Burke1000Rome2014_1024_512_75_s_c1.jpg

Kard. Burke: Morálna povinnosť rodičov je odporovať škole, ktorá učí v rozpore s morálkou

233
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Pozn. editora originálu: nasledujúci rozhovor sa odohral ako súčasť online konferencie pod názvom "Fathers’ Call to Bishops: Help us to defend our children’s purity.” (Otcovia vyzývajú biskupov: pomôžte nám brániť čistotu našich detí). Toto virtuálne podujatie zorganizoval Hlas rodiny a v októbri 2020 ho sprístupnili cez LifeSiteNews.

Je mi cťou, že môžem asistovať Hlasu rodiny pri ich vznešenom diele podpory a propagácie zdravej a správnej náuky Cirkvi týkajúcej sa manželstva a jeho jedinečného a nenahraditeľného plodu - rodiny. Obzvlášť ma teší, že sa môžem venovať kritickým problémom výchovy a vzdelania, ktoré sú hlavným poslaním rodiny a základným prejavom našej kultúry. Každý zdravo uvažujúci človek si musí všimnúť, že dnes sa na výchovu a vzdelávanie zúrivo útočí. Vidíme, že ani vo výchove, ani vzdelávaní, či zákonoch ako zásadných prejavoch našej kultúry sa neprihliada na chápanie ľudskej prirodzenosti a svedomia, pomocou ktorých nás Boh vyzýva rešpektovať pravdu o našej prirodzenosti a žiť v súlade s touto pravdou v čistote a nesebeckej láske. Sv. Pavol vo svojom liste Efezanom reaguje na odcudzenie človeka od Boha a následne aj od sveta: 

"Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom. Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu" (Ef 2, 13-22).

 

Sám Kristus nám dáva chápavosť a oživuje nám srdce, aby sme prijali pravdu a žili ju v láske. Učitelia a vychovávatelia preto spolupracujú s rodičmi, vedú deti k poznaniu Krista a k Jeho nasledovaniu vo všetkom a robia to v pokoji, po akom túži každé ľudské srdce. Výchova a vzdelávanie - či už doma alebo v škole - otvára deťom oči, aby premýšľali nad tajomstvom Božej lásky k nám; nad tým, ako nám Boh Otec v tejto láske poslal svojho jednorodeného Syna v ľudskom tele a Ducha Svätého do našich duší, ako prevzácne ovocie tohto spásonosného Vtelenia.

Rodičia, ktorí sa v minulosti spoliehali na školy, že im z ich detí pomôžu vychovať pravých občanov neba a zeme, dobrých členov Cirkvi a občianskej spoločnosti, odrazu zisťujú, že niektoré školy sa zmenili na miesta, kde deťom nanucujú názory ateistického materializmu a súvisiaceho relativizmu. Takéto školy sa v skutočnosti usilujú zničiť výchovu detí z domu, najmä čo sa týka základných právd: pravda, súvisiaca s nedotknuteľnou dôstojnosťou nevinného ľudského života, s integritou ľudskej sexuality a manželstva, ako aj s nenahraditeľnosťou vzťahu človeka s Bohom a svojím náboženským vierovyznaním. Ba čo viac, keď sa rodičia právom usilujú ochrániť svoje deti pred touto nihilistickou ideológiou, školy sa snažia naočkovať nesprávne názory deťom priam totalitným spôsobom. 

Žiaľ, aj niektoré katolícke školy z mnohorakých dôvodov napodobňujú situáciu v nekatolíckych školách tým, že kladú dôraz na ideológiu proti životu, proti rodine a proti náboženstvu, čo pochopiteľne značne poznamenáva celý výchovno-vzdelávací proces. Takáto situácia je skazonosná, ba až zhubná, pretože rodičia posielajú svoje deti do katolíckych škôl v dôvere, že bude naozaj katolícka, zatiaľ čo v skutočnosti taká vôbec nie je. To, že takéto školy aj naďalej vystupujú pod hlavičkou ´katolícke´, je obrovskou nespravodlivosťou, páchanou na rodinách.  

