shutterstock_641799925_1024_512_75_s_c1.jpg

Lekárka radí, ako prinútiť deti akceptovať legálne zabitie chorej mamy asist. samovraždou

113
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

Asistovaná samovražda a eutanázia sú za posledné mesiace už trvalou súčasťou správ. Írsky parlament zvažuje ich legalizáciu. Trudeauova vláda je pripravená radikálne rozšíriť prístup k asistovaným samovraždám. V Holandsku sa zvažuje povolenie možnosti zabiť sa za asistencie medicínskeho profesionála, pokiaľ má niekto pocit, že jeho život sa už "naplnil". Čo je však ešte horšie, Holandsko chystá legalizáciu eutanázie detí od 1 do 12 rokov ich veku. 

Aj napriek desivej povahe tohto vývoja majú pro-liferi oveľa ťažšiu robotu s aktivistami, ktorí zastávajú asistovanú samovraždu a eutanáziu, než s potratovými aktivistami. Potrat zabíja bezmocnú ľudskú bytosť, jasne stavajúc silnejšieho proti slabšiemu. Asistovaná samovražda je komplikovanejšia, pretože často (okrem detí, na ktorých sa vykonáva eutanázia) o ňu výslovne žiada niekto, kto chce byť zabitý. Skrátka, prepojenie medzi ´páchateľom´ a obeťou je v prípade eutanázie a asistovanej samovraždy oveľa mätúcejšie, než v prípade potratu. Uvedomme si, o čo tu vlastne ide - vláda financuje a napomáha občanom krajiny spáchať samovraždu. Nedávno sa mi do rúk dostala brožúra, ktorú vydáva Lekárska fakulta Univerzity v Britskej Kolumbii, jednej z najprestížnejších kanadských univerzít. Bol v nej rozsiahly článok od torontskej lekárky Susan Woolhouseovej, v ktorom detailne radí, ako "pripraviť deti na medicínsky asistovanú smrť blízkeho človeka".

Woolhouseová píše, že "mala privilégium zúčastniť sa 70 asistovaných úmrtí či už ako prísediaci alebo priamy vykonávateľ". Priemerný vek žiadajúcich o asistenciu pri samovražde bol 72 rokov. Lekár zabíja pacienta väčšinou v prítomnosti jeho dospelých detí alebo vnúčat. "Jedného dňa požiadal o zabitie 40-ročný muž a ja som si v tej chvíli uvedomila, aká som nepripravená na podporu rodiny s malými deťmi v priebehu MAiD (asistencia lekára pri zomieraní). Inštinktívne som cítila, že zapojiť deti do MAiD procesu s ich milovanými môže byť pre ne jednou z najdôležitejších terapeutických skúseností." Vyjasnime si, čo vlastne táto lekárka hovorí: Pre dieťa je údajne ´terapeutickou´ skúsenosťou byť svedkom samovraždy rodiča alebo príbuzného, ktorú mu pomáha vykonať lekár! Ide o niečo iné ako stáť pri lôžku človeka, ktorý zomiera z prirodzených príčin; tu je dieťa svedkom ako život blízkeho človeka náhle ukončí smrtiaca injekcia na jeho vlastnú žiadosť. To je predsa zásadne čosi odlišné.

Woolhouseová píše, že má 8 "tipov" ako pripraviť deti na to, že budú svedkami samovraždy, pri ktorej asistuje lekár. Radí napríklad rodinám, aby boli pri tom deti prítomné. Je zástankyňou otvorenej debaty s deťmi o smrti, no zároveň upozorňuje, že by ich mali "úprimne, so súcitom a bez posudzovania informovať o MAiD". Samovraždu skrátka treba prezentovať ako správnu voľbu. Niet dôvodu myslieť si, že byť svedkom lekárom asistovanej smrti sa nemôže stať integrovanou súčasťou ukončenia životnej púte im blízkeho človeka. Ak dospelí v okolí dieťaťa budú MAiD považovať za normálnu, budú ju za takú považovať aj deti.  

Inými slovami - normalizácia samovraždy za asistencie lekára je právoplatná smrť a deti by ju mali akceptovať ako normálnu, aj keď im pred očami zabíjajú blízkeho človeka. Nedajte sa zmýliť rétorikou - aj keď pri páchaní samovraždy asistuje lekár, ide o obyčajné zabitie. Samovražda by sa nikdy nemala považovať za normálnu. Je hrozné, že aj takúto samozrejmú vec treba oficiálne potvrdiť.  

