V roku 1994 Kongregácia pre Boží kult vydala list, ktorým sa oficiálne vyjadrila, že je dovolené, aby ženy zastávali službu pri oltári, ktorá sa tradične označuje slovom „miništrant“. Biskupi však túto prax nemuseli zaviesť. Pokračovanie listu z roku 2001 upresnilo, že duchovní pastieri sa môžu rozhodnúť, že v rámci svojej farnosti službu pri oltári vyhradia pre mužov. Cirkev však spresnila, že v rámci Cirkvi môžu existovať aj miništrantky.
Táto prax je teda povolená. To však neznamená, že je to dobrý nápad.
Nebojím sa žien, ktoré bojujú za svoju emancipáciu. V mojej rodine boli vždy povzbudzované k tomu, aby ženy prijali domov a rodinu, ale – ak to dovolia okolnosti – aby zároveň rozvíjali aj svoje ďalšie talenty. Domáce úspechy sú určite cenné, no dievčatá určite nemajú mať pocit, že by sa ich úspechy mali obmedzovať na sféru domácnosti. Moja matka vychovala päť detí a ja mám v súčasnosti štyri, ale obe sme si spravili doktorát a vydali sme sa spisovateľskou dráhou. Moja sestra pracuje pre ministerstvo zahraničných vecí a cestuje po celom svete kvôli diplomatickým misiám. Som hrdá na to, koľko toho dokázala.
Okrem toho sú medzi mojimi kamarátkami právničky, vedkyne a lekárky rovnako ako desiatky úžasných žien. Zdá sa, že vďaka nim funguje všetko: od farského zboru cez školský festival, miestnu vývarovňu až po pravidelné vydávania jedla vo farnosti. Samozrejme, že svet potrebuje ženy s ich mnohými talentami. To je viac než zrejmé.
Zdá sa mi však, že emancipovaná osoba by sa mala uspokojiť s tým, že niektoré úlohy prenechá ostatným. Ženy môžu byť rešpektované a oceňované bez nároku na všetky dôležité funkcie alebo pocty. Podľa môjho názoru je pre všetkých lepšie, ak je liturgia ponechaná v rukách mužov.
Keď si tým moje kamarátky nie sú isté, radím im, aby upustili od myšlienky, že plné začlenenie do Cirkvi vyžaduje, aby sme sa „zúčastňovali“ na posvätnej liturgii nejakým navonok viditeľným spôsobom. Myslím, že pre ženy je dokonale vhodné zapojenie do hudobnej služby vo farnosti (aj keď vždy dávam prednosť tomu, aby hudba znela zozadu, pretože svätá omša by sa nemala zamieňať s koncertom). Okrem toho môžeme prispieť aj z kostolných lavíc: tým, že svoje modlitby zjednotíme s modlitbou celebranta a celého zhromaždeného spoločenstva. Ak máme niekedy sklon cítiť sa tak, že sme o túto rolu ochudobnené, mali by sme si pripomenúť, že sme nevýslovne poctené tým, že môžeme stáť v Kristovej prítomnosti a v prítomnosti všetkých svätých a dokonca, že môžeme do našich tiel prijať i Anjelský chlieb. Ak je toto degradácia, tak potom väčšinu z našich ďalších týždenných aktivít musíme považovať za úplne hanebné.
Áno, viem, čo ľudia zvyčajne odpovedia. Môžu tvrdiť, že asistovať pri omši je pocta, ale muži vždy môžu robiť viac. Prečo by mali robiť viac?
To však samozrejme platí len o menšej časti mužov. Na väčšine omšiach je veľa mužov, ktorí sedia v laviciach, spievajú piesne a svoje modlitby zjednocujú s modlitbou celebranta – tak ako to robia i ženy. Nie je to tak, že by boli ženy odsunuté do akejsi nižšej kasty. Chápem, že niektoré ženy sa cítia zranené tým, že sú [z tejto služby] na prvý pohľad vylúčené bez ohľadu na ich priania alebo úmysly. (Niektoré dievčatá sa napríklad cítia vylúčené pri pohľade na to, že ich bratov učia, ako slúžiť pri oltári.) Keď však ide o bohoslužbu, tak namiesto toho, aby sme sa uchopili služby, ktorú najviac chceme, by sme mali vytrvalo rozlišovať, či sme k danej službe povolaní. A existujú dôvody na to, aby sme liturgiu prenechali mužom.
Po prvé, miništrantská služba je jedným z najlepších spôsobov získavania kandidátov na kňazstvo. No niektoré ženy môže rozčuľovať aj to, že ženy nemôžu zastávať ani túto úlohu. Cirkev zúfalo potrebuje viac povolaní. To sa samo o sebe zdá byť ako dosť dobrý dôvod na to, aby sme chlapcov povzbudzovali k tomu, aby miništrovali. Popravde, táto snaha bude najúspešnejšia vtedy, keď túto úlohu vyhradíme chlapcom. Stále znova a znova vidíme, že prijímanie miništrantiek vedie u chlapcov k poklesu ochoty slúžiť. To by sa nás však nemalo dotknúť. Pri deťoch je vývojovo normálne (keď už o tom hovoríme, tak aj u dospelých), že sa dožadujú spoločnej služby a spoločnosti detí rovnakého pohlavia. Aj dievčatá by mali dostať takéto príležitosti, no treba pre nich nájsť iné úlohy a aktivity.
