teplomer

 

Biskup Atanáz Schneider – dokument synody odporuje Božiemu zákonu

2,388
Kultúra života

Je nám cťou sprostredkovať nový rozhovor, ktorý poskytol novinám Catholic Voice pomocný biskup z Astany v Kazachstane Atanáz Schneider. Catholic Voice je jednou z 24 organizácií, ktoré tvoria združenie Voice of the Family (Hlas rodiny). Biskup Atanáz Schneider sa zviditeľnil vďaka tomu, že jasne zastával katolícke učenie. V tomto rozhovore hovorí o najväčších hrozbách pre rodinu, ktoré predstavuje dokument synody instrumentum laboris a kroky vyšších prelátov, ktoré robia z postu oficiálnych štruktúr Cirkvi. Voice of the Family urobilo hĺbkovú analýzu instrumentum laboris.

Vaša excelencia, podľa dokumentu Instrumentum Laboris tohtoročnej synody došlo k “spoločnej dohode” [c’è un comune accordo] v prospech „kajania sa“ rozvedených a znovu zosobášených „pod autoritou biskupa, rozvedených a civilne znovu zosobášených veriacich, ktorých spolužitie bez sobáša sa nedá zmeniť.” Je „spoločná dohoda“ vhodný výraz?

biskup Schneider: Tvrdenie, že sa dospelo k „spoločnej dohode“ ohľadom „kajania sa“, nie je správne. Jediný verejný dokument, z ktorého by sa dal zistiť skutočný názor biskupov na túto tému je „Relation Synodi“ z roku 2014. Je tam zaznamenané, že na synode 40% členov bolo proti „kajaniu sa“. Keď sa vezme do úvahy takýto výsledok, len ťažko možno hovoriť o „spoločnej dohode“. Navyše neexistuje žiadne bližšie určenie ani definícia, čo toto „kajanie sa“ vlastne je.  

Je dôveryhodnosť dokumentu Instrumentum Laboris takýmto používaním slovného spojenia „c’è un comune accordo“ ohrozená? Niekto by si mohol myslieť, že napriek nesúhlasu, sú na synode pokusy sprístupniť eucharistiu rozvedeným a znovu zosobášeným. Môžete sa k tomu vyjadriť?

biskup Schneider: Po podrobnom preskúmaní faktov sa zdá, že autori dokumentu Instrumentum Laboris sa pokúšajú pretlačiť záujmy istej duchovnej nátlakovej skupiny, aby sa tak zmenil Boží zákon, ktorý zakazuje rozvedeným a znovu zosobášeným pristupovať k  svätému prijímaniu.

Keď arcibiskup Forte hovoril o synode, povedal, že jednou z priorít by mala byť diskusia o dovolení rozvedeným a znovu zosobášeným (ale civilne) stať sa „krstnými otcami alebo mamami, katechétmi, mimoriadnymi vysluhovateľmi svätého prijímania“. Čo si o tom myslíte?

biskup Schneider: Po prvé, treba si spomenúť na význam krstných rodičov podľa nemenného učenia a praxe Cirkvi. Krstný rodič (krstný otec alebo mama) má pomáhať pokrstenému viesť kresťanský život v súlade s krstom a verne si plniť s tým súvisiace povinnosti. Na to, aby sa niekto mohol stať krstným rodičom, musí byť katolík, ktorý vedie život viery v súlade s úlohou, ktorú na seba berie (pozri Canons 872 a 874 § 1, 3). Krstní rodičia a tí, ktorí berú na seba úlohu rodičov, sú povinní vychovávať dieťa slovom a príkladom vo viere a vo vedení kresťanského života (pozri Canon 774, § 2). Ak krstný otec alebo mama, alebo katechéta vedie život, ktorý je verejne proti šiestemu prikázaniu a nerozlučnosti kresťanského manželstva, určite nemôže byť príkladom života viery. To isté platí aj o mimoriadnych vysluhovateľoch svätého prijímania. Podpora prístupu rozvedených a znovu zosobášených k povolaniu krstných rodičov a katechétov v konečnom dôsledku nemôže byť v záujme skutočného duchovného dobra detí, ale je prostriedkom na dosiahnutie určitých ideologických cieľov. Toto je neúcta a výsmech inštitúcií krstných rodičov a katechétov, ktorí verejným sľubom prijali úlohu učiteľov viery. V prípade krstných rodičov alebo katechétov, ktorí sú rozvedení a znovu zosobášení, ich život neustále odporuje ich slovám, a tak musia čeliť napomínaniu Ducha Svätého cez ústa svätého apoštola Jakuba: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba.“ (Jak 1,22). 

