Františkov odkaz? "Predajme vatikánske umenie a rozdajme peniaze chudobným!"

3,855
Kultúra života

Žeby práve toto bol františkánsky odkaz? V posledný pondelok v pôstnom období jeden z mníchov benediktínskeho kláštora v Still River slávil omšu v škole Thomasa Mora. Vždy sa teším, keď prídu, pretože odslúžia omšu a krásne spievajú po latinsky. Navyše, ich kázne sú zaujímavé a podnetné.

Pri tejto príležitosti sa čítalo evanjelium, ako hriešnica myla nohy Kristovi drahými olejmi. Nezvyčajné však bolo, akú reakciu tento úkon lásky spôsobil. Práve Judáš bol ten, kto poukazoval na to, že peniaze vynaložené na olej by bolo lepšie dať chudobným. Pán však jeho frflanie prekvapivo napomenul: "Veď chudobných máte vždy medzi sebou a keď budete chcieť, môžete im robiť dobre. Ale mňa nemáte vždy." Keď to Judáš počul, odišiel zradiť Krista. Dostali sme tak lekciu všetci, ak máme zvyk pozerať na Kristovu Cirkev čisto z humanistického hladiska. Ak vnímame úlohu Cirkvi ako úlohu čisto materialnu, sociálnu službu. Hriešnica sa rozhodla správne, ako nám mních povedal, keď si vybrala Krista namiesto darovania peňazí chudobným. A to je to dôležité, lebo pred rovnakou voľbou stojíme aj my dnes, keď sa pozeráme na nádherné kostoly a umenie, spletité rúcha, kalichy zdobené množstvom drahých kameňov. Je správne míňať peniaze na takéto veci, keď existuje chudoba? Kristova odpoveď znie áno, ak tieto predmety, prostredníctvom liturgie, pozdvihujú duše veriacich ku Kristovi, čo je viac ako dávať chudobným.

Aby sme to však mohli lepšie pochopiť a neskočili ako Judáš, je nutné bližšie vysvetlenie niektorých bodov. Po prvé, existuje hranica, po ktorej prekročení by míňanie peňazí na výzdobu kostolov predstavovalo extravaganciu. Ale za predpokladu, že táto hranica nie je prekročená, míňanie peňazí na takýto ušľachtilý účel neznamenaná žiadať od chudobných, aby sa obetovali. Prvým bodom teda je, že všetci ľudia, bohatí či chudobní, môžu ísť do kostola, čo aj majú, aby ich duše boli spasené. To znamená, že chudobní majú z toho rovnaký duševný prospech ako bohatí. Po druhé, keď sa na to pozrieme komplexnejšie, materiálne budú chudobní profitovať tiež. Bohatí sa inšpirujú, aby sa priamo podelili s chudobnými. Okrem toho, vytvorí sa tým väčšie bohatstvo pre chudobných. Ide o princíp supernadbytku z práce.  

Ako som o tom následne uvažoval, napadlo mi, že práve tento posledný bod je to, čo mnohým ľuďom uniká. Život nie je hra s nulovým skóre. Láska je vždy plodná – vyvoláva princíp supernadbytku, čo znamená, že vytvára niečo z ničoho. Zázrak chlebov a rýb sa rovnako vzťahuje aj na bohatstvo, ak na prvé miesto postavíme Krista, aby jemu slúžilo. Inšpirujúca sakrálnosť nielenže spôsobí, že ľudia dajú viac zo svojho bohatstva chudobným, ale človek nadchutý posvätnou krásou cirkevného umenia sa viac otvára láske, ktorá potom v ešte väčšej miere preniká do všetých oblastí jeho života a pôsobenia voči svojmu okoliu, vrátane toho ekonomického. Je to dvojitý efekt! Sakrálna liturgická krása povzdvihuje ducha rovnako bohatým, ako aj chudobným, navyše tí, ktorí bohatstvo vytvárajú, sú vďaka nej väčšmi naklonení podeliť sa s tými, čo to potrebujú.

