Píšem predslov k nižšie uvedenej najnovšej štúdii abp. Carla Mariu Viganò, pretože som bol pred časom obvinený, že som jeho oponentom. To nie je pravda; k nepochopeniu prišlo následkom mojich verejných komentárov jeho konania - že sa v súčasnosti prihovára ľuďom tak často, že sa sám ´degradoval´ z proroka na vedátora, následkom čoho stráca niečo zo svojej dôraznosti.
Na učenosti a vedátoroch nie je podľa mňa nič zlé - ja sám sa, koniec koncov, pokladám za jedného z nich. To však, s čím Viganò prišiel vo svojom úvodnom prelomovom svedectve z augusta 2018, bolo čosi absolútne jedinečné: ničím neprikrášlený pohľad insajdera (človeka z vnútra diania), ktorý vie a rozumie, ako hlboko sa v skutočnosti dostala korupcia v Cirkvi a kto má, ako sa ľudovo hovorí, ukrytého kostlivca v skrini. Nerád vidím potenciál, aký má jeho svedectvo, rozriedený v pričastých komentároch na rozličné témy, často s politickým podtónom. A tak som sa začal veľmi cynicky stavať k množstvu príhovorov niekoľkých prelátov, ktorí neustále hovorili o našej bezprecedentnej kríze. Hromadia sa listy, úvahy a petície, no nič sa nemení. Keď som zbadal, že Viganò uverejňuje ďalšie vyhlásenie, a to len zopár dní po tom, čo poslal list prezidentovi Trumpovi, mojou prvou reakciou bola mierne pobavená skepsa. Nedokazuje týmto práve to, čo som pred chvíľou hovoril? Následne som však obdržal jeho text od Giuseppa Pellegrina, ktorý ho prekladal na publikovanie pre Marco Tosatti´s website. S jeho láskavým dovolením ho môžem publikovať aj ja a preto som sa pustil do čítania.
A musím sa ospravedlniť. Pretože autorom tohto dokumentu je prorok Viganò. Ide zrejme o najdôležitejšiu vec, akú kedy napísal. Je ťažké ju porovnať, pretože sa od prelátovho pôvodného svedectva dosť líši. Týka sa totiž niečoho celkom iného; v niečom viac, v niečom menej dôležité, no obe sú osudovo nevyhnutné, každé však odlišným spôsobom. V tomto texte vidíme to najpokojnejšie, najvýstižnejšie a najpriamejšie pripustenie a potvrdenie toho, čo má ´na svedomí´ Druhý Vatikánsky koncil, aké som kedy čítal od člena biskupského zboru. Tradicionalisti často nariekajú, že ešte aj naši "hrdinovia" v Cirkvi sú zástancovia koncilu, takmer do jedného. A tu, v jednom vyrovnanom a starostlivo zvažovanom texte sa k tomu Viganò postaví chrbtom a objasní, že na to, aby sme si uvedomili čomu čelíme, musíme všetci urobiť to isté:
V našom živote nastáva okamih, keď riadením Božej Prozreteľnosti čelíme rozhodujúcej voľbe pre budúcnosť Cirkvi a našej večnej spásy. Hovorím o voľbe medzi pochopením omylu, do ktorého prakticky každý z nás upadol, ale takmer vždy bez zlého úmyslu a túžbou pokračovať v prehliadaní mnohých vecí, či ospravedlňovať samých seba.
