný list rehoľným sestrám, z ktorého by sa humanistickí a empatickí antikristovci určite osypali. Antikristovci nielenže zastávajú názor, ktorý je v priamom rozpore s kresťanstvom v zásadnej veci, ale akýkoľvek iný názor ako ten ich je morálna nadradenosť, karikatúra kresťanstva alebo rovno fašizmus.

Vonkajšie prejavy slušnosti sú dôležité, ale nie sú zásadné. Radšej mám úprimného vulgárneho primitíva, ako kultivovaného a vzdelaného politika, obchodníka, či novinára, ktorý vami manipuluje. Forma je iste dôležitá, ale dôležitejší obsah. Farizejov ako obielené hroby kritizoval už sám Kristus. Dnes tu máme hroby gender kultúry smrti obielené konzervatívno-kresťanským náterom. Štefan Hríb, Tomáš Halík a Daniel Pastirčák sú vlci oblečení v koži baránka. To je oveľa nebezpečnejšie ako vlk bez masky. Z tohoto dôvodu si viac vážim liberála Sulíka. Na nič sa nehrá, bojuje za liberálne myšlienky v liberálnom drese. Podobne aj Schlezinger, Pietruchová alebo Weisenbacher nosia dres korešpondujúci s ich názormi. Ale Hríb, Halík, Dostál a Pastirčák sa hrajú na konzervatívcov, ale sú to liberáli presadzujúci zvrátenú gender ideológiu. Majme sa pred nimi na pozore. Referendom to nekončí, referendum ich len donútilo odkryť masky (preto sú z neho takí nervózni), ale demagógia týchto milých a empatických vlkov bude pokračovať ďalej. Napriek tomu sa za nich modlím: Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.