teplomer

 

nazideathcamp2.jpg

Skôr ako zabíjali Židov, nacisti vyvraždili stovky tisíc zdravotne postihnutých ľudí

258
Milko Kostovič
Kultúra smrti

Nedá sa často povedať, že by sme vedeli len príliš málo o histórii - a že to, čo vieme, by bolo nesprávne alebo neúplné.

V priebehu rokov sme zverejnili veľa príbehov, ktoré podopierajú a podporujú to, čo zostáva pre mnohých ľudí neznámou historickou pravdou - nacisti "vyladili" svoj vražedný systém pomocou notoricky známeho programu eutanázie Aktion T-4. 

Ako to Peter Saunders tak výstižne pomenoval: "Strašná genocída šiestich miliónov Židov bola v skutočnosti iba poslednou kapitolou príbehu nacistického holokaustu."

So začiatkom v roku 1939, 300 000 ľudí so zdravotným postihnutím "bolo splynovaných alebo dostali smrteľnú injekciu a boli spopolnení v šiestich vraždiacich zariadeniach v Nemecku a Rakúsku," píše Michael Cook. "Toto pomohlo nacistickému režimu vyladiť svoj systém na spracovanie miliónov, a ‘nielen‘ tisícov obetí." 

Jeden z najlepších článkov, ktorý som kedy čítal, sa objavil v denníku New York Times pod nadpisom "Prvé obete nacistov boli postihnutí ľudia" od Kennyho Friesa. Fries, ktorý bol sám Žid a postihnutý, píše o spojitosti medzi programom T4, nacistickým programom "eutanázie" a vyhladením postihnutých, vysvetľujúc:

Prvýkrát som zistil, že ľudia so zdravotným postihnutím boli sterilizovaní a zabíjaní nacistami, keď som ako tínedžer sledoval minisériu "Holokaust" v roku 1978. Trvalo však roky, kým som pochopil súvislosti medzi zabíjaním postihnutých ľudí a Židov a ďalších "nežiaducich", z ktorých všetci boli tak či onak považovaní za "nevhodných". 

(Nemecký) neurológ (ktorému Fries vysvetľuje svoj výskum) nevie veľa o tom, čo mu hovorím. Aj keď vie, že približne 300 000 postihnutých ľudí bolo zabitých v programe T4 a v dôsledku programu, nevie o priamom spojení medzi T4 a holokaustom.  Nevie, že práve v Brandenbursku, na prvom mieste T4, kde boli testované metódy hromadného zabíjania, boli prvými obeťami hromadného vraždenia nacistov zdravotne postihnuté osoby a že personál projektu pokračoval v zriaďovaní a prevádzke vyhladzovacích táborov v Treblinke, Belzeci a Sobibore. 

Saunders dodáva: 

Podrobnosti o tom, ako sa to stalo, a najmä úloha lekárov v tomto procese, nie sú vôbec známe.

To, čo sa skončilo v štyridsiatych rokoch v plynových komorách v Osvienčime, Dachau a Treblinke, malo v tridsiatych rokoch oveľa skromnejšie začiatky v opatrovateľských domovoch, geriatrických nemocniciach a psychiatrických zariadeniach po celom Nemecku.

Keď dorazili nacisti, medicínska profesia bola pripravená a čakala. 

Fries cituje veľmi vplyvnú knihu z roku 1920 s názvom "Povolenie zničiť nehodný život" od psychiatra Alfreda Hocheho a významného právnika Karla Bindinga. Táto kniha sa stala "plánom pre vyhladenie postihnutých osôb, ktoré bolo uskutočňované Treťou ríšou." Dnes ale počúva zlovestné ozveny. 

Čítanie tejto knihy podľa Fremarka:

zobrazuje podobnosti medzi tým, čo hovorili oni, a tým, čo o zdravotne postihnutých dnes hovoria predstavitelia praktickej etiky, ako je napríklad Peter Singer. Už v roku 2015 Singer v rozhovore s rozhlasovým moderátorom Aaronom Kleinom v jeho show povedal: "Nechcem, aby moje poistné na zdravotné poistenie bolo vyššie, aby deti, ktoré zažijú nulovú kvalitu života, mohli mať nákladne liečby." 

Fries končí svoje pátranie touto výstrahou a varovaním:

Akou spoločnosťou chceme byť? Tí z nás, ktorí žijú so zdravotným postihnutím, sú v popredí rozsiahlejšej diskusie o tom, čo predstavuje hodnotný život. Ktorý život je hodný žitia? Príliš často si nevážime životy tých z nás, ktorí žijú s postihnutím a bojíme sa. 

Príčinou tohto strachu je nepochopenie, skreslenie a nedostatok vedomostí o histórií zdravotných postihnutí, a teda aj života postihnutých ľudí. 

 

 

DISKUSIA k článku