15 heréz a odvážni svätí, ktorí proti nim bojovali 2/3

DÁTUM ZDROJA: 
05. Dec 2013

 

7. Latinský averroizmus a sv. Tomáš Akvinský

„Toto teda píšeme, aby sme vyvrátili spomínaný omyl, a nepoužijeme pritom dokumenty viery, ale argumenty a učenie samotných filozofov. Ak si niekto, kto sa chce stať slávnym v mene falošnej vedy, želá odpovedať na to, čo píšeme, nedovoľte mu hovoriť po kútoch, ani s chlapcami, čo nedokážu posúdiť takú náročnú záležitosť, ale ak si trúfa, nech nám napíše. Zistí, že nielen ja, najmenší z ľudí, ale aj mnohí iní, čo horlia za pravdu, nepodľahnú jeho omylu a napravia jeho neznalosť.“ 15

 

V dnešnej dobe človek nepočuje veľa o latinskom averroizme. Bol to naozaj istý druh bludu, ak chcete, zmýšľania, ktoré útočilo na pravdu kresťanskej dogmy a viery v jej samotnej podstate. Pod vplyvom islamského filozofa Averroa (Ibn Rushd, vďaka svojim obšírnym komentárom k Aristotelovi označovaný scholastikmi za „vykladača“) vyučovali averroistickí scholastici náuku o dvojakej pravde. Pre averroistu totiž niečo, čo bolo pravdou v náboženstve a teológii, malo byť zároveň nepravdou vo filozofii a v praktickom živote. Spolu s týmto paradoxným tvrdením o „pravde a zároveň nepravde“ averroisti verili aj tomu, že svet existoval vždy a že ľudstvo má len jednu spoločnú, kolektívnu dušu.

Proti tomuto učeniu sa sv. Tomáš Akvinský vzoprel ako mohutná pevnosť, ktorá chráni svätú Matku Cirkev. Namiesto otvoreného odmietania Aristotelovho učenia ako to niektorí robili, sv. Tomáš Akvinský (ktorý poznal toto nové učenie, ako aj samotné myšlienky a názory Aristotela), odpovedal averroistom tak, že použil samotného Aristotela. Anjelský doktor precízne a logicky poukázal na zlý preklad Aristotela, ktorý používali arabskí filozofi, uviedol na správnu mieru zneužitie Aristotelovej náuky, a vieru a rozum skôr zosúladil, než by ich oddelil do dvoch sfér pravdy. Pre jedného z najväčších géniov, akých Cirkev pozná, to bola práca asi tak na jeden deň.

 

8. Kalvinizmus a sv. František Saleský

„V skutočnosti som uvažoval, že vo chvíli, keď za zákon pre svoju vieru neprijmete nič iné, len tú interpretáciu Písma, ktorá sa vám zdá najlepšia, mali by ste si vypočuť aj interpretáciu, ktorú vám prinášam ja, to jest tú, ktorú hlása apoštolská rímska Cirkev; tú, ktorú dodnes nemáte. Máte iba prevrátenú, skreslenú a sfalšovanú verziu nepriateľa, ktorý dobre vie, že ak by ste ju pochopili v jej čistote a rýdzosti, nikdy by ste ju neopustili.“ 16

Jedným z počiatočných dôsledkov reformácie bolo, že sa začali etablovať rozličné školy protestantizmu. Ani jedna z nich však neodporovala katolíckej viere v takej miere, ako kalvinizmus, ktorý vyznávali stúpenci Jána Kalvína. Hoci vo väčšej miere používal názory sv. Augustína, neodvolával sa takmer na nikoho z ostatných Otcov viery (svedčí o tom aj zbežný pohľad na obsah kópie jeho ´magnum opus´ The Institutes of the Christian Religion), čím vlastne ignoroval „celý katolícky základ, na ktorom tento Doktor milosti budoval“. 17

Na scénu prichádza sv. František Saleský. Len ako 27-ročného ho poslali do jednej najprotikatolíckejších oblastí zo všetkých, do Chablais, kde bol kalvinizmus mimoriadne silný. Pre sv. Františka to znamenalo zmieriť sa s opovrhovaním, odmietaním, nepochopením, ohrozením a obracaním sa chrbtom k nemu. Misia sv. Františka medzi kalvinistami sa dá opísať aj slovami samotného sv. Pavla: „Bol som často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 26-29).

Keďže všetci kalvinisti tvrdo odmietali počúvať Františkove slová, začal písať a rozdávať letáky o pravdách katolíckej viery. Neskôr boli zozbierané a vydané v zrejme najvýznamnejšom apologetickom diele proti námietkam protestantov, aké bolo kedy napísané – Les Controverses. Neúnavná láska k dušiam „svätca gentlemana“, ako sv. Františka nazývali (viditeľná najmä v jeho ďalšom významnom diele Introduction to the Devout Life  (Úvod do zasväteného života), jeho poznanie a vedomosti o viere a histórii, ako aj jeho priam neuveriteľná schopnosť prispôsobiť sa a vydržať akékoľvek prekážky a ťažkosti, z neho robia bezkonkurenčne najvýznamnejšieho z Doktorov, ktorí bojovali proti chybám a omylom kalvinizmu.