Koreňom tejto žalostnej kultúrnej situácie, v ktorej sa nachádzame, je strata zmyslu pre prirodzenosť a svedomie. Pred Bundestagom o tom hovoril počas svojej pastoračnej návštevy Nemecka v roku 2011 aj Benedikt XVI. Vychádzal z príbehu o mladom kráľovi Šalamúnovi, ktorý pri svojom nástupe na trón pripomenul politickým vodcom náuku Svätého Písma, ktorá hovorí o politike. Boh sa spýtal kráľa Šalamúna, čo by si želal na začiatku svojej vlády nad Božím ľudom. Svätý otec komentuje: "Čo si v takejto dôležitej chvíli vyberie mladý panovník? Úspech - bohatstvo - dlhý život - zničenie nepriateľa? Nevyberie si ani jedno. Namiesto toho prosí Boha, aby mu daroval chápavé srdce, aby vedel spravovať jeho ľud a múdro rozlišovať medzi dobrým a zlým" (porov. 1 Kr 3, 9). Na príbehu kráľa Šalamúna pápež Benedikt XVI správne vypozoroval a podľa toho aj učil, čo má byť cieľom politickej aktivity a logicky aj každej vlády. Vyhlásil: "Politika sa musí usilovať o spravodlivosť a preto aj musí vytvoriť základné predpoklady pre pokoj ... slúžiť dobru a bojovať proti nadvláde zla vždy je, a zostane, najzákladnejšou úlohou každého politika." 

Potom sa spýtal, ako spoznáme, či je politický poriadok dobrý a správny, najmä či sú v poriadku jeho zákony. Uznáva, že "postačujúcim kritériom by mala byť podpora väčšiny", no zároveň upozorňuje, že tento princíp nie je postačujúci pre "zásadné otázky zákona, v ktorých je v stávke dôstojnosť človeka a ľudstva". Berúc do úvahy samotné základy života spoločnosti, musí pozitívny občiansky zákon rešpektovať "prirodzenosť a rozum ako pravdivé zdroje zákona". Inými slovami, musí mať oporu v prirodzenom morálnom zákone, ktorý Boh vpísal do srdca každého človeka. Myslím na svoju domovinu, na USA, kde si Najvyšší súd dovolil definovať začiatok ľudského života, partnerstvo v manželstve a ľudskú sexualitu ako takú, podľa materialistických a relativistických, sentimentálnych úvah, pričom v plnom rozsahu porušil zákon, vpísaný Bohom do ľudského srdca. Základným poslaním výchovy a vzdelania je podľa Benedikta XVI vštepiť študentom túžbu mať "chápavé srdce", ktoré sa usiluje rozpoznať Boží zákon a rešpektovať ho zdokonaľovaním svojho života v duchu čností. Pravé vzdelanie a výchova majú človeka priviesť k "úplnej ľudskej a kresťanskej dospelosti". Rodičia musia byť bdelí a ostražití, aby výchova a vzdelanie, poskytované ich deťom, bolo naozaj v súlade s kresťanským vzdelaním a výchovou, ktorú mali doma. Rovnako, ako je rodina nevyhnutná pre transformáciu kultúry, je nevyhnutné aj vzdelanie, pre svoju vnútornú prepojenosť s rastom a vývinom dieťaťa.   

Agenda proti životu, rodine a náboženstvu existuje v prevažnej miere kvôli nedostatku pozornosti a informovanosti širokej verejnosti. Všetko ovládajúce masmédiá, mocný propagátor spomínanej agendy, mätie a kazí myseľ a srdce ľudí a otupuje ich svedomie voči zákonu, ktorý Boh vpísal do prírody a do ľudského srdca. Ján Pavol II vo svojej encyklike Evangelium Vitae (evanjelium života) vyhlásil:

