elderlypatient27.jpg

V troch krajinách dochádza k odoberaniu orgánov prostredníctvom eutanázie

908
Milko Kostovič
Kultúra smrti

SMRŤ je vo vzduchu. Nie, nemám na mysli koronavírus. Týmto patogénom je kultúrna pandémia, osvojenie si lekárom-predpísanej samovraždy a poskytnutej vraždy ako prijateľnej reakcie na ľudské utrpenie. 

Nazvime to "Morom Jacka Kevorkiana" po zosnulom patológovi, ktorý sa nechválne preslávil v deväťdesiatych rokoch, keď približne 130 osobám pomohol spáchať samovraždu. 

Pred Kevorkianom bolo hnutie eutanázie väčšinou okrajovým javom. Po Kevorkianovi, hoci určite nie len kvôli nemu, bola v Oregone legalizovaná asistovaná samovražda a veľká časť americkej verejnosti akceptovala túto prax. 

Dnes, o celých 20 rokov neskôr, je eutanázia smrteľnou injekciou legálna a populárna v Belgicku, Kanade, Kolumbii, Luxembursku a Holandsku. Samovražda s pomocou lekára je legálna v Nemecku, Švajčiarsku, austrálskych štátoch Victoria a Západná Austrália a v deviatich amerických štátoch a okrese Columbia. Tlak na legalizáciu eutanázie rastie v Austrálii, Francúzsku, Indii, Taliansku, na Novom Zélande, v Portugalsku, Španielsku a Spojenom kráľovstve.

Médiá vo všeobecnosti dokumentujú príbehy o eutanázii a asistovanej samovražde prostredníctvom obmedzenej prizmy "súcitu". Kevorkian sa tiež pokúsil zdôvodniť svoju kampaň týmto spôsobom. 

Súcit však nikdy nebol jeho skutočným motívom.

Ako napísal vo svojej knihe Prescription Medicide: The Goodness of a Planned Death: "Pomáhať trpiacim alebo zničeným osobám sa zabiť" bolo "iba prvým krokom, prvotnou nepríjemnou povinnosťou ... ktorú by si nikto pri zmysloch nevychutnal."

Ak teda nešlo o súcit, aký bol skutočný význam? Kevorkian vnímal eutanáziu ako perfektný nástroj na usmerňovanie kultúry k utilitarizmu. Jeho veľkolepým vysvetlením bolo v skutočnosti to, že keď spoločnosť prijme tento "nepríjemný prvý krok", etika posvätnosti života - ktorou pohŕdal - bude potlačená a otvoria sa dvere k využívaniu tiel ľudí, ktorí spáchajú samovraždu, ako prírodných zdrojov dostupných na utilitárne účely.

Kevorkian uviedol niekoľko príkladov toho, čo tým myslel. Mali sa zriadiť kliniky eutanázie, ktoré "urobia míľový skok v zabezpečovaní milosrdného zabíjania s nesmierne pozitívnym prínosom experimentovania a darcovstva orgánov." Napokon, tvrdil Kevorkian, ak pomôžeme ľuďom zomrieť, mohli by sme z ich smrti profitovať.

V roku 1998 pomáhal pri samovražde Josepha Tushkowského, bývalého policajného dôstojníka s ochrnutím. Potom, čo zomrel Tushkowski, Kevorkian vyrezal z tela obličky - policajný lekár to nazval "bizarným zmrzačením" - a potom na tlačovej konferencii ich ponúkol verejnosti so slovami: "kto prv príde, ten prv melie". 

V súčasnosti tri krajiny - Belgicko, Kanada a Holandsko - legálne zrealizovali Kevorkianovu myšlienku spojiť eutanáziu s odberom orgánov, hoci to nerobia tak surovo. Samovrahovia skôr chodia do nemocnice, aby boli zabití, a potom sa ich telá presunú na operačnú sálu k odberu orgánov. 

Kanada zašla tak ďaleko, že organizácie darcovstva orgánov sú informované vopred, aby mohli požiadať samovrahov o ich orgány. 

Kevorkian tiež obhajoval detskú eutanáziu. V roku 1988, v článku časopisu Medicine and Law, argumentoval, že deti narodené so zdravotným postihnutím "ako je vážny rázštep chrbtice, ochrnutie dolných končatín a hydrocefalus" by mali byť kandidátmi na eutanáziu (a experimenty) za predpokladu, že bol k tomu udelený riadny súhlas rodičov.

V súčasnosti, v rámci byrokratického kontrolného zoznamu eutanázie známeho ako Groningenský protokol, Holandsko povoľuje, hoci to nie je explicitne legalizované, infanticídu za podmienok, o ktorých sa zmienil Kevorkian. Holandské právo povoľuje širšiu eutanáziu pre deti vo veku 12 a viac rokov. 