 

9. Monofyzitizmus a pápež sv. Lev Veľký

„Majte srdcia slobodné, moji milovaní, od jedovatých lží, ktoré vám našepkáva diabol.“ 18

Monofyzitizmus bol presným opakom vyššie uvedeného nestoriánskeho bludu; kde Nestorius zdôrazňoval, že v Kristovi „bola ľudská hypostáza alebo ľudská a božská“19, zatiaľ čo blud monofyzitizmu hlása, že Kristus má len jednu prirodzenosť, že jeho človečenstvo bolo absorbované do jeho božskosti. Zatiaľ čo nestoriánsky blud v prevažnej miere potlačil sv. Cyril Alexandrijský na Efezskom koncile o dvadsať rokov skôr, do boja s bludom Eutycha a monofyzitov sa pustil pápež sv. Lev Veľký.

Proti monofyzitizmu učil pravdu o dvoch prirodzenostiach Krista (ľudskej a božskej), vraviac, že „nemôžme premôcť pôvodcu hriechu a smrti, pokiaľ si Kristus nevezme na seba našu prirodzenosť a neosvojí si ju ...“ 20. „Po troch rokoch neutíchajúcej námahy pápež Lev na Chalcedonskom koncile tento blud slávnostne odsúdil, konciloví otcovia to podpísali a vyhlásili „“Peter prehovoril prostredníctvom Leva.“ 21

  

 

10. Obrazoborectvo a sv. Ján Damascénsky

„Nemám v úmysle dobývať. Pozdvihnem ruku v boji za pravdu – ochotnú ruku, ktorú vedie Boh.“ 22

Obrazoborectvo, ktoré odmieta používanie akýchkoľvek náboženských symbolov pri bohoslužbách (obrazy, ikony, sochy, ba dokonca aj sviece, kadidlo, atď.), má komplikovanú históriu. V prvých storočiach ho praktizovali pauliciánski a nestoriánski bludári, no rozšírilo sa aj u niektorých v rámci Cirkvi (vrátane sv. Epifania zo Salamisu, ktorý „pri niekoľkých príležitostiach upadol do omylu pre svoju horlivosť a jednoduchosť“23). Blud obrazoborectva sa opäť rozšíril, keď sa začal vzmáhať islam, ktorý veľmi zanietene odporuje používaniu symbolov pri bohoslužbe.

Hlavným bludárom v tomto boji bol cisár Lev II Sýrsky, ktorý vydal edikt, zakazujúci používanie symbolov pri náboženských obradoch. Sv. Ján Damascénsky, pokladaný za posledného z gréckych Otcov a za prvého zo scholastikov, začína okamžite obhajovať používanie symbolov kresťanmi už od prvých storočí Cirkvi. Cisár dal sv. Jána uväzniť  a (podobne ako sv. Maximovi Vyznávačovi) odťať mu pravú ruku, aby ňou už nemohol písomne vyjadrovať svoj odpor voči tomuto bludu. Obrazoborectvo bolo napokon odsúdené Druhým Nicejským koncilom v roku 787, avšak protestantská reformácia ho opäť prebudila k životu.

 

11. Jansenizmus a sv. Alfonz de Liguori

„Ten, kto si neosvojuje Božiu lásku, len veľmi ťažko vytrvá v milosti Božej, pretože je veľmi náročné vzoprieť sa hriechu iba zo strachu pred trestom.“ 24

Omyly kalvinizmu sa neuchytili iba medzi protestantmi, ale zapustili korene aj v Katolíckej cirkvi. Tento katolícko/kalvinistický hybrid bol založený teológom Korneliom Jansenom, ktorý podobne ako Kalvín, vzal spisy sv. Augustína a vyvodzoval z nich tie najradikálnejšie závery. Nad Cirkvou sa začal vznášať tieň absurdného morálneho puritánstva a ´náboženského´ strachu. Ľudia boli odrádzaní od častého svätého prijímania a určitou formou morálneho perfekcionizmu bolo neprijímať Eucharistiu vôbec. Jansenisti boli takí úspešní, že sa k nim pridali aj vynikajúci katolíci, ako bol napríklad aj Blaise Pascal.

Proti pesimistickej teológii a ničivým následkom jansenistickej doktríny sa pevne vzoprelo mnoho významných mužov a žien, no až sv. Alfonz de Liguori so svojimi spismi a názormi účinne rozozvučal umieráčik tejto špecifickej forme bludu. Na rozdiel od puritánstva a strachu, šíreného jansenizmom, povzbudzoval sv. Alfonz ľudí k častému svätému prijímaniu ako k pomoci proti hriechu, pokiaľ nešlo o smrteľný hriech, a vytvoril jemne ladenú morálnu teológiu, ktorá je odvtedy štandardnou učebnicou celej katolíckej morálnej teológie. Sv. Alfonz sa neuctieva dnes iba ako Doktor Cirkvi a zakladateľ Rádu redemptoristov, ale aj ako najskvelejší učiteľ predmetu katolíckej morálky.

Zdroj:

15 – De Unitate Intellectus Contra Averroistas, 124
16 – The Catholic Controversy, “Author’s General Introduction”
17 – William Barry, The Catholic Encyclopedia, “Calvinism”
18 – “Sermon 28”, VI
19 – The New Catholic Dictionary, “Monophysites and Monophysitism”
20 – Ep. xxviii, II
21 – Butler’s Lives of the Saints, “St. Leo the Great”, 1894 edition
22 – On Holy Images, I
23 – Butler’s Lives of the Saints, “St. Epiphanius of Salamis”, 1894 edition
24 – From tu.

 

Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.

 

 

 
 
 
Počet návštev :502