"Potrebná je všeobecná mobilizácia svedomia a spoločné etické úsilie, aby sa uskutočnila veľká stratégia obrany života. Všetci spoločne musíme budovať novú kultúru života: novú, to znamená schopnú podujímať sa a riešiť dnešné, predtým neznáme problémy, spojené s ľudským životom; novú aj v tom zmysle, že by ju mali rozhodnejšie a aktívnejšie prijať všetci kresťania; mala by byť tiež schopná podnecovať k solídnej a odvážnej kultúrnej konfrontácii so všetkými. Naliehavá potreba takejto obnovy kultúry vyplýva z historickej situácie, v akej práve žijeme, ale má korene najmä v samotnom evanjeliovom poslaní, zverenom Cirkvi. Evanjelium má totiž tendenciu „premieňať zvnútra, tvoriť novú ľudskosť“; je ako kvas, ktorý prekvasí celé cesto (porov. Mt 13, 33), a preto má prenikať všetky kultúry a zvnútra ich oživovať, aby vyjadrovali celú pravdu o človeku a jeho živote" (95). 

To, čo Ján Pavol II hovoril o nedotknuteľnosti nevinného ľudského života, sa dá bezo zvyšku aplikovať na integritu manželstva a rodinného života a v neposlednom rade na nenahraditeľnosť vzťahu s Bohom, čiže s náboženským vierovyznaním. Nezabudol pripomenúť, že takéto úsilie musí začať "obnovou kultúry života v rámci samotných kresťanských spoločenstiev". Cirkev sama musí pomenovať situáciu, kedy mnohí jej členovia aj napriek tomu, že sú činní v aktivitách Cirkvi, "oddeľujú svoju kresťanskú vieru od etických požiadaviek na život a tak upadajú do morálneho subjektivizmu a sporných spôsobov konania." Oddelenie viery od praktického života má mimoriadne devastujúci vplyv na výchovu a vzdelanie detí. Dieťa, ktoré sa učí mať "chápavé srdce", ktoré žije v súlade so svojím svedomím a podľa Božieho zákona, vpísaného do jeho srdca, kazia práve tí, ktorým majú dôverovať. Katolícka výchova a vzdelávanie detí a mládeže je komplexnou záležitosťou, čiže má byť rozvojom rozumového vnímania prostredníctvom získavania vedomostí a zručností v kontexte viery, náukou o Bohu a o Jeho pláne pre nás a pre celý svet. Pápež Pius XI vo svojej encyklike Divini Illius Magistri opisuje katolícku, či kresťanskú výchovu a vzdelávanie takto: 

"Vlastným a bezprostredným cieľom kresťanskej výchovy je, aby za pomoci milosti Božej vytvorila ozajstného a dokonalého kresťana, to jest, aby samého Krista stvárnila a zobrazila v tých, ktorí sa v krste znovu zrodili, ako výstižne píše sv. Pavol: "Deti moje, opäť vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus." Pravý kresťan má v Kristovi žiť nadprirodzeným životom - "Kristus, váš život" - a nadprirodzený život sa má aj v každom konaní prejavovať, "aby sa aj život Ježišov zjavil na našom smrteľnom tele."

Preto sa kresťanská výchova týka ľudského života v celom jeho rozsahu: života telesného i duševného, rozumového i mravného, života jednotlivcov, rodinného i spoločenského: nie však, aby ho nejako obmedzovala, ale aby ho povznášala, riadila a zdokonaľovala podľa príkladu a učenia Ježiša Krista. 

Pravý kresťan, vytvorený kresťanskou výchovou, nie je nič iné ako nadprirodzený človek, ktorý cíti, myslí, koná dôsledne a primerane podľa zdravého rozumu osvieteného nadprirodzeným svetlom príkladu a učenia Ježiša Krista; je z neho človek vynikajúci naozajstnou pevnosťou ducha (človek naozaj charakterný, by sa povedalo dnes). Nie je predsa pevným charakterom ten, kto je dôsledný a koná vytrvalo podľa svojho vlastného názoru, ale len ten je charakterný, kto dbá na večné zásady spravodlivosti, ako sa vyslovil aj pohanský básnik, ospevujúci "spravodlivého" a zároveň "dôsledného muža". Tieto zásady spravodlivosti nemôžu byť celkom zachované, iba ak by sa Bohu dávalo to, čo Bohu prináleží. A tak robí pravý kresťan" (IV).

