teplomer

 

Happy_couple_in_autumn_leaves_810_500_75_s_c1.jpg

Ľavičiari pobúrení dôkazmi, že najšťastnejšie manželky sú veriace konzervatívne ženy

236
Milko Kostovič
Štúdia

Jednou z najzaujímavejších vecí na našich kultúrnych debatách o manželstve a sexualite je odpor, ktorý mnohí z tých na svetskej strane spektra prejavujú voči postupne rastúcemu množstvu dôkazov podporujúcich fakt, že naše židovsko-kresťanské hodnoty sú často nevyhnutné pre spoločenskú stabilitu aj osobné šťastie. Zatiaľ čo erotické časopisy predávané v supermarketoch naliehajú na mladých mužov a ženy, aby sa zapojili do vzrušujúcich sexuálnych experimentov a verejná sexuálna výchova učí deti uveriť všetkému, sociálne štúdie nám odkazujú, že ich okrádame o budúcnosť, po ktorej mnohé túžia - alebo budú túžiť v budúcnosti. 

Pozrime sa iba na dve nedávne správy. New York Times, ako v tom čase poznamenal portál The Blaze, "spôsobil lavínu hnevu" potom, čo zverejnili správu Inštitútu pre rodinné štúdie a Wheatleyho inštitútu, podľa ktorej "sa za najšťastnejšie americké manželky považujú veriace konzervatívne ženy." 

Tweet rubriky New York Times Opinion išiel niektorým obzvlášť na nervy: "Ukazuje sa, že najšťastnejšími manželkami v Amerike sú veriace konzervatívne ženy, pričom ich nasledujú nábožensky progresívne náprotivky." 

Na prvý pohľad sa zdá, že by to bol zvláštny dôvod na to, aby sa niekto kvôli tomu naštval. Koniec koncov, nie sú silné a šťastné manželstvá v akejkoľvek populácii dôvodom na oslavu, najmä ak sú do toho zapojené deti? Zdroj hnevu však možno nájsť v titulku správy: "Väzby, ktoré zväzujú. Je viera globálnou silou pre dobro alebo nešťastie v rodine?" Pre mnohých ľudí v dnešnej dobe agresívneho sekularizmu je myšlienka, že náboženstvo môže byť mocnou silou pre sociálnu stabilitu a osobné šťastie, urážajúca. Vari preto, že núti ľudí, aby sa zaoberali tými otravnými pochybnosťami, že by sa možno mohli mýliť vo veľmi dôležitej veci.

Výskumníci v správe podrobne opísali fakt, že ženy, ktoré uviedli, že sú "nadpriemerne spokojné so svojimi manželstvami", sú často pobožné i konzervatívne. Editoriál New York Times k zisteniam poznamenáva, že "Celkom 73 percent manželiek, ktoré zastávajú konzervatívne rodové hodnoty a pravidelne navštevujú náboženské obrady so svojimi manželmi, sa tešia z veľmi kvalitných manželstiev. Pokiaľ ide o kvalitu vzťahov, pri manželskom šťastí žien sa objavuje krivka J, pričom ženy naľavo a napravo sa tešia kvalitnejším manželstvám ako ženy v strede - no najmä ženy napravo." 

To by nemalo byť nijako zvlášť prekvapujúce. Tí, ktorí veria, že manželstvo je posvätnou inštitúciou, ktorá predstavuje celoživotný monogamný záväzok voči jednej osobe, vstupujú vo všeobecnosti (a štatisticky) do manželstva s radikálne odlišnou perspektívou ako tí, ktorí sa domnievajú, že celá vec sa môže zrušiť ľahšie než paušál na telefón. 

Ak platí to, o čom sú presvedčení mnohí veriaci, že manželstvo je skôr zmluvou než dohodou, potom to má očividné dôsledky pre vstup do aj opustenie manželstva. Ak sa rozvod nepovažuje za doložku o neúčasti v občianskom usporiadaní, ale skôr, ako to raz povedal Peter Kreeft, za "vraždu jedného telesného" zväzku, potom je prerušenie manželského zväzku zjavne omnoho závažnejšie, než to od nás očakávajú súčasné sociálne normy. 