Do štyroch tisícok slov Viganò zahrnul ekumenizmus, udalosti v Assisi, pachamamu, liturgiu, prehlásenie z Abu Dabí, pokus o zmenu náuky o treste smrti, voľba Bergoglia ako triumf revolúcie, zlyhanie situácie s dubiou, ako aj dlhodobo diskutovanú otázku subsistit in! V jednej z najsilnejších častí textu kladie pôvod problémov, ktorým teraz čelíme za vinu samotnému koncilu:
"Je prekvapujúce, že ľudí vôbec nezaujíma preskúmať korene súčasnej krízy, čím sa obmedzujú iba na ľútosť nad súčasnými ´výstrelkami´, akoby neboli logickým a nevyhnutným dôsledkom plánu, organizovaného už pred desiatkami rokov. Za to, že sa pachamama uctieva v kostole, vďačíme deklarácii o náboženskej slobode Dignitatis humanae (Dok. 2. Vatik. koncilu). Za liturgiu, ktorá je sprotestantizovaná, ba občas dokonca spohanštená, ´vďačíme´ prevratnému činu msgr. Annibale Bugninimu a pokoncilovým reformám. Za podpísanie deklarácie v Abu Dabí vďačíme deklarácii o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra Aetate (2. Vat. koncil). Za to, že prichádzame do bodu, v ktorom delegujeme rozhodovacie právomoci na jednotlivé biskupské konferencie - aj v oblasti hrubého porušovania Konkordátu, ako napr. v Taliansku - vďačíme kolegialite a jej aktualizovanej verzii synodalite. Vďaka synodalite musíme teraz spolu s Amoris Laetitia hľadať spôsob ako predísť tomu, čo je každému zrejmé na pohľad: že zámerom tohto dokumentu, pripravovanom impozantnou organizovanou mašinériou, je zlegálniť sv. prijímanie pre rozvedených a nezosobášených ´manželov´, rovnako ako je aj zámerom postsynodálnej exhortácie Querida Amazonia (Milovaná Amazónia) zlegálniť kňazské svätenie žien (nedávny prípad ´biskupskej vikárky´ vo Freiburgu) a zrušenie posvätného celibátu. Preláti, ktorí poslali Františkovi dubiu prejavili podľa mňa ´zbožnú´ naivitu, keď predpokladali, že Bergoglio po konfrontácii s logicky odôvodnenou spornou otázkou, pochopí o čo ide, napraví bludárske prvky a požiada o odpustenie."
Viganò jasným a zrozumiteľným jazykom hovorí, že je "znepokojujúce" ako sa "pretekáme na ceste k priepasti", v ktorej majú ľudia "na najvyšších postoch Cirkvi" zodpovednosť za "podporovanie týchto protikresťanských ideológií". Som presvedčený, že sa jedná o historický text. Pri jeho čítaní som mal pocit, že sa blížime k bodu obratu - k zdvihnutiu závoja. Všetci vieme - každý z nás cíti - že predkoncilový a pokoncilový variant katolicizmu nie je jedno a to isté náboženstvo. Namiesto toho, aby nás Viganò napomenul, že máme jednať racionálne a zmieriť sa s týmito rozdielmi, umožňuje nám nazvať veci pravým menom:
Toto nie je náhoda: čo títo muži beztrestne schvaľujú, čím zmierňujú závažnosť pohoršenia, o tom sú katolíci tiež presvedčení - že aj napriek úsiliu o vysvetľovanie kontinuity, ktoré žalostne stroskotalo hneď pri prvej konfrontácii s realitou súčasnej krízy, je nepopierateľné, že od Druhého Vatikánskeho koncilu sa dodnes buduje paralelná cirkev na viacerých úrovniach a diametrálne odlišná od pravej Kristovej Cirkvi.
Kompletné znenie Viganòvej štúdie uvádzam nižšie. Moja úprimná vďaka patrí Marcovi Tosattimu a Giuseppe Pellegrinovi za to, že mi ju dovolili tu zverejniť a zvlášť Jeho Excelencii za odvahu a jasnozrivosť, s akou ju napísal. Kiežby mnohým otvorila oči.
* * * * *
9. júna 2020, Saint Ephrem
S veľkým záujmom som si prečítal štúdiu Jeho excelencie Athanasia Schneidera, ktorú publikoval 1. júna na LifeSiteNews, s následným prekladom do taliančiny prostredníctvom Chiesa e post concilio, pod názvom Rozmanitosť náboženstiev nie je Božou vôľou, ani prirodzeným nárokom. Jeho excelencia tu sumarizuje a s jasnosťou rozlišuje slová tých, čo hovoria podľa Krista, námietky proti domnelej legitímnosti života v náboženskej slobode, s ktorej teóriou prišiel Druhý Vatikánsky koncil, kontradikciu so svedectvom Svätého Písma a hlasom tradície, ako aj katolíckeho Magistéria, ktoré je verným strážcom oboch. Jadrom štúdie Jeho excelencie je pochopenie príčinného prepojenia medzi princípmi, zavádzanými Druhým Vatikánskym koncilom a ich logickými následkami v dogmatických, morálnych, liturgických a disciplinárnych odchýlkach, ktoré z neho vzišli a progresívne sa rozvíjajú až do dnešného dňa. Prízrak, ktorý vznikol v modernistických kruhoch, by v prvom momente mohol klamať a zavádzať, on však rastie a mocnie, takže dnes už čoraz viac ukazuje svoju ozajstnú záškodnícku a spurnú povahu. Kreatúra, ktorá v tom čase vznikla, je stále tá istá a bolo by naivné domnievať sa, že sa jej zvrátená prirodzenosť môže zmeniť. Pokusy o nápravu koncilových ´výstrelkov´ - snaha o vysvetľovanie kontinuity - sa ukázali ako neúspešné: Naturam expellas furca, tamen usque recurret [Vyhoď prirodzenosť dverami, vráti sa oknom] (Horace, Epist. I,10,24). Deklarácia z Abu Dabí - a ako si biskup Schneider správne všimol, jej prvé príznaky v panteóne Assisi - "sa zrodili z ducha Druhého Vatikánskeho koncilu", ako Bergoglio hrdo vyhlasuje.
