Oľga Piertuchová na verejnom vystúpení v prítomnosti veľvyslancov z pozície vysokej štátnej úradníčky ohovára Slovensko, slovenskú verejnosť a prácu ministerstiev.V utorok 17. 9. 2013 sa v Open Gallery v Bratislave v rámci Dúhového PRIDE Bratislava konala diskusia organizovaná Veľvyslanectvom USA na tému:
Ako zaručiť akceptáciu LGBT ľudí na Slovensku?Na podujatí boli účastní:
- Jan Krc (Counselor for Public Affairs, Veľvyslanectvo USA vo Viedni, zakladajúci člen GLiFAA – Gays and Lesbians in Foreign Affairs Agencies)
- Juliu Smyth (Chargé d’affairs, Veľvyslanectvo Spojeného kráľovstva v SR),
- Dennisa van der Veur (Agentúra EÚ pre základné práva),
- Oľga Pietruchová (riaditeľka Odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR)
- Martin Macko (výkonného riaditeľa Iniciatívy Inakosť, podpredsedu Výboru pre práva LGBTI osôb).
Na tomto fóre vystúpila vysoká štátna úradníčka Oľga Pietruchová takým spôsobom, že v očiach čelných predstaviteľov zahraničia na Slovensku diskreditovala a ohovárala Slovensko, pričom do zlého svetla stavala nielen slovenskú spoločnosť, ale aj výsledky práce niektorých ministerstiev – prezentovala nedôveru k súdom, kritiku na prácu polície a podčiarkla nekvalitnú prípravu mládeže zo strany školstva. Takýto postoj a verejná prezentácia sú nezlučiteľné s jej funkciou. Minister práce sociálnych vecí a rodiny by ju mal okamžite odvolať z funkcie.Uvádzame citáty z jej vystúpenia:„V prvom rade treba povedať, že som tu vo veľmi nevďačnej situácii, lebo vidiac všetky tie čísla...
(pozn.: myslí tým prieskumy, ktoré údajne hovoria o negatívnom pohľade slovenskej verejnosti na LGBTI komunitu) ... možno že tak na úvod hlavne pre ľudí zo zahraničia treba povedať, že
táto situácia v Slovensku je nielen voči LGBTI menšine, aj keď je to tu také to najvýhradnejšie, ale rovnako negatívne prostredie, prostredie plné predsudkov je voči ľuďom inej farby pleti, iného náboženského vyznania, hlavne keď ideme smerom k islamu atď. Čiže
akokoľvek tá akceptácia nejakej tej inakosti, rozličnosti na Slovensku je nie že relatívne nízka, ale
veľmi nízka, aj keď samozrejme tá situácia je iná napr. v Bratislave alebo vo veľkých mestách alebo niekde na vidieku, takže hovoriť v tomto kontexte o Slovensku ako takom, je trošku ťažké, lebo neexistuje jedno Slovensko, existujú rôzne regióny, ale viac či menej s poľutovaním treba povedať že viac či menej tie čísla odrážajú tú realitu“ ....„Z hľadiska legislatívy, trošku to tu už bolo načrtnuté, že čo sa týka, povedala by som, toho verejného priestoru, tých pracovno-právnych vzťahov alebo teraz aj trestného zákona má Slovensko štandardnú európsku, pomerne progresívnu legislatívu,
iná vec je jej vynútiteľnosť v praxi, alebo jej využívanie v praxi. A to vieme, že nielen že z hľadiska sexuálnej orientácie ale zo všetkých dôvodov, tých podaní na súdy kvôli diskriminácii je veľmi málo. Ako to sú skôr výnimočné procesy a niektoré z nich sú také, že akoby myslené ako dobrý vtip. ... A to si myslím, že to nie je len z hľadiska diskriminácie,
je celkovo taká tá blbá nálada v tejto krajine, že nemá význam sa súdiť, nemá význam ísť na políciu a to naozaj ukazuje, že prečo je nutné prijať Stratégiu ochranu ľudských práv na Slovensku, ktorá by sa týkala všetkých skupín ale ktorá nesmie vynechať ani LGBTI ľudí, pretože musíme sa venovať hlavne tým skupinám, kde tie problémy sú najzjavnejšie a najmarkantnejšie. Takže z tohto hľadiska a čo aj hovorím s kolegami z iných ministerstiev, myslím si, že na tej odbornej úrovni je ?prijaté presvedčené, že niečo tento stav sa musí zmeniť, že tento stav je neudržateľný iná vec je že akým spôsobom sa potom sa vedie tá verejná diskusia, ktorá často krát aj tých, ktorí sú presvedčení akoby odradí, pretože sa stanú terčom osobných útokov, stanú sa terčom invektív a všetka tá nevraživosť, čo je namierená proti LGBTI osobám sa prenesie aj na tých - bez ohľadu teraz na sexuálnu orientáciu - ktorí sa zastávajú tých práv.“ „...Treba sa zaoberať aj týmto inštitucionálnym pozadím, vymáhateľnosťou práv. No a ja
keď sa pozerám na tie výsledky z ČR tak je mi tak trochu smutno, že v podstate sme boli dlho-dlho jedna krajina a zjavne sú to dva rozdielne svety, hoci v mnohých veciach sme si blízki, ale čo sa týka naozaj tej otvorenosti, uznania tej inakosti a práva ľudí na dôstojný život a teraz
bez ohľadu na sexuálnu orientáciu alebo ja neviem
, na farbu pleti, etnicitu atď., tak tam sa máme teda veľa čo učiť od našich českých priateľov a nielen od tých, samozrejme. A ja teda
aj na európskej pôde, kde sa bavíme tá mapa, ako ukazuje, tak naozaj, tá červená ide od východu a to nie je len problém Slovenska to je aj problém všetkých týchto postsocialistických krajín, že akoby ideme, akoby, dá sa povedať, opačným smerom a, a je to veľmi ťažké. Vidno to teraz v tejto diskusii pri tej Stratégii ľudských práv, že naozaj aj keď je nejaká snaha niečo urobiť, tak tá verejná diskusia sa vyhrotí takým spôsobom, a hlavne
zo strany ľudí, ktorí v podstate s tou témou nemajú vôbec nič spoločné, lebo sa ich netýka, a napriek tomu cítia potrebu akoby brániť v zlepšení práv tých menšín. A toto je niečo, na čom treba začať od škôl, ako to tu bolo poukázané. Lebo
ja si vôbec nerobím ilúzie o tom, že akým spôsobom tu vychovávame našu generáciu, pretože ona sa nemá odkiaľ naučiť byť iná ona môže byť len taká, ako sú rodičia, ako sú pedagógovia, čiže je to otázka celej spoločnosti, no.“Ako reakciu na vyslovenú ideu, že slovenská spoločnosť vystupuje negatívne z dôvodu, že má pred tlakom LGBTI strach, O. Pietruchová odpovedala:„Ja by som trochu možno polemizovala s tebou, že či sa naozaj jedná o strach. Ja mám skôr pocit, že sa
jedná o niečo ako nenávisť. Alebo... Lebo ako čoho sa reálne tí ľudia môžu obávať? Čiže skôr je to naozaj nejaká tá... odpor voči tomu porozumieť, vžiť sa do situácie toho druhého a jedno z prísloví Navahov hovorí, že nesúď ma, kým si nechodil v mojich mokasínach desať dní, takže to je asi ten hlavný problém u nás, že namiesto toho, aby sa u nás ľudia snažili vžiť sa do situácie toho druhého, tak sa postavia opony, železná opona spadne a v podstate sme sa neposunuli za tých 20 rokov nikam, alebo keď tak skôr
mentálnym opačným smerom.“