Woolhouseová ďalej píše, že je veľmi dôležité vysvetliť deťom, že rodinný príslušník, ktorý sa rozhoduje pre asistovanú samovraždu, stojí pred dvoma možnosťami: bolestivá alebo bezbolestná smrť, čo však v mnohých prípadoch neplatí (a ani platiť nebude hneď ako Trudeauova vláda skompletizuje rozšírenie režimu eutanázie v Kanade). Všetko toto pochopiteľne ignoruje fakt, že v niektorých prípadoch to oberá deti a rodinných príslušníkov o možnosť stráviť so svojím blízkym viac času, čo v pozostalých vyvoláva veľkú zatrpknutosť. Všimnite si túto desivú fotografiu v The Guardian, na ktorej istá Holanďanka, ktorá sa rozhodla vo veku 76 rokov pre eutanáziu, leží v otvorenej rakvi. Mŕtva má v rukách vtisnutý otvorený list od svojho syna, ktorý napísal po jej smrti a v ktorom vysvetľuje ako ho zmiatlo a pobúrilo jej rozhodnutie. Chcel s mamou ešte tráviť čas. Ona však ´odišla´.

Najdesivejším z Woolhouseovej zoznamu je zjavne "tip 6": "Vysvetlite deťom presne čo sa chystáte urobiť a prečo. Pomôžte im uzrozumieť sa s tým, čo sa bude diať. Ponúknite, že im ukážete vaše vybavenie (injekčné striekačky, stetoskop, intravenoznu súpravu). Môžte napríklad povedať: "Mám tu podnos s nástrojmi, ktoré použijem, aby som pomohol tvojmu blízkemu zomrieť. Sú tu rôzne medikamenty a injekcie, ak chceš, môžeš si ich obzrieť. Budem stáť tu vedľa, ak by si sa chcel niečo spýtať." Prečítajte si to ešte raz a skúste sa nerozklepať od hrôzy. 

A potom tu máme "tip 7", v ktorom máme ´vysvetliť, čo budú deti vidieť/počuť/cítiť pri zomieraní blízkeho: "Používajte jednoznačné pojmy a vyhýbajte sa eufemizmom. Pamätajte na to, že deti to, čo počujú, si aj doslovne predstavujú. Používajte pojmy ako smrť, zomierajúci, mŕtvy a zomrel. Ak totiž poviete dieťaťu, že matka zaspala, bude automaticky očakávať, že sa zobudí. Ja hovorievam takto: "Asi za desať minút podám tvojej mame liek, po ktorej sa veľmi unaví a rýchlo upadne do kómy. To znamená, že viac už nebude počuť, vidieť, ani cítiť bolesť. Pokožka jej vychladne a možno zmení farbu. Prestane sa hýbať. Srdce jej prestane biť, čo bude znamenať, že zomrela. Keď človek zomrie už nevidí, nepočuje, necíti bolesť. To sa už nedá nikdy napraviť." Všimnite si, že keď už je dotyčný mŕtvy, nenazývam ho menom, aby dieťa pochopilo, že jeho blízky už nežije. Napríklad: "Tvoja mama pre teba určite predstavovala niečo výnimočné. Viem, že si smutný, že mama zomrela. Chcel by si tu ešte chvíľu zostať s jej mŕtvym telom?"

V "tipe 8" ponúka Woolhouseová záverečnú radu: "Dieťa by, nezávisle od toho, či sa MAiD zúčastnilo alebo nie, malo mať možnosť stráviť po smrti svojho blízkeho nejaký čas s jeho mŕtvym telom. Uvidí totiž a pocíti, že jeho blízky nedýcha a srdce mu už nebije, čo mu pomôže porozumieť stálosti a nezvratnosti smrti; najmä menším deťom. Deti ocenia príležitosť rozlúčiť sa s blízkym po svojom a môžu pre neho počas zomierania aj niečo vytvoriť. Skvelú myšlienku mi vnukla národná líderka pre zármutok detí (?) - napísať ´Objatie´ a omotať to okolo blízkeho keď zomiera." 

Dostatočne desivé je to, že krajina za krajinou preklasifikováva samovraždu na ´starostlivosť o zdravie´. Avšak to, že sa snažíme samovraždu predstaviť ako normálnu aj deťom, by nás malo donútiť uvedomiť si akým chorým a postihnutým sa stáva náš svet. Článok torontskej lekárky nepopisuje len postup sprevádzania detí pri tom, keď niekto zabíja formou asistovanej samovraždy ich mamu alebo otca, ale popisuje samovraždu našej nevyliečiteľne a smrteľne chorej civilizácie, ktorej svedkom sme my všetci. Človeku až srdce trhá pri predstave, že dieťa si zvedavo obzerá nástroje, ktoré lekár použije na ukončenie života jeho rodiča, pričom sa pýta či ide urobiť "súcitnú vec", akoby mama alebo otec boli domáci zvierací miláčikovia, ktorých treba zbaviť utrpenia. Toto je zásadné odmietanie samotnej podstaty našej ľudskosti a mali by sme od takéhoto konania utekať tak rýchlo, ako sa len dá.    

 

DISKUSIA k článku