Excelencia, práve prebieha diskusia o manželstvách osôb rovnakého pohlavia a niektoré katolícke skupiny sú otvorené voči uznaniu toho, že aj osoby rovnakého pohlavia môžu mať dlhotrvajúci vzťah plný lásky, a preto podľa nich možno uznať homosexuálne registrované partnerstvá. Očividne aj pár biskupov zastáva tento názor, ale mohlo by sa to niekedy stať skutočným katolíckym stanoviskom?

biskup Schneider: Toto nikdy nemôže byť skutočné katolícke stanovisko, pretože to priamo odporuje slovám Boha, že homosexuálne skutky a homosexuálny životný štýl sú ťažkou urážkou Božej vôle (pozri Gn 18,20; Lv 18,22; 20,13; Iz 3,9; Rim 1,26-27; 1 Kor 6,10; 1 Tim 1,10; Jud 7). Pachánie zla v dlhodobom vzťahu, aj keď plnom lásky, nepremení to isté zlo na dobro. Iba skutočné pokánie, ku ktorému patrí ľútosť a pevné odhodlanie vyhýbať sa zlu, Božou milosťou ničí zlo. Bolo by absurdné vyhlásiť, že alkoholizmus sa stane niečím dobrým vďaka dlhotrvajúcemu láskyplnému vzťahu dvoch ľudí, ktorí ho uzavreli na základe spoločných sklonov piť alkohol. Tak isto je absurdné schváliť vyššie spomínané homosexuálne zväzky.

Sú tiež snahy presadiť „nový jazyk“, pretože podľa niektorých by sa malo vyhýbať používaniu slovných spojení „homosexuálne sklony“ a „vnútorne neusporiadaný“, pretože sú urážlivé. Aký máte dojem z tejto snahy zaviesť politicky korektný jazyk?

biskup Schneider: Musíme nazývať veci pravými menami, inak klameme druhých aj seba. Nazývanie vecí pravými menami neznamená, že máme v úmysle niekoho diskriminovať, pokiaľ sa vyjadrujeme s úctou a pedagogickou múdrosťou. Existujú príznaky deficiencie telesného alebo duchovného charakteru, ako je strach z výšok, klaustrofóbia, morská choroba, krátkozrakosť atď. Nikto so zdravým rozumom nebude pohoršený, ak takéto javy nazveme deficiencia. Homosexualita sama osebe je vlastne sexuálno-psychologický symptóm deficiencie, ktorý v minulosti všetky civilizované národy považovali za deficienciu a nazývali ho pravým menom. Pod tlakom novej gender ideológie, ktorá má korene v marxistickej ideológii, bola homosexualita v 70. rokoch 20. storočia vyradená z Medzinárodnej príručky psychologických ochorení (International Handbook of Psychological diseases). Takto sa tí, čo trpia náklonnosťou k rovnakému pohlaviu, stali rukojemníkmi radikálnej ideológie, pretože je im odopretá možnosť uzdravenia alebo zlepšenia ich psychologickej poruchy. Mať deficienciu nie je hanba, je to fakt. Tí, ktorí prakticky podporujú ľudí s deficienciou, v našom prípade tých, ktorí pociťujú príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia, aby zneužívali svoju deficienciu, aby si ju tak prehĺbili a aby sa postupne stali závislými, páchajú veľkú neprávosť voči týmto ľuďom, ktorí potrebujú a chcú dostať pomoc vo svojej duchovnej a psychologickej deficiencii.  