Iba komplexné vzdelanie a výchova môžu viesť deti a mládež po ceste radosti a šťastia, pre ktoré nás Boh stvoril. Vďaka správnej výchove a vzdelaniu môžu deti doma aj v škole prežívať šťastie už tu na zemi a vnímať ho aj ako konečný cieľ svojej pozemskej púte, ktorým je nebo. Iba takáto výchova a vzdelanie môžu transformovať našu kultúru. Čo sa týka kresťanského manželstva a rodiny s poslaním vychovávať, pápež Ján Pavol II v roku 1981 vo svojej postsynodálnej apoštolskej exhortácii o rodine Familiaris Consortio vyhlásil, že "kresťanská rodina je v skutočnosti prvým spoločenstvom, povolaným ohlasovať evanjelium človeku počas jeho rastu a priviesť ho alebo ju, prostredníctvom pokrokového vzdelania, výchovy a katechézy k plnej dospelosti ako človeka a kresťana." Kresťanská výchova v rodine a v škole vovádza deti a mládež múdrym spôsobom do Tradície, do veľkého daru nášho života v Kristovi, ktorý sa v Cirkvi odovzdáva veriacim v nepretržitej línii skrze apoštolov a ich nástupcov. Deklarácia o kresťanskom vzdelávaní a výchove Gravissimus Educationis z Druhého Vatikánskeho koncilu objasnila, že primárnu zodpovednosť za výchovu detí majú rodičia, ktorí sa spoliehajú na školu, že im v tom pomôže:  

"Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba pokladať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko sa dá nahradiť. Rodičia majú totiž utvoriť rodinné ovzdušie preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom, ktoré napomáha úplnú osobnú a spoločenskú výchovu detí. Rodina je teda prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každej spoločnosti. Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, sa deti majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, v súlade s vierou, ktorú prijali krstom" (3).

Spoločnosť vo všeobecnosti a Cirkev obzvlášť majú zodpovednosť za výchovu a vzdelanie detí, no musia ju uskutočňovať s rešpektom voči rodičom detí. Výchova v škole by sa nikdy nemala dostať do konfliktu s výchovou doma. Dnes musia byť rodičia obzvlášť bdelí a ostražití, pretože niektoré školy sa stali nástrojmi svetskej agendy, nepriateľskej voči kresťanskému životu; v takýchto školách napríklad nútia deti povinne navštevovať tzv. "gender náuku", ktorá priamo útočí na ľudskú sexualitu a na manželstvo a následne na rodinu. Správni a zodpovední rodičia a občania celkove by mali dbať o náplň učebných plánov v školách, aby sa uistili, že ich deti sa formujú na báze kresťanských čností a nikto im nenaočkováva zmätok a chyby, súvisiace s najzákladnejšími pravdami o ľudskom živote, rodine, vierovyznaní, ktoré by ich priviedli do otroctva hriechu, k hlbokému nešťastiu a následne k deštrukcii kultúry. 

Jadrom seriózneho učebného plánu je rešpekt voči človeku a tradícii krásy, pravdy a dobroty v umení a vo vede. Dnes však už takmer nikto nepozná rozdiel medzi krásou a škaredosťou, pravdou a falošnosťou, dobrom a zlom. Morálna tradícia prestáva existovať, všetko sa riadi relativizmom a subjektivizmom. Preto by dnešné vzdelanie na školách malo formovať študentov aj k milosrdnej láske, aby ich srdce reagovalo v pravde, s láskou a dobrotou, pre ktoré ich Boh stvoril. 

Kiežby Boh inšpiroval a posilnil rodičov, ako aj každého z nás, v diele formovania "chápavého srdca" v našich deťoch a mladých ľuďoch pre ich spásu a pre transformáciu našej kultúry. Kiežby sme pod materinskou ochranou Panny Márie hľadali múdrosť a silu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a dokázali tak ochrániť prax Cirkvi v súvislosti s ľudským životom, ľudskou sexualitou, manželstvom, rodinou a v neposlednom rade vierovyznaním. 

Ďakujem za vašu vzácnu pozornosť. Nech vás požehná Boh.

 

DISKUSIA k článku