Tento "duch koncilu" je akýmsi oprávnením, na základe ktorého inovátori legitímne protirečia svojim kritikom bez toho, že by si uvedomovali, že tým priznávajú to dedičstvo, ktoré potvrdzuje nielen nesprávnosť súčasných vyhlásení, ale aj formu kacírstva, ktorá ich, ako sa predpokladá, ospravedlňuje. Pri bližšom skúmaní zistíme, že v dejinách Cirkvi sa žiadny z koncilov nikdy neprezentoval ako historická udalosť, odlišná od iných koncilov: nikdy sa predsa nehovorilo o "duchu nicejského koncilu" alebo o "duchu florentského koncilu", o to menej o "duchu tridentského koncilu" a nikdy sme ani nemali "pokoncilovú éru" po štvrtom lateránskom, či po Prvom vatikánskom koncile.
Príčina je zrejmá. všetky spomínané koncily totiž bez rozdielu jednomyseľne vyjadrovali hlas Svätej Matky Cirkvi, a preto aj hlas nášho Pána, Ježiša Krista. Je zaujímavé, že tí, ktorí podporujú novoty Druhého vatikánskeho koncilu, sa zároveň pridŕžajú kacírskej náuky, ktorá stavia Boha Starého zákona do opozície voči Bohu Nového zákona, akoby mohlo existovať protirečenie medzi Božskými osobami Najsvätejšej Trojice. Táto takmer gnostická, ba priam až kabalistická opozícia sa usiluje o legalizáciu nového subjektu, ktorý sa ľubovoľne odlišuje a odporuje Katolíckej cirkvi. V súvislosti s dogmatickými omylmi sa takmer vždy jedná o akýsi druh trinitárskej herézy (mylná náuka o Najsvätejšej Trojici) a preto sa treba vrátiť k vyhláseniu dogmy o Najsvätejšej Trojici a zničiť tak náuky, ktoré jej odporujú: ut in confessione veræ sempiternæque deitatis, et in Personis proprietas, et in essentia unitas, et in majestate adoretur æqualitas: vyznaním pravého a večného Božstva uctievame to, čo je vlastné každej Osobe, ich jednotu v podstate a ich rovnosť v majestátnosti.
Biskup Schneider cituje niekoľko kánonov z ekumenických koncilov, ktoré navrhujú doktríny, ktoré je podľa neho dnes veľmi náročné akceptovať, ako napríklad povinnosť rozlišovať Židov podľa ich odevu, alebo zakázať kresťanom obsluhovať moslimských a židovských majstrov-učiteľov. Patrí sem aj požiadavka traditio instrumentorum, deklarovaná florentským koncilom, neskôr opravená apoštolskou konštitúciou Pia XII Sacramentum Ordinis. Biskup Athanasius vysvetľuje: "Človek smie plným právom dúfať a veriť, že budúci pápež alebo ekumenický koncil napraví chybné a nesprávne vyhlásenia" Druhého vatikánskeho koncilu. Mne sa to javí ako argument, ktorý hoci aj mienený s tým najlepším úmyslom, podkopáva ´stavbu´ Cirkvi v jej základoch. Pokiaľ fakticky pripustíme, že podľa Magistéria môže existovať konanie, ktoré je vďaka zmenenej senzitivite náchylné k odstráneniu, modifikácii alebo odlišnej interpretácii kvôli dobe, v ktorej žijeme, nevyhnutne spadáme do posudzovania podľa dekrétu Lamentabili, a končíme ospravedlnením tých, ktorí nedávno, presne na základe tohto nesprávneho predpokladu, vyhlásili, že trest smrti "nie je v súlade s evanjeliom" a preto by sa mal pozmeniť a doplniť Katechizmus Katolíckej cirkvi.