Vaša excelencia, keďže v roku 2013 boli v Írsku legalizované potraty, katolícke nemocnice, ako napr. Univerzitná nemocnica Mater Misericordiae v Dubline, uverejnili vyhlásenia, že budú akceptovať nové zákony o potratoch. Čo je v takejto situácii povinnosťou arcibiskupa alebo biskupa, do ktorého obvodu nemocnice spadajú?

biskup Schneider: V takejto situácii je katolícky biskup povinný zbaviť nemocnicu titulu „katolícka“ a pripomenúť svojim veriacim, že spoluúčasť na takom strašnom čine ako je potrat je ťažký hriech a po jeho spáchaní hrozí exkomunikácia. Trest exkomunikácie je vlastne uzdravujúce opatrenie vedúce k vyliečeniu, ktorého cieľom je zabrániť vinnému človeku, aby páchal ďalšie zločiny, aby sa mu tak zaistila večná spása. Túto metódu používal samotný Boh (kázanie o súde a treste skrze prorokov), náš Pán Ježiš Kristus (reč o exkomunikácii v Mt 18,15-18) a apoštoli (exkomunikácia, ktorú vykonal svätý Pavol, pozri 1 Kor 5,4-5), a preto ju musí používať aj Cirkev. Ak Cirkev upustí od tejto Božej metódy, bude neverná Bohu a už nebude ozajstnou matkou, ktorá trestá svoje deti, aby ich zachránila. Práve naopak, takáto Cirkev bude nepravou matkou, ktorá hrozne rozmaznáva dieťa a vedie ho tak k skaze, alebo macocha, ktorej je spása dieťaťa ukradnutá. Nasledovné slová svätého Pavla o exkomunikácii, inšpirované Duchom Svätým, platia vo všetkých obdobiach cirkevných dejín, vrátane našej doby: „Ja som už, hoci telom vzdialený, no duchom prítomný, rozhodol ako prítomný, že toho, čo to urobil treba v mene nášho Pána Ježiša, keď sa zhromaždíme, vy a môj duch, s mocou nášho Pána Ježiša, vydať satanovi na záhubu tela, aby sa duch zachránil v Pánov deň.“ (1 Kor 5,3-5).

Počas diskusie o „manželstvách“ osôb rovnakého pohlavia v Írsku jeden biskup vyhlásil, že katolíci môžu s čistým svedomým hlasovať za tento návrh a napomenul ich, aby nehlasovali proti nemu len z čírej nenávisti. Navyše mnohí duchovní cez médiá povzbudzovali ľudí, aby svojím hlasom zmenili definíciu manželstva. Toto sa opakuje na celom západe – čo sa podľa vás v tomto ohľade stalo duchovenstvu a čo treba urobiť, aby sa to dalo do poriadku?

biskup Schneider: Duchovní, ktorí navádzali veriacich, aby hlasovali za manželstvá osôb rovnakého pohlavia, sa týmto ukázali ako falošní proroci, ako tí, ktorí prekrúcajú Božie slovo. Ukázali sa ako verejní klamári, na ktorých sa úplne hodia tieto slová zo Svätého písma: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom, robia horké sladkým a sladké horkým!“ (Iz 5,20) a: „Tvoji proroci videli tvoju márnosť a hlúposť, tvoj zločin neodhaľovali, aby ti obrátili osud, ale zreli ti zrenia daromné, klamné.” (Nár 2,14). Takýmto kňazom a biskupom by dnes bez pochýb apoštol Pavol povedal: „Sú to falošní apoštoli, klamní pracovníci, ktorí sa tvária, akoby boli Kristovými apoštolmi.“ (2 Kor 11,13). Aby sa situácia zlepšila, najprv musia verní biskupi jasne a jednoznačne učiť Kristovu pravdu a otvorene uvádzať na pravú mieru učenie týchto falošných prorokov.