V Belgicku neexistuje spodná veková hranica pre eutanáziu. Podľa oficiálnych správ o eutanázii podstúpili eutanáziu v posledných niekoľkých rokoch v Belgicku najmenej tri deti, vrátane jedného deväťročného. Deti v Kanade nemôžu podstúpiť eutanáziu, ale toto obmedzenie sa môže čoskoro zrušiť. Niektorí pediatri sa dobrovoľne prihlásili k tomuto programu akonáhle sa stane legálnym, vari aj bez súhlasu rodičov, ak sú deti "vyspelé". 

Kevorkian si myslel, že prístup k asistovanej samovražde a eutanázii je základným ľudským právom, ktoré by malo byť dostupné každej kompetentnej osobe túžiacej zomrieť. Najvyšší súd Kanady s tým čiastočne súhlasil. 

V roku 2015 ustanovil právo na "lekársku pomoc pri umieraní (MAID)", ako sa to eufemisticky nazýva, pre všetkých spôsobilých pacientov s medicínsky diagnostikovaným stavom, ktorý spôsobuje "nenapraviteľné utrpenie" vrátane "psychickej bolesti". Súd v Ontáriu rozhodol, že toto právo byť zabitý je základné právo a má prednosť pred právom na "slobodu náboženského vyznania a výhrady svedomia", ktoré je ukotvené v kanadskej charte práv. 

Podľa provinčných pravidiel lekárskej etiky musia lekári, ktorí z náboženských príčin alebo kvôli výhrade svedomia nesúhlasia so smrteľnou injekciou pre chorého pacienta, to napriek tomu urobiť, alebo ho odporučiť lekárovi, o ktorom vedia, že je ochotný zabíjať. Ak sa nechcú podieľať na týchto úmrtiach, mali by odísť z lekárskeho prostredia, povzdychol si súd. 

Široká neviazanosť v Kanade si stále vyžaduje základnú lekársku diagnózu. Kevorkian sa postavil proti akýmkoľvek podobným obmedzeniam. 

Vo svojej knihe napísal, že "dobrovoľná asistovaná samovražda" by mala byť "dostupná pre jednotlivcov, niekedy v dobrom fyzickom a duševnom zdraví, ktorí sa rozhodli byť zabití", z akéhokoľvek dôvodu, vrátane "fyzického (konečné štádium nevyliečiteľnej choroby, zmrzačujúca deformácia, alebo ťažké traumy), mentálneho (intenzívne úzkosti alebo psychické mučenie spôsobené sebou či ostatnými), alebo doxastického (náboženské alebo filozofické princípy či neoblomné osobné presvedčenia)."

Spolkový ústavný súd v Nemecku nedávno rozhodol, že takáto smrť na požiadanie je právom. Z rozhodnutia (kurzíva zdôraznená autorom textu): 

Právo na smrť sebaurčením sa neobmedzuje na situácie vymedzené vonkajšími príčinami, ako sú závažné alebo nevyliečiteľné choroby, ani sa neuplatňuje iba v určitých štádiách života alebo choroby. Toto právo je skôr zaručené vo všetkých etapách existencie osoby . . . . Osobné rozhodnutie ukončiť svoj vlastný život, založené na osobnej definícií kvality života a zmysluplnej existencii, sa vyhýba akémukoľvek hodnoteniu na základe všeobecných hodnôt, náboženských dogiem, spoločenských noriem pre riešenie otázok života a smrti, alebo na základe zvažovania objektívnej racionality. 

Kevorkian si tiež myslel, že jednotlivci by mali mať právo na asistovanú samovraždu a že rozhodnutie by nemalo patriť iba lekárskym profesionálom, ktorí budú pomáhať pri tomto čine. Nemecký súd, podľa jeho predstavy, rozhodol, že občania majú nielen základné právo spáchať samovraždu alebo že sa im má poskytnúť pomoc pri samovražde, ale že aj ďalší majú súvisiace právo asistovať. 

Kevorkian obhajoval zriadenie regionálnych centier eutanázie, kde by ľudia chodili, aby mohli zomrieť. Švajčiarsko umožňuje prevádzku samovražedných kliník, ktoré navštevujú ľudia z celého sveta - v ktorých si vlastne za návštevu platia. Holandsko umožňuje "pojazdnú" službu eutanázie, ktorá chodí za ľuďmi domov, keď sa pacientov lekár odmieta podieľať na eutanázii. 