Okrem problému povolania sa dostávame k ešte jednému pálčivejšiemu problému. Keď majú liturgiu na starosti muži, tak vo všeobecnosti dávajú prednosť strohosti, vážnosti a úcte. Je oveľa pravdepodobnejšie, že budú mať cit pre „vznešenú“ liturgiu. Keď sa do hlavnej role dostanú ženy, sme často svedkami nižších a výstredných praktík. Zvyčajne to začína prehnanými zástavami a piesňami v populárnom štýle, ale môže to skončiť syntetizátormi a sporo odetými liturgickými tanečníčkami. Takáto liturgia nie je krásna alebo povznášajúca. Sú skôr ako nikdy nekončiace objatie chamtivej a podlízavej tety.
Niekde som počula, že tento druh liturgie je „ženský“ alebo „zženštilý“. Ja to takto neoznačujem, pretože neverím, že by práve takáto zlá liturgia bola dobrým príkladom toho, čo môžu ženy liturgii ponúknuť. Som žena a nenávidím lacnú liturgiu. Nemyslím si, že by som sa väčšmi stala ženou tým, že vezmem tamburínu alebo prijmem prijímanie do ruky. Napriek tomu niet pochýb o tom, že ženy sú náchylnejšie vytvárať zlú liturgiu. Možno by sme mohli povedať, že je to „ženské“ rovnako, ako je pornografia „mužská“: ukazuje nám to niektoré chyby charakteristické zvlášť pre jedno pohlavie.
Môj manžel tvrdí, že liturgické cítenie mužov môže odrážať rozdiely, ako zvyknú vnímať Boha. Je prirodzené, že muži považujú Všemohúceho za akéhosi najvyššieho kapitána alebo generála. On je Najvyššia autorita. Bohoslužba sa z pohľadu mužov tak trochu podobá vojenskému pozdravu: mala by byť strohá a nádherná, aby bola na počesť nášho Stvoriteľa.
Prirodzená orientácia žien je skôr interpersonálna. Majú väčšiu tendenciu vnímať Boha ako milujúceho a starostlivého. Predstavte si dospelú ženu, ktorá s láskou hovorí o svojom otcovi ako o „ockovi“ (a teraz si predstavte, ako smiešne by to znelo od muža). Nie je teda zvláštne, že liturgia tvorená ženami vyzerá skôr ako objatie (a aj sa do nej vkladajú skutočné objatia).
Ani mužská, ani ženská orientácia nie je sama o sebe zlá. Boh je nekonečne veľký, mocný a milujúci. Nie je zlé, že rôzni ľudia sú citlivejší na rôzne aspekty duchovna. No môže to byť tak, že v prípade plánovania liturgie, je prirodzený pohľad muža jednoducho zdravší. Povznáša nás akosi nad obyčajné ľudské záležitosti, inšpiruje nás k tomu, aby sme pozdvihli oči k Bohu. Lacná liturgia je oveľa pohodlnejšia a dokáže hneď upútať pozornosť, ale nemá rovnakú schopnosť inšpirovať. Napokon končíme pohľadom zameraným viac na seba ako na Boha a takáto liturgia sa zmení skôr na skúsenosť spoločenstva než na úkon uctievania.
Nie každý bude považovať túto teóriu za presvedčivú. Ponúkam ju len ako námet na uvažovanie. Dokonca aj tí, ktorých to nepresvedčilo, môžu uvažovať nad tým, že to, že niekoho uráža, že nie je povolaný do liturgickej služby, môže byť dôkazom jeho osobnej malosti. Uctievanie je niečo, čo ponúkame Bohu. Nikto nepochybuje o tom, že ženy sú schopné vykonávať fyzické úkony potrebné na služby pri oltári. No nemali by sme zabúdať ani na to, že nemáme právo na akékoľvek konkrétne role v posvätnej liturgii. Sme požehnané už tým, že sme tam prítomné.
Sama za seba som hlboko vďačná, že mám prístup k prekrásnej liturgii, ktorú Bohu prekladajú zasvätení muži, ktorí svoje životy obetovali službe Cirkvi. Som vďačná, že moje deti môžu zažiť takéto bohoslužby a bola by som hrdá, keby som k tomu prispela ... tým, že by som niektorého z mojich štyroch synov obetovala pre túto úctyhodnú službu. No medzitým ma sedenie v lavici vôbec neponižuje. Rada si predstavujem, že tam spolu s nami uctievajú Kristovo Telo aj svätci a anjeli.
Rachel Lu