Keď sa v dejinách šírili nejaké herézy, Cirkev vždy pohotovo zasiahla, aby ich zamietla, ako sa stalo aj na synode v Pistoi (Toskánsko) v roku 1786, ktorá bola v istom zmysle predchodcom Druhého vatikánskeho koncilu, najmä v tom, že zrušila sv. prijímanie mimo omše, zaviedla omše v jazyku príslušnej krajiny, a zrušila modlitby Kánonu, hovorené submissa voce (tichším hlasom); ešte viac však vtedy, keď učila o základoch biskupskej kolegiality, redukujúc primát pápeža len na služobnú funkciu. Pri opätovnom čítaní aktov tejto synody len žasneme nad doslovnou formuláciou tých istých chýb, aké sa vyskytnú neskôr, v rozvinutej forme, na koncile, ktorému predsedal Ján XXIII a Pavol VI. Na druhej strane - ako pravda pochádza od Boha, tak omyl živí nepriateľ, ktorý nenávidí Kristovu Cirkev a jej srdce: svätú omšu a Najsvätejšiu Eucharistiu.
V našom živote nastáva okamih, keď riadením Božej Prozreteľnosti čelíme rozhodujúcej voľbe pre budúcnosť Cirkvi a našej večnej spásy. Hovorím o voľbe medzi pochopením omylu, do ktorého prakticky každý z nás upadol, ale takmer vždy bez zlého úmyslu a túžbou pokračovať v prehliadaní mnohých vecí, či ospravedlňovať samých seba. Aj my sa dopúšťame chýb, medziiným aj tej, že účastníkov rozhovorov považujeme za ľudí, ktorých aj napriek odlišnosti ich názorov a vierovyznania motivujú dobré úmysly a ktorí by ochotne napravili svoje chyby, keby sa otvorili našej viere. Spolu s mnohými koncilovými Otcami si predstavujeme ekumenizmus ako proces, ako povolanie odpadlíkov do jedinej Kristovej Cirkvi, modloslužobníkov a pohanov k jedinému pravému Bohu a židovského národa k prisľúbenému Mesiášovi. Avšak vo chvíli, keď sa o ekumenizme začalo teoretizovať v koncilových komisiách, stala sa z ekumenizmu cesta, ktorá je v priamom protiklade k dogmatickej náuke, predbežne vyjadrenej v Magistériu.
Mysleli sme si, že určité ´výstrelky´ boli iba zveličovaním ľudí, ktorí sa nechali uniesť nadšením pre novoty; sme úprimne presvedčení, že vidieť Jána Pavla II obklopeného šamanmi-liečiteľmi, budhistickými mníchmi, imámmi, rabínmi, protestantskými pastormi a inými heretikmi, dokazuje schopnosť Cirkvi zhromaždiť spolu ľudí, ktorí prosia Boha o pokoj, zatiaľ čo príklad autorít pri tejto aktivite iniciuje úchylný nástup panteónu, viac či menej oficiálny, až do momentu, kým biskupi nevezmú nečistú modlu pachamamy na svoje plecia, pokrytecky sa ukrývajúc za názor, že reprezentuje posvätné materstvo. Ak podoba pekelného božstva dokázala preniknúť do Svätopeterského chrámu, ide o stupňovnie, ktoré druhá strana predpovedala od začiatku. Veľa praktizujúcich katolíkov, a možno aj väčšina katolíckeho kléru, sú dnes presvedčení, že katolícka viera už nie je viac nevyhnutná pre dosiahnutie večnej spásy; sú presvedčení, že jediný Boh v troch Osobách sa zjavil našim otcom rovnako ako boh Mohameda. Už dvadsať rokov to počúvame od ambóny a biskupskej katedry, odnedávna sa to však zdôrazňuje aj od najvyššieho "trónu".
Na základe citácie z Písma "Litera zabíja, kým Duch oživuje" (2 Kor 3, 6) dokážu progresívci a modernisti prefíkane ukryť do koncilových textov viaczmyselné vyjadrenia, ktoré sa v danej dobe väčšine javia ako neškodné, no dnes odkrývajú svoju podvratnú hodnotu. Ide najmä o polopravdy, aby sme neurazili tých, s ktorými hovoríme (predpokladajúc, že nám je dovolené zamlčať pravdu o Bohu z úcty k Jeho stvoreniu), avšak so zámerom použiť polo-omyl, ktorý by sa okamžite rozptýlil, ak by sa ohlasovala celá pravda. A tak "Ecclesia Christi subsistit in Ecclesia Catholica” nešpecifikuje identitu dvoch, ale existenciu jednej (cirkvi) v rámci druhej a pre jednoliatosť, aj v iných - tu sa otvára možnosť pre slávenie rôznych vierovyznaní, ekumenické modlitby a nevyhnutný koniec potreby Cirkvi pre spásu v jej jednoznačnosti a misionárskom charaktere.
