Bola som pro-choice, kým neprišla Ava

2,780
Kultúra života

Verím, že byť pro-life dáva nenarodeným deťom šancu rásť a rozvíjať sa a v plnosti dosiahnuť svoje sny. Zaslúžia si žiť, cítiť tlkot srdca, cítiť, že sú milované a chcené. Odstránenie nevinného, bezmocného zázraku je tá najhoršia vec, akú kto môže urobiť.

Cítiť motýle v bruchu, keď ste práve začali vnímať, ako vaše dieťatko kope, vidieť, ako vaše dieťa rastie z malého klbka, vidieť, ako sa mu hýbu ústočká a tvaruje tvár, možnosť ju alebo jeho hneď po pôrode konečne držať - to sú tie najúžasnejšie, neuveriteľné pocity, aké môže žena zažiť.

Som pro-life, ale predtým som bola pro-choice. Predtým som verila, že ak sa nechceš starať o dieťa, tak sa nemusíš.

Myslela som si, že je v poriadku ,vymazať' svoju chybu a už sa viac o to nestarať. Nemohla som sa viac mýliť. Som živým svedectvom pro-life. Prešla som skúsenosťou, ktorá zmenila môj život, keď som dala svoju dcérku na adopciu. 

7. apríla 2012 som zistila, že som bola už v druhom mesiaci tehotenstva. Keď som videla na tehotenskom teste znamienko plus, necítila som žiadne emócie. Nebol to pre mňa ani šok, ani hanba. Bola som len ďalším sedemnásťročným tehotným dievčaťom. S mojím priateľom Michaelom sme premýšľali nad všetkými možnosťami, ktoré sme mali a snažili sme sa vyriešiť situáciu.

Áno, mysleli sme, že dáme naše dieťa na potrat, ale v mojom srdci som cítila niečo, čo nedokážem opísať, a to ma prinútilo povedať potratu „nie.“ Vedela som, že nebudem schopná sa cez to preniesť. Ja som bola tá, čo otehotnela. Ja som bola tá, ktorá spravila chybu, nie moje dieťa. Musela som prijať zodpovednosť za svoje skutky a dať potratiť môj malý zázrak by nebolo prijatím zodpovednosti; keby som sa ,toho' zbavila, len by som si vybrala ľahšiu cestu.

Michael a ja sme išli do Newlife, agentúry, ktorá ponúka otvorenú adopciu medzi biologickými a adoptívnymi rodičmi. Stretli sme veľmi starostlivú sociálnu pracovníčku Caitly, ktorá mne a Michaelovi pomohla rozhodnúť sa, či si naše dieťa necháme alebo ju dáme na adopciu. Kázala nám spísať si pre a proti k obidvom možnostiam, rodičovstvu a adopcii. 

Uvedomili sme si, že sme neboli pripravení stať sa rodičmi a nemali sme peniaze ani čas. Neboli by sme schopní poskytnúť jej taký život, aký si zaslúži a to bol dôvod, prečo sme sa rozhodli dať ju na adopciu. Chcela som takú rodinu, ktorá nemohla mať vlastné deti, pretože som chcela mať s nimi to zvláštne puto, že ich prvé dieťa je tiež našim prvým dieťaťom.

Počas deviatich mesiacov som mohla zmeniť názor a rozhodnúť sa stať sa jej matkou, ale nestalo sa tak. Vybrali sme rodinu len pár dní po tom, čo nám poslali správu o ich rodinnej situácii. Bol to osud, že moja dcérka bola umiestnená do náručia tak milujúcej rodiny.

Adoptívna rodina sa cítila veľmi požehnaná, že sme si ju vybrali. V ich očiach som mohla vidieť túžbu po tom, aby mohli držať svoje vlastné dieťa. Čakali tri roky, aby konečne mohli mať ich vlastné dieťatko a ja som vedela, že oni boli tí praví, ktorí budú vychovávať moje dieťa. 

Pôrod mojej dcérky a možnosť cítiť jej teplo na mojej hrudi a jej dych na mojej pokožke, dojalo ma to. Nemohla som veriť, že som vôbec uvažovala o potrate takejto vzácnej bytosti. Je mi cťou, že môžem dať rodine takýto úžasný dar. Boli takí vďační, že mohli držať dcérku po prvýkrát a ja som mala šťastie, že som im mohla dať taký vzácny dar.

Vďaka adopcii som si uvedomila, že deti menia život a robia ho lepším. Áno, súdia ťa, niektorí ťa možno nepodporia a je to tá najťažšia vec, akú môžeš kedy urobiť – ale ten pocit, že dávaš niekomu niečo, čo sám nemôže mať, je na nezaplatenie. Nedokážem vyjadriť, koľko dobra to spôsobí v tvojom živote. Tvoj pohľad na život sa zmení a uvedomíš si, aký môže byť vzácny.

Až po tom, čo som dala svoje dieťa na adopciu som sa stala pro-life. Jednoducho, nie je fér vziať dieťatku život, keď máte možnosť dať vaše dieťa rodine, ktorá zúfalo túži milovať svoje vlastné dieťa.

Vedela som, že som spravila správne rozhodnutie, keď som bola svedkom toho, ako adoptívna mama pozrela na svoju dcérku po prvýkrát. Mala slzy lásky a šťastia: keď som videla, ako sa dotkla našej dcérky, vedela som, že cíti niečo, čo sa nedá s ničím porovnať. Mama mi dala náhrdelník s kameňom narodenia nášho dieťaťa, aby som navždy mala niečo, čo mi ju bude denne pripomínať. Naša dcéra má môj kameň narodenia, takže bude vždy vedieť, kto som a mať so mnou puto.

Ava Elizabeth sa narodila 29. novembra 2012, 5:39 ráno do milujúceho náručia Kyla a Márie. Po tom, čo som porodila môj malý zázrak som sa stala pro-life. Verím, že nenarodené deti by mali mať možnosť žiť a zakúsiť život. Som živým svedectvom a som hrdá, že môžem zdieľať svoj príbeh.  

Budem navždy veriť v život a hovoriť to celému svetu, budem bojovať za každé jedno dieťa.

DISKUSIA k článku