teplomer

 

IMG_1495_810_500_75_s_c1.jpg

Kráľovná krásy má pravdu: "Ťažšie je byť v dnešnej spoločnosti konzervatívcom ako gayom"

139
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

Keď odobrali kráľovnej krásy titul Miss Michigan kvôli jej dávnejšej ´korešpondencii´ na sociálnych médiách, ktorú označili za „urážlivú, necitlivú a nevhodnú“, povedala: „Vystupovať ako konzervatívec je v dnešnej spoločnosti oveľa ťažšie, než vystupovať ako gay.“

Kathy Zhu odtweetovala email, ktorý dostala od usporiadateľa súťaže, v ktorom vysvetľuje, že titul jej bol odobraný po objavení tweetov, súvisiacich s jej „odmietnutím vyskúšať si hidžáb (moslimská šatka, zakrývajúca žene vlasy, krk a poprsie)“ „Americký usporiadateľ súťaže Miss World odoberá konzervatívnej aktivistke Kathy Zhu jej titul Miss Michigan za to, že odmietla nosiť hidžáb a za ´necitlivú´ korešpondenciu na sociálnych médiách.“ (Foc&Friends First). „Je naozaj veľmi smutné, keď sa ľavičiari chytajú štatistík a faktov, súvisiacich s rasizmom a necitlivosťou“, vyhlásila Kathy Zhu, študentka University of Michigan, pre The Independent, UK. „Som rada, že mám možnosť takto hovoriť o nespravodlivom zaobchádzaní s konzervatívcami.“ Kathy má akurát toľko rokov, že sa v roku 2016 mohla zúčastniť prezidentských volieb. Pozrite si na YouTube video s názvom „Prečo táto 18-ročná dievčina volí Donalda Trumpa“.

Kathy má stopercentnú pravdu. Mal by som to vedieť, aj ja som bol taký. Súhlasím s Kathy: „Vystupovať ako konzervatívec je v dnešnej spoločnosti oveľa ťažšie, než vystupovať ako gay.“ Aj to by som mal vedieť; aj taký som bol.

Ako gay som sa začal ´prezentovať´ potom, čo sme sa s manželkou v 90-tych rokoch rozviedli. Žasol som nad prijatím, ktoré som prežíval; nikto neodsudzoval ani mňa, ani moju orientáciu. Horšie to však bolo, keď som sa ´prezentoval´ ako konzervatívec všetkým ostatným gayom, lesbám, mojim liberálnym susedom a kolegom; prijatie bolo často veľmi nepríjemné. Keď som sa začal priateliť s gaymi vo Washingtone, D. C., bolo mi od začiatku jasné, že najlepšie bude, keď si ponechám svoje politické a sociálne názory pre seba, lebo inak ... Začal som sa stretávať s mužom, ktorý bol v príbuzenskom pomere s mocným republikánom, členom snemovne Reprezentantov. Cítil sa povinný utajovať tento fakt, akoby išlo o ťažké previnenie. Bolo mi ho ľúto; pohľad na jeho tvár bolel, akoby sa priznával k nejakému neodpustiteľnému zločinu. Bol celý ohúrený, keď som mu blahoželal, že si myslím, že jeho bratranec je jedným z najlepších mužov v Kongrese. 

Raz sme sa mali zúčastniť akcie s jeho rozvetvenou rodinou; dôrazne ma varoval, aby som mlčal o svojom konzervativizme, pretože to každému zničí večer. Uistil ma, že jeden z jeho súrodencov, čo vyučuje politickú vedu na prestížnej Washington University by išiel až do takej krajnosti, že by s cirkusom a odporom opustil miesto stretnutia. Inokedy som bol konfrontovaný s jeho švagrinou, ktorú takmer ranila mŕtvica z toho, že brat jej manžela sa stretáva s konzervatívcom. Dožadovala sa odpovede na otázku: „Ako môžeš byť konzervatívcom? Veď si gay!“ Pozrel som sa jej rovno do očí a spýtal so sa jej: „Si dospelá. Máš deti. Ako môžeš byť liberálka?“ Tento incident som neskôr spomínal aj na svojich cestách po krajine, kedy som pred zákonodárnymi orgánmi dokazoval nebezpečenstvo uzatvárania „manželstiev“ medzi osobami rovnakého pohlavia.

 

Existuje ešte mnoho iných príkladov, ako keď som sa zúčastnil párty, kde bola väčšina prítomných členmi Metropolitan Community Church (druh cirkvi), s jej výnimočnou LGBT kongregáciou. Viedol som dlhý rozhovor o umení a architektúre s ´manželkou´ kazateľky, ktorá túto cirkev vedie. 30 minút po začiatku rozhovoru som sa zmienil, že som konzervatívec; ona sa bez slova otočila a okamžite sa odo mňa vzdialila, akoby som bol malomocný.

Novinám The Washington Post som ponúkol svoj komentár pod názvom „Prečo som proti ´manželstvám´ osôb rovnakého pohlavia“. Ešte pred publikovaním som musel hovoriť s tromi rozličnými vydavateľmi, pretože ani jeden nedokázal pochopiť, že niekto, kto je gay, môže s „gay manželstvami“ aj nesúhlasiť. Musel som ich opakovane uisťovať, že som naozaj „gay“. Do 24 hodín po publikovaní sa vytvorila gay webstránka s mojou fotkou, výňatkami z môjho článku a s viac ako 100, poväčšine sprostými a odpornými komentármi, ktoré mali tendenciu zastrašovať a brániť ľuďom ako som ja prejaviť sa nahlas. Istý gay z Talianska mi na Facebook poslal poznámku, že budem mať na svedomí samovraždy mladých gayov: „Ak v Marylande odsúhlasia zrušenie týchto „manželstiev“, budeš mať na svedomí každú samovraždu mladého gaya.“ Ďalší sa vyjadrili: „Je to len ďalší z republikánskych buzerantov; nestojí za jedinú vašu myšlienku.“ Nemusím pripomínať, že vtedy som už nemal ani jedného zo svojich gay priateľov.

Tento príbeh má však šťastný koniec. Všelijaké útoky na mňa ako na konzervatívca ma zocelili a prispeli k mojej radikalizácii. Nielen že som sa stal otvoreným kritikom „manželstiev“ osôb rovnakého pohlavia v rokoch pred prijatím zamietavého rozhodnutia Najvyššieho súdu v prípade Obergefell, ale samého ma to pohlo k odmietaniu homosexualiy a k vedeniu zdržanlivého života. S manželkou sme sa opäť dali dokopy; to bolo pred 8 rokmi. Onedlho na to som celkom obnovil svoje členstvo v Katolíckej cirkvi.

Poučenie z príbehu: Konzervatívci sú uznanliví a majú súcit s ľuďmi; liberáli vás nepotrebujú, keď s nimi nesúhlasíte.

                                                        

 

DISKUSIA k článku