Niektorí si možno spomínate na prvé ekumenické zhromaždenia, ktoré viedli schizmatici (rozkolníci) Východu spolu s ostatnými protestantskými sektami. Okrem Nemecka, Holandska a Švajčiarska nevítali krajiny s katolíckou tradíciou spočiatku miešané bohoslužby s protestantskými pastormi spolu s katolíckymi kňazmi. Spomínam si, ako sa vtedy hovorilo o odstránení predposlednej doxológie z Veni Creator, aby sa neurazili ortodoxní, ktorí neakceptujú Filioque (že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna). Dnes počúvame ako sa od ambóny v našich kostoloch recitujú súry z koránu, vidíme ako naši veriaci bratia a sestry uctievajú drevenú modlu, počúvame ako sa biskupi dištancujú od toho, čo bolo do včera zjavne najprijateľnejším ospravedlnením mnohých extrémizmov. Svet chce, aby sa zavádzaním slobodomurárstva s jeho pekelnými chápadlami, vytvorilo univerzálne (všeobecné, celosvetové) náboženstvo, ktoré by bolo humánne a ekumenické a z ktorého by bol náš Boh, ktorý je žiarlivý a ktorého si uctievame, vypudený. Keďže toto chce svet, tak každý krok, ktorý týmto smerom urobí Cirkev, je nešťastnou voľbou, ktorá sa obráti proti tým, čo si myslia, že sa môžu z Boha vysmievať. Nádeje Babylonskej veže sa nesmú znovu oživiť globalistickým plánom, ktorého cieľom je zrušenie Katolíckej cirkvi a jej nahradenie konfederáciou modloslužobníkov a kacírov, ktorých spája starosť o životné prostredie a celosvetové bratstvo. Niet iného bratstva, než v Kristovi a iba v Kristovi: "qui non est mecum, contra me est" (Kto nie je za mňa, je proti mne).
Je "znepokojujúce" ako sa "pretekáme na ceste k priepasti", v ktorej majú ľudia "na najvyšších postoch Cirkvi" zodpovednosť za "podporovanie týchto protikresťanských ideológií". Som presvedčený, že sa jedná o historický text. Pri jeho čítaní som mal pocit, že sa blížime k bodu obratu - k zdvihnutiu závoja. Všetci vieme - každý z nás cíti - že predkoncilový a pokoncilový variant katolicizmu nie je jedno a to isté náboženstvo. Namiesto toho, aby nás Viganò napomenul, že máme jednať racionálne a zmieriť sa s týmito rozdielmi, umožňuje nám nazvať veci pravým menom. "Je prekvapujúce, že ľudí vôbec nezaujíma preskúmať korene súčasnej krízy, čím sa obmedzujú iba na ľútosť nad súčasnými ´výstrelkami´, akoby neboli logickým a nevyhnutným dôsledkom plánu, organizovaného už pred desiatkami rokov. Za to, že sa pachamama uctieva v kostole, vďačíme deklarácii o náboženskej slobode Dignitatis humanae (Dok. 2. Vatik. koncilu). Za liturgiu, ktorá je sprotestantizovaná, ba občas dokonca spohanštená, ´vďačíme´ prevratnému činu msgr. Annibale Bugninimu a pokoncilovým reformám. Za podpísanie deklarácie v Abu Dabí vďačíme deklarácii o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra Aetate (2. Vat. koncil). Za to, že prichádzame do bodu, v ktorom delegujeme rozhodovacie právomoci na jednotlivé biskupské konferencie - aj v oblasti hrubého porušovania Konkordátu, ako napr. v Taliansku - vďačíme kolegialite a jej aktualizovanej verzii synodalite. Vďaka synodalite musíme teraz spolu s Amoris Laetitia hľadať spôsob ako predísť tomu, čo je každému zrejmé na pohľad: že zámerom tohto dokumentu, pripravovanom impozantnou organizovanou mašinériou, je zlegálniť sv. prijímanie pre rozvedených a nezosobášených ´manželov´, rovnako ako je aj zámerom postsynodálnej exhortácie Querida Amazonia (Milovaná Amazónia) zlegálniť kňazské svätenie žien (nedávny prípad ´biskupskej vikárky´ vo Freiburgu) a zrušenie posvätného celibátu. Preláti, ktorí poslali Františkovi dubiu prejavili podľa mňa ´zbožnú´ naivitu, keď predpokladali, že Bergoglio po konfrontácii s logicky odôvodnenou spornou otázkou, pochopí o čo ide, napraví bludárske prvky a požiada o odpustenie."
