Rok 2016 je sľubným rokom veľkých nárokov na štátne zriadenie a na inštitúcie, ktoré ho reprezentujú.
Štátne inštitúcie nikdy nemajú rady, keď na ne niekto kladie veľké nároky; keď od nich niekto niečo vyžaduje. Práve preto sú štátnymi inštitúciami. Zabezpečujú moc a svoj názor na svet a spôsob podnikania považujú za samozrejmé status quo. Tešia sa z čoraz väčšej moci a ignorujú zvyšok sveta.
Potom však, ako to už od vekov medzi ľuďmi býva, začne rásť nespokojnosť biednych vrstiev. Zrazu sa objaví nejaký vodca alebo skupina – iný názor – „naťukne“ túto nespokojnosť a zapriahne ju do svojich služieb.
Rovnaký jav môžme aktuálne sledovať v politickej kampani Donalda Trumpa. Prihovára sa veľkému množstvu voličov; menovite tým, ktorí majú pocit, že ich štátne inštitúcie – vládnuca elita – tyranizujú a zneužívajú. Či už ho máte radi alebo ho len trpíte, tento fenomén je skutočne reálny. Trump hovorí o veciach, o ktorých druhí ľudia nehovoria – a neberie si servítku.
Trump napáda zároveň dve odlišné inštitúcie: zmäkčilú GOP (Grand Old Party – prezývka republikánov v USA; pozn. prekl.) ktorá dopustila, aby sa v Amerike za posledných 40 rokov rozšírilo veľké morálne zlo; a liberálnu, progresívnu politickú silu, ktorá taktiež propagovala agendu morálneho zla.
Demokrati a ich hlavní mediálni spojenci sú veľkými zástancami Kultúry smrti. V skutočnosti sú jej tvorcami. Republikáni sa správajú ako padavky a nevzdorujú tomuto zlu. A teraz prichádza Trump, ktorý viac či menej kritizuje obe strany - demokrati a médiá ho nenávidia a GOP je z neho zdesená.
Trump zaťal do niečoho, čo nechce priznať žiadna štátna inštitúcia: ani jedna nemá takú podporu, o akej sami tak radi hovoria. Centrom tejto medziinštitucionálnej nevraživosti, namierenej na Trumpa, je tzv. cirkev pohody, ktorú tvoria liberálnejší katolíci. Rôzni preláti, kňazi a liberálni katolíci osočujú a ohovárajú Trumpa a napríklad kvôli jeho poznámkam o moslimoch ho prirovnávajú k nacistom.
Ľudia z cirkvi pohody ho radi vykresľujú ako ignorantského, či egoistického extrémistu, bažiaceho po vlastnej sláve. Možno majú pravdu, ale skutočnou pravdou je, že nechcú, aby sa diskutovalo o niektorých témach. A práve tam je pes zakopaný.
To isté platí aj pre katolíkov; katolícke inštitúcie a ich spojenci nechcú diskutovať o niektorých témach, pretože správne predpokladajú, že by sa mohla oslabiť ich moc.
Minulý mesiac napríklad Church Militant zaznamenala závažnú vec: súdny spor o milión dolárov, evidovaný proti kardinálovi Timothy Dolanovi z New Yorku a jeho arcidiecéze. Predmetom obvinenia bol fakt, že nezarazili sexuálne pobláznenie homosexuálneho kňaza, ktorý ukradol státisíce dolárov z dvoch newyorských farností.
Kardinál Dolan a arcidiecéza o tomto vedeli aspoň dva roky, nič však nespravili, až kým sa táto kauza s oplzlými titulkami a veľavravnými fotografiami nerozšírila v newyorských médiách. Kňaz, ktorého sa to týkalo, nasledujúcu nedeľu "rezignoval".
Napriek tomu, že ide o veľmi závažnú záležitosť, s civilnými a trestnými následkami, katolícke médiá ju ani nespomenuli. Jedinou výnimkou je krátky komentár, no aj ten veľmi príhodne obchádza otázku kardinálovej angažovanosti.
Ani jeden z katolíckych blogov sa témou nezaoberal. Rovnako to bolo aj s poprednými médiami. Žiaden podstatný komentár od Dolana či jeho arcidiecézy okrem očakávanej manipulácie médiami. Starší skúsený kritik Bill Donohue túto záležitosť ani slovom nekomentoval.
O tejto veci vedia zaručene všetci. Jej ničivý potenciál pre New York a kardinála je dobre známy. Rozprávali sme sa s mnohými ľuďmi v New Yorku a všetci si želajú, aby sa zlo, ktoré sa deje v newyorskej arcidiecéze, odhalilo a odstránilo.
A to je zlo: početné prípady homosexuálnych kňazov vo farnostiach, žijúcich so svojimi homosexuálnymi partnermi, čo však ekvitná jurisdikcia ignoruje aj vďaka homosexuálnemu osadenstvu, ktoré v nej pôsobí. New York je však centrom Katolíckej cirkvi v Amerike – ak aj nie reálne, tak aspoň navonok. Vďaka veľkému mediálnemu zázemiu má tu svoj hlavný stan aj cirkev pohody.
Takže nikto, absolútne nikto z cirkvi pohody sa touto záležitosťou nebude zaoberať, kým k tomu nebude prinútený.
Rovnako všetci mlčia aj o lžiach a podvodoch cirkvi pohody, súvisiacich s hnutím za sociálnu spravodlivosť v Cirkvi, čo je však v skutočnosti len zásterka pre liberálnu, promarxistickú politiku v jednaní s krajinami tretieho sveta, ktorá je spriaznená s „pro-death“ politikou demokratov, ktorí ju finančne podporujú z vládnych fondov, a to všetko v mene „boja proti chudobe“. Práve tak aj mlčanie o inštitúcii cirkvi pohody zakrýva krízu homosexuálneho pohlavného zneužívania.
Je veľa vecí, o ktorých cirkev pohody nechce hovoriť, a jej dôvody sú jednoduché: udržať svoju inštitúciu pri moci a verejnosť v nevedomí. Hrať sa na dobrých a zároveň ututlávať vnútorný hnilobný rozklad. Church Militant na seba neúmyselne prevzala úlohu bojovníka proti tejto inštitúcii.
Vždy nám išlo o jediné – a stále ešte ide - ohlasovať slávu viery. Od samého začiatku už desať rokov čelíme odporu, pretože vyznávame autentickú katolícku vieru; zatiaľ čo cirkev pohody hlása falošný ekumenizmus, falošné milosrdentvo, falošné Písmo, falošný súcit, falošnú teológiu, falošnú liturgiu a homosexuálmi inšpirované táraniny. A táto inštitúcia priam neznáša, ak niekto vysloví pravdu nahlas.
Áno, Church Militant zaťala do živého – ide o obdobu Trumpovej politickej kampane. Najmutnejšie na tom je, že keď sa čosi podobné stane, prvou a jedinou reakciou každej inštitúcie je ničiť všetko okolo seba, a nie zvážiť, či sa predsa len nemýlia oni sami. Pochopíme takúto reakciu vo svete skorumpovanej politiky, kde všetkým ide o moc. No v nadprirodzenom svete, v ktorom ľudia zídu z cesty pravdy a snažia sa zničiť tých, ktorí ju hovoria, je takýto hriech úplne iného kalibru.
Rok 2016 je sľubným rokom veľkých nárokov na štátne zriadenie a na inštitúcie, ktoré ho reprezentujú.