Čo má spoločné chodenie na omšu s praktizovaním jógy?

08.02.2017
1932 0 0
MatejT
Kultúra života

Niekedy počujeme tichý hlas, ktorý nám šepká že nemusíme ísť. To, že musíme ísť, je požehnaním.

Oblečenie "vo mne nevytvára pocit atletickosti, ohybnosti a zvlášť nie krásy - skôr obtiahnutosti a nafúknutosti, ako klobásy." Takto sa sťažuje spisovateľka Lisa Renee o chodení na svoju hodinu jógy. Zvyčajne ide, no nie s radosťou. "Som tou osobou stojacou v pozadí hovoriac - 'Musíme dnes vážne niečo robiť?' Učitelia ma zbožňujú."

Neschvaľujem jógu o ktorej skoro nič neviem, no zasiahol ma článok ku ktorému som sa dostal, hľadajúc niečo úplne iné. Hovorí niečo o požehnaní povinnosti chodiť na omšu.

Všetky tie pravidlá

Niektorí z mojich protestantských kamarátov sa sťažujú na to, že katolícka cirkev má všetky tie pravidlá a že keby sme naozaj boli kresťanmi, tak by sme konali to čo máme, bez toho aby nám to niekto prikazoval. Rovnaký názor majú aj moji ortodoxní priatelia. Prikázané sviatky ich naozaj otravujú a zvlášť keď zistia, že nedele sú taktiež prikázanými sviatkami. Hovoria veci ako "mal by si chcieť chodiť do kostola" a "Cirkev ťa nemôže nútiť" a "je v poriadku ostať doma keď nemáš chuť ísť".   

Vyzerá to tak že veria tomu, že ak niečo nechceš robiť, nefunguje to alebo sa to neráta. Musíš to tak cítiť. Musíš to chcieť. Nie je dobré, ak ťa k tomu niekto núti. Nie je to platné. Je to nútené. Nič ti to nedáva, pretože sa len riadiš pravidlami a nie vlastným rozhodnutím.

Lisa Renee, ktorá jednoznačne nepíše ako kresťan, ukazuje dôvody prečo z toho (chodenia do kostola - editor) Cirkev urobila pravidlo. Prvú časť článku venuje sťažovaniu sa, že sa necíti dobre, že nemá správne oblečenie, nemá čas, nechce cvičiť so všetkými tými ľuďmi s lepšou postavou ako je tá jej a že sa chce vyhnúť bolesti.

"Bolí ma koleno," hovorí, "nie som v rovnováhe, myseľ je rozrušená, zabúdam hlboko dýchať. Niekedy sa dovláčim do cieľa so závraťou a bolesťou a čudujem sa kto si vlastne myslím že som, keď robím v pokročilom veku tieto zvláštne namáhavé veci." Pýta sa prečo ju jej učiteľ tak tvrdo ničí.

Tá chvíľa keď do seba veci zapadnú

A niečo sa občas udeje. Môže to trvať len chvíľu, alebo po zvyšok hodiny, dokonca aj po odchode. "Je to chvíľa keď veci do seba zapadnú. Dýchanie, telo, myseľ, hudba, skupina - všetko správne zacvakne. Je to zvláštna božská synergia tela a duše ktorá mi dodáva pocit sily a pružnosti, jasnosti a rovnováhy. ... Mám pocit že všetko bude v poriadku. Viem že je to banálne, ale je to jediný spôsob ako to viem zhrnúť."

Rád chodím na omše a vždy ma robia šťastným. Aj keď liturgia spustí všetky tie pocity a homília vo mne prebudí všetky klišé z ktorých sa mi chce odpľuť, všetko zapadne späť na svoje miesto po svätom prijímaní. Prísť ku kňazovi a počuť slová "Telo Kristovo" mi dáva pocit akoby som sa po cestovaní domov na míle dlhou cestou skrz búrku dostal opäť do teplého svetlého domova, kde ma čaká moja rodina. To je ten moment kedy všetko do seba krásne zapadne.

To znamená, že taktiež vnímam ten tichý hlas, ktorý mi našepkáva že nemusím ísť. Občas sa mi dokonca pozdáva. Ten môj mi pripomína že som unavený, cítim sa zle, alebo že som mal ťažký týždeň alebo že omša (zvlášť ten víkendový prikázaný sviatok) bola naplánovaná na zlý čas. Čas vhodný pre kňaza a dôchodcov, no nie pre pracujúceho človeka. Nahovára mi, že na moste bude zápcha a že bude neskutočne ťažké nájsť parkovacie miesto. Je dokonca nadšený (tichý hlas - editor) keď dokáže vyvolať zlé počasie.

Hovorí mi, že ma bolí koleno a že by som mu mal dopriať odpočinok, pretože ak pôjdem na omšu tak by som tam určite musel stáť a koleno by ma pobolievalo po ďalšie dni. Ten tichý hlas, ktorý by mohol patriť právnikovi, mi nahovára, že môžem ísť zajtra alebo v iný deň a pripísať takej omši štatút prikázaného sviatku. Nahovára mi, že pointou je zbytočné trpenie bolesti a nie neúčasť na konkrétnej omši. Účasť na konkrétnom prikázanom sviatku je len obyčajným legalizmom a vidím ho ako sa počas týchto slov mračí.

No existuje tu jedno pravidlo. Práve toto je tým, čomu som sa upísal, keď som vstúpil do Cirkvi. Súhlasil som s tým, že ona vie čo robí oveľa lepšie ako to viem ja, a že pre mňa urobí dobré veci takými spôsobmi, ktoré by som si sám nezvolil. Ona má dôvod na to, aby mi hovorila, že mám ísť na omšu v určité dni či sa už na to cítim alebo nie. Vyhodím tento hlas von z dverí, najradšej do tej búrky ktorú som spomenul skôr, a zamierim k autu.

Ak niekto dokáže nájsť tú chvíľu, kedy veci do seba zapadajú na hodine jógy s tým, že sa tam dotiahne, tak ja viem že takú chvíľu pocítim ak sa dostavím na omšu. Bolo by lepšie keby som to tak cítil a aj často cítim, no nepotrebujem to. Pri Cirkvi je to: najprv poslušnosť, potom požehnania. Riaďte sa pravidlami a veci do seba zapadnú.

Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.

DISKUSIA k článku