Tento paradox nie je vôbec prekvapujúci. Neberúc do úvahy duchovné rozmery, ktoré vyžadujú vieru, ide aj o základný princíp ekonómie. Bohatstvo sa vytvára z ničoho a to ekonomickou aktivitou. Práve zvelaďovanie nadbytku vytvára bohatstvo. Keď si to uvedomíme, pochopíme, že napríklad daňová politika bude efektívna, ak sa zameria viac na podporu vytvárania bohatstva, než len na jeho prerozdeľovanie.

Mimochodom, nedôvera v schopnosť tvoriť je aj zdrojom toľkého strachu z nedostatku zdrojov pre budúce generácie a neistotu z budúcnosti ako takej. V politike to vedie k podpore ideológie kontroly rastu populácie, antikoncepcie a potratov. Ak si neuvedomíme, že ľudská vynaliezavosť, inšpirovaná Bohom, môže vyvolať princíp supernadbytku, aby väčšie veci mohli vychádzať z menších, nebudeme mať ani vieru, že sme schopní prežiť budúcu generáciu.

A teraz si spomeňte na výzvu pápeža Františka ohľadom dobročinnosti a chudobných a jeho citácie sv. Františka z Assisi. Netvrdím, že poznám predstavu Svätého Otca o tom, ako sa to má prejavovať, ale jeho slová ma inšpirovali k zamysleniu sa nad tým, ako môžem prispieť k tomu, o čo nás žiada. Je pravdou, že sám sv. František, ako aj františkánsky rád, je všeobecne známy svojím záujmom o chudobných a je aj vzorom osobnej chudoby. Františkovi však tiež bolo povedané, aby obnovil Kristovu Cirkev. Splnil obe úlohy a urobil to výborne a s láskou. Mnoho skvelých umelcov z Františkových čias patrilo k jeho tretiemu rádu alebo aspoň preň pracovalo. Boli to veľkí novátori - Giotto, Cimabue, Simone Martini, Raphael, Michelangelo. Podieľali sa na budovaní veľkolepých a nádherných chrámov a povedal by som, že to je aj dôkaz poukazujúci na silné presvedčenie o hodnote krásnej umeleckej liturgie. Navyše, boli to novátori, ktorí prispeli k vytvoreniu úplne novej kultúry krásy. Tá prostredníctvom väčšieho zhodnotenia prírody podporila obrovský pokrok v prírodných vedách, čo následne vytvorilo materiálne bohatstvo pre spoločnosť. Toto všetko je v súlade so spomenutými dvoma cieľmi prestavby cirkvi a starostlivosti o chudobných. Keď sa spoľahnete na Boha, preniknete do nekonečna. Inšpirovanie ľudí, bohatých aj chudobných, aby prišli bližšie k Bohu, bude úžitkom v každej oblasti nášho života.

Preto len tí, ktorí majú obmedzený „buď-alebo“ spôsob myslenia vo vzťahu k týmto veciam, budú interpretovať výzvu na pomoc chudobným ako nutnosť odkloniť peniaze od podpory krásnych kostolov a liturgie.

Existuje však jeden platný argument v prospech jednoduchších a menej vyzdobených kostolov. Predložil ho svätý Bernard z Clairveaux: "Problém nastáva vtedy, ak je krása kostola natoľko lákavá, že odvracia našu pozornosť od Krista. Ak chcete vedieť, či sa to vzťahuje na vás ... zatvorte teraz oči a spýtajte sa samých seba, či vás vaša predstavivosť unáša niekam „nižšie“ ako je sakrálne umenie cirkvi, alebo niekam „vyššie“ a bližšie k nebu. Ak prirodzene myslíte na „nižšie“ veci, potom krásne umenie v kostoloch je pre vás prospešné, lebo vás pozdvihuje. Tých, ktorým krásy kostolov prekážajú, je málo." Bernard bol v duchovných sférach oveľa vyššie než väčšina z nás, preto mal opačný problém. Obraznosť kostola bola nižšie než prirodzené miesto jeho predstavivosti, preto ho vyrušovala. Som vďačný za františkánsku charizmu, že podnecovala umelcov k tomu, aby stavali kostoly na pozdvihovanie duší duchovne slabých ako som aj ja.

Preto prosím, nechajte všetko v Ríme, ako je ... okrem škaredých betónových budov a abstraktných krikľavých vitráží zo 60. rokov 20. storočia. Tie môžete predať ... ak ich niekto kúpi.

David Clayton

DISKUSIA k článku