Koncil bol zneužitý na legalizáciu najnenormálnejších dogmatických odchyliek, najtrúfalejších liturgických inovácií a najbezohľadnejšieho zneužitia, a to všetko s tichým súhlasom autorít. Koncil bol tak vychvaľovaný a zvelebovaný, že sa prezentoval ako jediné legálne odporúčanie pre katolíkov, duchovenstvo a biskupov, zakrývajúc tak pohŕdanie dogmami, ktoré Cirkev odjakživa učila a zákazom celoročnej liturgie, ktorá po celé stáročia, ba už aj tisícročia, živila vieru jednotnej línie veriacich, mučeníkov a svätých. Tento koncil medziiným dokázal, že je jediným (od jeruzalemského koncilu až po Prvý vatikánsky), ktorý zapríčinil také množstvo problémov s interpretáciou a toľko protirečení s Magistériom.
Bez diskusie priznávam, že som bol jedným z mnohých, čo aj napriek rôznym dilemám a obavám, ktoré sa dnes ukazujú ako absolútne oprávnené, dôveroval autorite hierarchie s bezpodmienečnou poslušnosťou. Podľa mňa v skutočnosti mnohí ľudia, vrátane mňa, spočiatku nezvažovali možnosť, že by mohol existovať konflikt medzi poslušnosťou hierarchickej postupnosti a vernosťou samotnej Cirkvi. Túto neprirodzenú, povedal by som priam zvrátenú, odlišnosť medzi hierarchiou a Cirkvou, medzi poslušnosťou a vernosťou, určite skonkretizoval tento súčasný pontifikát. Zatiaľ čo v tzv. Izbe sĺz (kde zvolený pápež mení svoje kardinálske červené rúcho za pápežské biele), ktorá prilieha k Sixtínskej kaplnke, pripravoval pápežský ceremoniár, msgr. Guido Marini, biele rocchetto, mozzettu (súčasti odevu pápeža) a štólu, v ktorých sa mal "novozvolený" pápež prvýkrát objaviť pred ľudom, Bergoglio zvolal: "Sono finite le carnevalate! [Karneval skončil!],” opovržlivo odmietol insígnie, ktoré až dovtedy všetci pápeži pokorne akceptovali ako odlišujúci znak Kristovho námestníka. Tieto slová však, i keď mimovoľne, obsahovali pravdu: 13. marca 2013 padla maska z tváre všetkých konšpirátorov, ktorí sa konečne oslobodili od prítomnosti Benedikta XVI a ktorí boli nadšení, že konečne bol zvolený kardinál, ktorý stelesňuje ich ideály, ich spôsob revolucionalizácie Cirkvi, prispôsobovania dogiem, morálky, liturgie a disciplíny. Protagonisti konšpirácie považovali všetko toto za logický dôsledok a zrejmú aplikáciu výsledkov Druhého Vatikánskeho koncilu, ktoré však oslabovala kritika Benedikta XVI. Najväčšou urážkou tohto pontifikátu bolo veľkorysé povolenie sláviť tridentskú liturgiu, ktorá bola napokon uznaná, čím sa vlastne dokázal jej 50-ročný nelegitímny zákaz. Nie je náhoda, že Bergogliovi prívrženci sú tí istí ľudia, ktorí vnímali koncil ako začiatok novej cirkvi, ktorej predchádzalo staré náboženstvo so starou liturgiou.
