Potratár, ktorý ma mal pripraviť o život. Za posledných dvadsať rokov neprešiel ani deň, aby som naňho nemyslela. Premýšľala som o ňom. Čo ho viedlo k tomu, aby sa stal potratárom? Ako sa cítil vo svojej dvojakej kariére - ako potratár a zároveň ako OB-GYN (gynekológ-pôrodník)?
Čo za láskavosť dlhoval mojej starej mame, ktorá ho viedla k tomu, že bezohľadne obišiel nemocničné nariadenia a procedúry a vykonal vynútený potrat mojej mame infúziou soľného roztoku? Nakoľko bol do celej situácie zainteresovaný? Nútili ho alebo sa len jednoducho podriadil jej želaniam, privrel nad všetkým oči a nechal situáciu odvíjať sa po svojom? Išlo o jeho prvý prípad takéhoto ´vynúteného´ potratu alebo to bola súčasť už zabehanej praxe? Spolupracoval podobne ako s mojou starou mamou aj v iných prípadoch? Až ma striasa keď na to pomyslím. Koľko urobil takých potratov, že deti prežili? A aký je ich osud? Viem o jednom chlapcovi, ktorý tiež prežil vlastný potrat tak ako ja, a ktorého zdravotná sestra, ktorá mala v ten deň službu, nechala zomrieť, pretože jej to prikázala nadriadená. Bol aj v tomto prípade potratárom on?
Od sestričiek, ktoré mali v ten deň v nemocnici službu viem, že dotyčného potratára nesmierne nahnevalo, že som sa aj napriek potratu narodila živá a vyrútil sa k NICU (Neonatal Intensive Care Unit). Aj nad týmto som premýšľala. Podľa informácií od personálu som zistila, že dotyčný potratár po mojom ´prežití´ potratu takmer okamžite odišiel z nemocnice a už tam potom nepracoval. Údajne sa obával, že následkom toho, čo sa mu stalo v mojom prípade, stratí svoju lekársku licenciu.
Bola som ja tým posledným potratom, ktorý vykonal? V to môžem iba dúfať.
Zmenili ho okolnosti vynúteného potratu? Jeho perspektívu?
Ovplyvnilo ho nejako to, že som prežila vlastný potrat? Ľutoval to čo robil a túžil po odpustení?
Možno na tieto otázky nikdy nezískam odpoveď, no viem určite, že voči nemu neprechovávam nenávisť. Hnusí sa mi to, čo robil, nielen mne a mojej mame, ale stovkám, ak nie tisíckam, bábätiek a žien. Absolútne sa mi protiví potrat, no nie tí, ktorí ho vykonávajú. Dr. Kelberg bol predsa aj niekým iným, než iba potratárom; bol niekoho synom, otcom, manželom, možno aj starým otcom. Niektorých z vás určite hnevá, že on si svoj život užíval, zatiaľ čo nespočetnému množstvu iných ho bral. Iste si dokážete predstaviť, že to hnevá aj mňa. No môj hnev je namierený na okolnosti, nie na človeka. Hovoríme o tom, že hriech treba nenávidieť, ale hriešnika milovať, no v praxi to veľakrát zlyháva.
"Rada by som sa dozvedela odpovede na svoje otázky o Dr. Kelbergovi, no v skutočnosti to už nič nezmení. Hovoriť o niekom, že ho milujeme bez podmienok, znamená, že ho prijímame aj s jeho chybami, nedostatkami, uznávame jeho zlomenosť, jeho človečenstvo; uvedomujeme si, že ako ľudia máme toho oveľa viac spoločného než rozdielneho."
Nezáleží na tom, čo urobil mne alebo iným. Úprimne dúfam, že Dr. Kelberg oľutuje všetko čo urobil. Dúfam, že sa napokon dostane do neba. Dúfam, že vo svojom živote prežíval dobro, aj keď mne ho dopriať nechcel.
Komu vo svojom živote potrebuješ preukázať súcit a milosrdenstvo ty? Kto sa podľa teba potrebuje na život pozrieť cez objektív človečenstva ako protiklad k hnevu a rozhorčeniu?