Excelencia, vo viacerých rozhovoroch ste sa zmienili o pokusoch zmanipulovať priebeh synody, ktorá sa konala v roku 2014. Mnohí veriaci z celého sveta sa boja, že sa niekto snaží zmanipulovať aj tohtoročnú synodu. Ako možno takúto manipuláciu zastaviť? Čo môžu urobiť tí, ktorých sa synoda priamo netýka, ak množstvo dôkazov o ďalšej manipulácii narastá?

biskup Schneider: Na to, aby sme takéto manipulácie zastavili, musíme v prvom rade vrúcne prosiť o Boží zásah z neba, aby sa nasledovné Božie slová v týchto dňoch počas pripravovanej synody uplatnili: „Chytrákov úmysly on celkom marí, že ich ruky vždy sú bez úspechu. Múdrych on v chytráctve ich polapuje, potuteľných plány sa nesplnia.“ (Jób 5,12-13).

Ďalej musíme ukazovať a obhajovať Boží pohľad na manželstvo a rodinu písomnou aj ústnou formou, využívajúc tak službu pravdy, ako dôležité gesto lásky k blížnemu. Ak existujú jasné dôkazy, každý by sa mal snažiť odhaľovať intrigy falošných prorokov v Cirkvi. Prvý pápež svätý Peter vo svojej druhej encyklike napísal nasledovné slová, ktoré platia o kňazoch a biskupoch, ktorí v týchto dňoch hlásajú, že homosexuálny život je dobrý a že tí, čo verejne žijú v smilstve, majú právo chodiť na sväté prijímanie: „V ľude však boli aj falošní proroci; tak budú medzi vami falošní učitelia, ktorí budú vnášať zhubné rozkoly; budú zapierať Pána, ktorý ich vykúpil, a tým privedú na seba náhlu záhubu. Mnohí budú nasledovať ich výstrednosti a pre nich budú potupovať cestu pravdy. Vo svojom lakomstve budú vás vykorisťovať falošnými rečami. Ich odsúdenie sa pripravuje už oddávna a ich záhuba nedrieme.” (2 Pt 2,1-3).

Vaša excelencia, sú nejakí svätí alebo nejaká duchovná literatúra, v ktorej nachádzate v tomto období neslýchaného chaosu a dezorientácie v Cirkvi útechu a povbudenie? Podelili by ste sa s našimi čitateľmi o nejaké citáty alebo náhľady, ktoré nám budú povzbudením?

biskup Schneider: Musíme mať pred očami svätcov, ktorí boli svetlom v určitých obdobiach chaosu v dejinách Cirkvi. Spomedzi duchovných by som spomenul svätého Atanáza, jeho utrpenie a diela o dejinách ariánov; svätého Gregora VII., ktorý nebojácne obhajoval cudnosť (pred kňazským konkubinátom a sodomiou) a slobodu (pred zásahmi občianskej moci do duchovných záležitostí) Cirkvi, Kristovej nevesty; svätého Jána Fishera, ktorý aj za cenu života ako jediný anglický biskup v tej dobe obhajoval nerozlučnosť manželstva a primát pápeža; svätého Pia X., ktorého slová a skutky boli neobyčajne jasné a odvážne a ktorý nikdy nepodľahol tlaku politickej korektnosti v Cirkvi ani mimo nej.

Spomedzi laikov môžeme spomenúť hlavne: svätú Katarínu Sienskú, svätého Tomáša Mora, nesmierne zbožného a odvážneho ekvádorského prezidenta menom Gabriel Garcia Moreno, ktorý bol v roku 1875 pre vieru zavraždený hneď po tom, ako vyšiel z kostola, v ktorom strávil hodinu v eucharistickej adorácii. Boží služobník Jérôme Lejeune (+ 1994) – lekárska, akademická a politická elita ho pre jeho pevný názor na potraty neprijala, skoro 20 rokov mu nezvýšili plat, odobrali mu granty na výskum a bol nútený zavrieť laboratórium. 

V dnešnej dobe, kedy sa nachádzame uprostred prenasledovania zvonka a marginalizácie zvnútra Cirkvi, by nám veľmi duchovne pomohlo, prečítať si životopisy a diela vyššie spomínaných svätcov a Božích služobníkov a hlavne zivotopisy mučeníkov. Niekde som čítal túto myšlienku na povzbudenie: „Nezáleží na tom, čo o nás dnes ľudia hovoria, ale na tom, čo o nás budú hovoriť sto rokov po našej smrti.“

 

DISKUSIA k článku