To isté platí pre sexuálnu aktivitu pred uzavretím manželstva. Spomínam si na jedného staršieho kolegu, s ktorým som pracoval pred rokmi, ktorý sa ma neveriacky pýtal, ako by som si mohol predstaviť vstup do manželstva bez toho, aby som sa najprv vyspal so svojou partnerkou. Napokon mi vysvetľoval, že by som si nekúpil auto bez toho, aby som ho najprv vyskúšal. Bez ohľadu na urážlivé prirovnanie manželky k automobilu a manželstva ku kúpe auta (nevyslovené a možno nerozpoznané implikácie, že "novší model" by bol na ceste lepší, sa neobjavili), dôkazy jednoducho nepodporujú myšlienku, že viac sexuálnych partnerov pred uzavretím manželstva je prospešných pre oddaný život s jednou osobou. V skutočnosti je dosť zarážajúce, že toľko ľudí verí, že promiskuita je pre monogamiu osvedčeným postupom.

Aj toto opätovne potvrdil sociológ Nicholas Wolfinger z University of Utah na Inštitúte pre rodinné štúdie. Nie je prekvapením, že v jeho štúdii sa zistilo, že Američania, ktorí spali iba so svojimi manželmi/manželkami, s najväčšou pravdepodobnosťou hovorili o svojom manželstve, že bolo "veľmi šťastné". Naopak u žien, ktoré mali vo svojom živote šesť až desať sexuálnych partnerov, bola nižšia pravdepodobnosť manželského šťastia (o trinásť percentuálnych bodov menej ako u žien, ktoré uviedli iba jedného partnera.) To isté sa ukázalo aj u mužov, hoci ich spokojnosť neklesla tak nízko ako u žien.

Ako uvádza redakcia The Atlantic v súvislosti so štúdiou: 

"Na rozdiel od všeobecnej mienky, pokiaľ ide o sex, menej skúseností je viac, prinajmenšom pre manželstvo," povedal W. Bradford Wilcox, sociológ a vedúci pracovník v Inštitúte pre rodinné štúdie. V predchádzajúcej analýze Wolfinger zistil, že ženy s nulovými sexuálnymi skúsenosťami alebo jedným sexuálnym partnerom pred uzavretím manželstva sa tiež rozchádzali menej často, zatiaľ čo ženy s 10 a viac partnermi najčastejšie. Rozvodu-odolné nevesty sú v tomto ukazovateli výnimočné: Wolfinger uvádza, že v poslednom desaťročí bolo iba 5 percent nových neviest pannami. A iba 6 percent ich manželstiev zaniklo do piatich rokov, v porovnaní s 20 percentami v prípade väčšiny ľudí. 

Zistenia ďalších štúdií tiež podporujú prekvapivú trvácnosť manželstiev medzi ľuďmi, ktorí mali sex iba jeden s druhým. V tejto najnovšej štúdii sú ženy, ktoré mali jedného partnera namiesto dvoch, asi o 5 percentuálnych bodov šťastnejšie vo svojich manželstvách, hovorí Wolfinger. Podľa zistení sa to vyrovná takým faktorom ako je vlastnenie vysokoškolského diplomu, navštevovania bohoslužieb alebo ročný príjem 78 000 dolárov. (Vo svojej analýze kontroloval efekty vzdelania, príjmu a veku pri vstupe do manželstva.) 

Keby sa naše vlády skutočne zaujímali o podporu osobného šťastia a sociálnej stability, verejná sexuálna výchova by sprostredkovala zistenia týchto a mnoho mnoho ďalších zistení, ktoré sa zhodujú.

Ideológovia, ktorí prevádzkujú náš vzdelávací systém, sa nezaväzujú robiť to, čo je najlepšie pre tých, ktorých majú na starosti, ale namiesto toho propagujú svoje vlastné presvedčenia - presvedčenia, je potrebné zdôrazniť, ktoré viedli k polarizovanej kultúre s mierou rozpadu rodín, ktorej sme neboli svedkami v histórií ľudstva okrem vojen alebo prírodných katastrof. Mnoho mladých ľudí v našej spoločnosti dnes hľadá odpovede a tieto odpovede nenájdeme v tom, čo ponúka svetský establišment. Dajú sa nájsť v nádherných tradíciách, ktoré sme odložili bokom.

 

 

DISKUSIA k článku