Kevorkian si myslel, že duševná choroba by nemala byť prekážkou pre asistovanú samovraždu. V praxi sa táto hranica opakovane prekročila, pričom urýchlenie smrti sa stalo legálnym. Napríklad, ako o tom informoval magazín The American Journal of Psychiatry, Michael Freeland z Oregonu získal predpis na smrtiacu látku po diagnostikovaní rakoviny. Následne sa stal psychotickým a bol umiestnený do nemocnice kvôli depresii so samovražednými a pravdepodobne aj vražednými myšlienkami.

Michael Freelan bol hospitalizovaný na jeden týždeň. Prepúšťajúci psychiater so súhlasom poznamenal, že zatiaľ čo Freelandove zbrane boli odstránené z jeho domu, smrteľný predpis zostal "bezpečne doma". V ďalšej facke skutočnému súcitu si Freeland mohol ponechať predpísanú nadmernú dávku, aj keď psychiater uviedol, že "zostane zraniteľný v obdobiach delíria". (Freeland zomrel prirodzene o viac než dva roky). 

Medzitým v Belgicku podstúpil legálnu eutanáziu transsexuál po tom, ako začal byť rozrušený po zbabranej chirurgickej operácií na zmenu pohlavia. V ďalšom prípade z Belgicka podstúpila eutanáziu psychiatrická pacientka, ktorú sexuálne zneužil jej psychiater a ktorá bola rozrušená z viktimizácie. Staršie páry, ktoré nechcú ovdovieť, sa zúčastňujú spoločných eutanázií. Zoznam duševne chorých a rozrušených ľudí, ktorí nie sú inak chorí, ale ktorí zomreli eutanáziou alebo asistovanou samovraždou, pokračuje ďalej a ďalej nielen v Belgicku, ale aj v celom západnom svete.

Jedinú prax, ktorú Kevorkian obhajoval a ktorá sa ešte nikde neimplementovala, nazýval "obitiatriou". Čo je to, pýtate sa? Ľudská vivisekcia na žijúcich pacientoch pred eutanáziou. V svojej knihe napísal: 

Ak máme niekedy preniknúť do tajomstva smrti - hoci aj povrchne - bude sa to musieť udiať obitiatriou. Výskum s využitím kultivovaných buniek a tkanív a živých zvierat môže priniesť objektívne biologické údaje a prípadne možno aj náznaky o podstate samotnej vitality alebo existencie. Avšak znalosť o podstate ľudskej smrti si bude nevyhnutne vyžadovať nahliadnutie do povahy jedinečného vedomia alebo uvedomovania si, ktoré charakterizuje kognitívny ľudský život. To je možné iba prostredníctvom obitiatrického výskumu na živých ľudských telách a s najväčšou pravdepodobnosťou zameraním sa na centrálny nervový systém. 

Budeme niekedy vykonávať experimenty na pacientoch skôr, ako budú usmrtení? Dúfam, že nie. Je však potrebné položiť si otázku: Ako to dokážeme zakázať logickou cestou, ak si osvojíme hodnoty Kevorkiana? 

Vo svojej dobe Kevorkian veril, že ľudský život je nahraditeľný. Stále častejšie si to myslíme aj my. Kevorkian obhajoval radikálnu definíciu osobnej autonómie, tolerujúc samovraždu ako právo. Čoraz viac sa to týka aj nás. Propagoval číry utilitarizmus, podľa ktorého by sa časti ľudského tela mohli považovať za dôležitejšie ako princíp, že život samovraha by mal byť ochránený. Jeho pohľad na túto tému v súčasnosti prevláda v troch významných západných krajinách: Belgicku, Kanade a Holandsku. S ohľadom na tieto skutočnosti, prečo neumožniť smrtiace experimenty na ľuďoch, ktorí chcú zomrieť a byť pre spoločnosť prínosom v procese tým, že sa stanú predmetom výskumu?

Dovoľte mi uzavrieť túto depresívnu esej niekoľkými jednoduchými otázkami. Šokovalo vás to? Boli ste pobúrení rozsahom, v ktorom sa napĺňa Kevorkianova pokrútená vízia? Je vám z toho aspoň nevoľno? Ak nie, táto skutočnosť sama osebe ukazuje, ako dôkladne preniká mor Jacka Kevorkiana do našej kultúry. 

Kevorkian bol presvedčený, že vedie spoločnosť do toho, čo považoval za racionálnejšiu budúcnosť, v ktorej by bola hodnota života relatívna a telá samovrahov by sa stali tovarom. V tom čase väčšina pozorovateľov krútila očami a ubezpečovala nás, že sa to nemôže nikdy stať. Ale stalo sa a stále sa to deje. Počúvajte pozorne a možno budete schopní rozoznať prízračný hlas Kevorkiana zlomyseľne sa vysmievajúci zo záhrobia: "Ja som vám to hovoril."

 

 

DISKUSIA k článku