Toto nie je náhoda: čo títo muži beztrestne schvaľujú, čím zmierňujú závažnosť pohoršenia, o tom sú katolíci tiež presvedčení - že aj napriek úsiliu o vysvetľovanie kontinuity, ktoré žalostne stroskotalo hneď pri prvej konfrontácii s realitou súčasnej krízy, je nepopierateľné, že od Druhého Vatikánskeho koncilu sa dodnes buduje paralelná cirkev na viacerých úrovniach a diametrálne odlišná od pravej Kristovej Cirkvi. Táto paralelná cirkev postupne zatemňovala božskú inštitúciu, založenú naším Pánom, aby ju nahradila falošnou entitou, ktorá korešponduje s vytúženým univerzálnym náboženstvom, ktorého teóriu ako prví sformulovali slobodomurári. Pojmy ako moderný humanizmus, univerzálne/celosvetové bratstvo, dôstojnosť človeka, sú mottom filantropického humanitárstva, ktoré popiera pravého Boha, horizontálnej solidarity akejsi hmlistej duchovnej inšpirácie a ekumenického irenizmu (vznikol v čase protestantskej reformácie ako snaha riešiť teologické nezhody konsenzom; pozn. prekl.), ktoré Cirkev jednomyseľne zavrhuje. "Nam et loquela tua manifestum te facit [Aj tvoja reč ťa prezrádza]” (Mt 26, 73): toto veľmi časté, ba priam utkvelé utiekanie sa k rovnakej slovnej zásobe nepriateľa prezrádza lipnutie na ideológii, ktorú on sám inšpiruje; zatiaľ čo na druhej strane systematické popieranie jasného, jednomyseľného a prehľadného jazyka Cirkvi potvrdzuje túžbu odčleniť sa nielen od katolíckej formy, ale aj podstaty.
To, čo od najvyššieho "trónu" roky počúvame v hmlistej, nejasnej forme, nájdeme neskôr rozpracované u prívržencov súčasného pontifikátu v ich ´spoľahlivých a riadnych´ manifestoch: o demokratizácii Cirkvi, už nie prostredníctvom kolegiality, zavedenej Druhým vatikánskym koncilom, ale synodálnou cestou, ktorú zaviedla Synoda o rodine; o likvidácii služobného kňazstva jeho oslabovaním cez výnimky z posvätného celibátu a zavádzaním pôsobenia žien s kvázi-kňazskými povinnosťami; o tichom prechode od ekumenizmu voči oddeleným bratom k forme pan-ekumenizmu, ktorý redukuje pravdu o Trojjedinom Bohu na úroveň modloslužobníctva a najdiabolskejších povier; o akceptovaní medzináboženského dialógu, ktorý predpokladá náboženský relativizmus a vylučuje misionárske ohlasovanie; o demytologizácii pápežstva, ktorú Bergoglio prezentuje ako motto svojho pontifikátu; o postupnej legalizácii všetkého, čo je politicky korektné: gender ideológia, sodomia, homosexuálne ´manželstvá´, maltuziánske doktríny, ekologizmus, problematika migrantov ... Ak nepriznáme, že korene týchto odchyliek siahajú až k Druhému vatikánskemu koncilu, nenájdeme liečbu: ak totiž naša diagnóza trvá, tak ani napriek všetkým dôkazom, keď vylúčime počiatočnú, úvodnú ´patológiu´ (pitvu), nebudeme vedieť predpísať vhodnú terapiu.
Takýto čin je otázkou cti a vyžaduje veľkú pokoru, v prvom rade uznať, že nás celé desaťročia vovádzali do omylu ľudia, ktorí z pozície autority nevedeli ako dohliadať na Kristovo stádo a strážiť ho - niektorí kvôli pokojnému životu, iní kvôli príliš mnohým povinnostiam, ďalší z pohodlnosti a napokon niektorí v zlej viere, či dokonca so zlým úmyslom. Títo poslední, ktorí zradili Cirkev, musia byť identifikovaní, odstavení, vyzvaní k náprave a keď neoľutujú svoje konanie, musia byť vylúčení z posvätného kruhu. Takto koná pravý a dobrý Pastier, ktorému leží na srdci blaho jeho ovečiek a ktorý dá za ne aj svoj život; ešte stále je tu veľa nájomníkov, zlodejov a nádenníkov, pre ktorých je dohoda s nepriateľom Krista dôležitejšia, než vernosť jeho Neveste.
