Svätý Otec plne podporil Benedikta XVI a odmietol „ducha Druhého vatikánskeho koncilu“

324
Jakub Betinský
Kultúra života

[autor: William Oddie]

 

Jeho pastoračný plán sa zdá byť jasnejší po tom, ako účasť na svätých omšiach sviatosti zmierenia vystrelila prudko nahor. No kto vie, či sa „Františkov efekt“ neukáže ako dočasný?

 

Len nedávno bol publikovaný dôležitý list z pera pápeža Františka pre arcibiskupa Agostina Marchetta. Bolo v ňom napísané aj toto: „Týmito riadkami sa Vám chcem priblížiť a zapojiť sa do predstavenia knihy ‘Primato pontificio ed episcopato. Dal primo millennio al Concilio ecumenico Vaticano II’ [Pápežská nadradenosť a genealógia: od prvého tisícročia až po Druhý vatikánsky ekumenický koncil‘. Ide o zbierku esejí; niektoré z nich napísal arcibiskup Marchetto]. Prosím, považujte ma za prítomného aspoň duchovne...“

 

„Preukázali ste [Vašu lásku Cirkvi] mnohými spôsobmi...vyníma sa najmä dôkaz Vašej čistoty v skúmaní Druhého vatikánskeho koncilu. Raz som Vám už povedal, drahý arcibiskup Marchetto, a rád to zopakujem ešte raz aj dnes, že Vás považujem za jedného z najlepších odborníkov na Druhý vatikánsky koncil.“

 

Týmto vyhlásením, otvorenou podporou zmienenej knihy a rozhodnutím uverejniť text listu pápež František neskrývane deklaruje svoj vlastný ekleziálny postoj a očakáva, že si ho všetci všimnú: konkrétne to, že podporuje Benedikta XVI v jeho vízii pre Cirkev a úplne odmieta takzvaného ducha Druhého vatikánskeho koncilu. Teraz už nikto nemôže spochybňovať diela Svätého Otca a označovať ho ako „liberálneho pápeža“. Môžu tak urobiť jedine zvláštne indivíduá, ktoré by sa odvážili to isté tvrdiť aj o samotnom Benediktovi XVI.

 

Kniha, ktorú s takým nadšením prijal pápež František, je opísaná vydavateľom, menovite vydavateľstvom Chicagskej univerzity, ako „dôležitou štúdiou“, ktorá „významne prispela do diskusie obklopujúcej interpretáciu Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Arcibiskup Marchetto kritizuje Bolonskú školu, ktorá podľa jeho slov prezentuje Koncil ako niečo podobné ‚Koperníkovej revolúcii‘ a premieňa ju v ‚ďalší katolicizmus‘. Namiesto toho pozýva Marchetto čitateľov prehodnotiť Koncil priamo skrz oficiálne dokumenty, komentáre a historky...[Kardinál Koch napísal], že [takáto] interpretácia Koncilu prevzala a prehĺbila hermeneutiku reforiem, ktoré podporoval Benedikt XVI.“ [Pozn.prekl. hermeneutika je náuka o interpretácii textu.]

 

Dá sa toho veľa povedať na adresu „Bolonskej školy“ a k jednoduchosti pochopenia by to istotne neprispelo. No za zmienku stojí aspoň to, že ide práve o ten myšlienkový prúd, ktorý Benedikt XVI. napadol vo svojom slávnom príhovore z decembra roku 2005: Bola to práve Bolonská škola, ktorá vymyslela a propagovala „hermeneutiku vytrhnutia“ v mene ducha Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý by mal podľa tejto teórie nahradiť koncilové dokumenty. Arcibiskup Marchetto je toho vášnivým odporcom.

 

Bolo by najlepšie (vzhľadom na Bolonskú školu a jej učenie) pripomenúť si presné slova Benediktovho príhovoru: „Vyvstáva otázka, prečo sa až do dnešného dňa stalo pochopenie Koncilu také náročné pre veľkú časť Cirkvi? Všetko totiž závisí na správnej interpretácii Koncilu alebo, ako by sme povedali dnes, na správnej hermeneutike či na správnom kľúči k interpretácii a aplikácii.“

 

Benedikt pokračuje: „Problém prijatia [myšlienok Koncilu] korení v zápase medzi dvoma protichodnými prúdmi interpretácie. Jedna z nich spôsobuje zmätok, druhá zas v tichosti a v stále viditeľnejšej podobe prináša nové a nové ovocie. Tá prvá z nich je interpretácia, ktorú by som nazval ‚hermeneutika diskontinuity a vytrhnutia‘ [ide tu o zmienenú Bolonskú školu]“:

 

S ľahkosťou dostala pravidelný priestor v médiách a tiež v určitých sektoroch modernej technológie...Hermeneutika nesúvislosti ohrozuje prirodzené spojenie medzi predkoncilovou a pokoncilovou Cirkvou. Vyhlasuje, že samé koncilové texty nie sú pravdivým vyjadrením ducha Koncilu. Že sú len výsledkami kompromisov, do ktorých boli natlačené mnohé staré a neužitočné veci len preoblečené do nových šiat, a to všetko pre to, aby sa zachovala jednohlasnosť. No podľa nej sa pravý duch Koncilu neukrýva v týchto kompromisoch, ale v napredovaní k novotám, ktoré sú na pozadí textov: jedine toto bude reprezentovať pravého ducha Koncilu; začínajúc v ňom a konajúc podľa neho bude nevyhnutné hýbať sa vred. Práve pre to, že texty nedostatočne odzrkadľujú pravého ducha Koncilu, je potrebné odvážne prekročiť limity textov a urobiť miesto pre nové, v ktorých by bol zámer Koncilu vyjadrený v hlbšom, i keď stále možno nie dostačujúcom zmysle. V skratke: bolo by nevyhnutné nasledovať nie dokumenty Koncilu, ale jeho ducha.

 

 

Bolo by náročné prekonať nadšenie pápeža Františka pri podpore arcibiskupa Marchetta v jeho akademickom bádaní a rozvíjaní učenia Benedikta XVI. S tým je aj spojené jeho odmietnutie hermeneutiky nesúvislosti a myšlienky, že je „nevyhnutné nasledovať nie dokumenty Koncilu, ale jeho ducha.“ Pápež František uzatvára svoj list: „Som nesmierne vďačný za všetko dobro, ktoré nám preukazujete svojím svedectvom o láske k Cirkvi a prosím Pána o Vaše hojné požehnanie. Úprimne Vás prosím, aby ste sa aj Vy modlili za mňa. Nech Vás žehná Pán Ježiš a nech Vás ochraňuje Panna Mária.“ Dôsledky tohto horlivého povzbudenia sú, ako sa zmienil istý kňaz, „Obrovské s veľkým ‚O‘.“

 

Toto pápežove vyhlásenie však nevzbudí veľký mediálny ohlas; a záleží na tom? Prinajmenšom sa ale dostane do pozornosti Hansa Künga, ľudí v jeho okolí a zástancov Druhého vatikánskeho koncilu. Média sa budú aj naďalej venovať v pozitívnom slova zmysle Františkovým pastoračným inštinktom, a tak by sme mali robiť azda všetci. Mali by sme si všimnúť aj oduševnenie mnohých polopraktizujúcich katolíkov - podľa Daily Mail „po rokoch úpadku zaznamenali katedrály v Británii nárast veriacich o 20% odkedy bol tento argentínsky pápež zvolený za hlavu Katolíckej cirkvi...‘efekt pápeža Františka ’je cítiť po celom svete tým, ako sa nový aj nepraktizujúci katolíci hrnú v stovkách až tisícoch späť do spovedníc podľa Centra pre štúdiá nových náboženstiev. V taliansku až polovica kňazov zaznamenala výrazný nárast podpory Cirkvi.“ A tak ďalej. Aj tí najtvrdší kritici pápeža Františka môžu len s ťažkosťou tvrdiť, že je to zlým znakom. To najhoršie, čo môžu povedať je, že to možno nevydrží dlhodobo. No možno aspoň niečo z toho pred len zotrvá. Zaujímavým je najmä nárast praktizujúcich veriacich, ktorí boli predtým len konfesionálnymi. Je to pozoruhodné číslo a toto má potenciál vydržať.

 

Svoj minulý článok som zakončil sebaistým tvrdením, že „keď sa časom usadí rozvírený prach okolo nového pápeža, [obavy z pápeža Františka] sa postupne upokoja až úplne stratia. Myslím si, že k tomu dopomôže sám Svätý Otec.“ Moja istota v tento konečný výsledok sa iba posilnila tým, ako pápež vyjadril svoju jednoznačnú podporu arcibiskupa Marchetta. Táto udalosť je dôležitým míľnikom v úradovaní súčasného pápeža.