Rovnako, ako som pred 60 rokmi poctivo a pokojne poslúchal aj sporné príkazy, vo viere, že reprezentujú milujúci hlas Cirkvi, tak dnes, rovnako poctivo a pokojne priznávam, že som bol oklamaný. Spájať sa dnes s tými, ktorí zotrvávajú v omyle, však predstavuje zlú a nešťastnú voľbu a urobilo by to zo mňa v tomto podvode ich komplica. Potvrdiť jasnosť úsudku od začiatku by nebolo čestné: všetci sme vedeli, že koncil bol viac či menej revolúciou, no nikto si nedokázal predstaviť, že bude až taký zničujúci, dokonca ani tí, čo tomu mali zabrániť. Do čias Benedikta XVI sme si stále predstavovali, že coup d’état (prevrat zásadného významu), súvisiaci s Druhým Vatikánskym koncilom (ktorý kard. Suenens nazval "rokom 1789 v Cirkvi" - rok Francúzskej revolúcie; pozn. prekl.) trochu poľavuje, no v týchto posledných pár rokoch aj tí najotvorenejší z nás pochopili, že mlčanie z obavy, aby sme nespôsobili rozkol, úsilie opraviť pápežské dokumenty v katolíckom zmysle tak, aby sa odstránila ich nejednoznačnosť, apelácie a dubia otázky, určené Františkovi, ktoré zostávajú ešte stále výrečne bez odpovede - všetko toto je potvrdením situácie najväčšej apostázy, ktorej sú vystavené najvyššie kruhy cirkevnej hierarchie, pričom kresťania a duchovenstvo majú pocit beznádejnej opustenosti, ako aj pocit, že svojich biskupov len obťažujú.
Deklarácia z Abu Dabí je ideologickým manifestom myšlienky pokoja a kooperácie medzi náboženstvami, ktorá by mohla byť tolerovaná, ak by pochádzala od pohanov, ktorých obrali o svetlo viery a oheň milosrdnej lásky. Každého však, kto mal milosť stať sa pri krste Božím dieťaťom, by mala vydesiť predstava, že by mal skonštruovať rúhavú modernú verziu Babylonskej veže, v rámci ktorej by sa mal usilovať spojiť jedinú pravú Kristovu Cirkev, dedičku prísľubov vyvolenému národu, s tými, čo popierajú Mesiáša a s tými, čo samotný pojem Trojjediného Boha považujú za rúhavý. Božia láska nepozná medze a netoleruje kompromisy, inak by jednoducho nebola milosrdnou láskou, bez ktorej nie je možné zostať v Ňom: "qui manet in caritate, in Deo manet, et Deus in eo [Kto ostáva v láske, ten ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom; (1, Jn 4, 16)]. Takmer vôbec nezaváži, či ide o deklaráciu, alebo Magisterský dokument: dobre vieme, že záškodníci z radov inovátorov sa hrajú so slovíčkami len preto, aby šírili omyl. Vieme dobre, že zámerom týchto ekumenických a medzináboženských iniciatív nie je obrátiť tých, čo sú ďaleko od jedinej Kristovej Cirkvi, ale rozvrátiť a skaziť tých, čo sa stále pridŕžajú katolíckej viery, priviesť ich k presvedčeniu, že je žiadúce vytvoriť jedno veľké celosvetové, univerzálne náboženstvo, ktoré zjednotí tri veľké abráhámovské náboženstvá do "jedného domu" - a práve v tom spočíva triumf plánu slobodomurárov, podľa ktorého pripravujú kráľovstvo antikrista! Či sa to uskutoční formou dogmatickej buly, deklarácie, alebo interview so Scalfarim v La Repubblica, nie je vôbec podstatné, pretože Bergogliovi stúpenci čakajú na tieto slová ako na signál, na ktorý odpovedia sériou iniciatív, ktoré sa už dlhšie pripravujú a organizujú. A ak sa Bergoglio nebude riadiť inštrukciami, ktoré obdrží, je celý rad teológov a duchovenstva pripravený nariekať nad "osamelosťou pápeža Františka", ako nad predpokladom pre jeho rezignáciu (napr. ako Massimo Faggioli v jednej zo svojich nedávnych štúdií). na druhej strane nebolo by to po prvýkrát, čo by niekto využil pápeža kým robí podľa jeho plánu a zbavil sa ho, keď odmietne.
Na sviatok Najsvätejšej Trojice nám breviár ponúka recitovanie Symbolum Athanasianum, ktorý inak koncilová liturgia zakázala a už zredukovala len na dve príležitosti v rámci liturgickej reformy z roku 1962. Prvé slová dnes už prakticky neexistujúceho Symbolum však zostávajú akoby zlatom vytepané do kameňa: “Quicumque vult salvus esse, ante omnia opus est ut teneat Catholicam fidem; quam nisi quisque integram inviolatamque servaverit, absque dubio in aeternum peribit – Každý, kto chce byť spasený, musí sa nevyhnutne držať katolíckej viery. Pokiaľ sa jej človek nebude pridŕžať celej a neporušenej, nepochybne naveky zahynie."
+ Carlo Maria Viganò