UltrasoundDr-1250x650.jpg

Mala som 3 potraty. Preto som všetkými desiatimi za alabamský pro-life zákon.

179
Zuzana Smatanová
Kultúra života

V júni 2019 ´zatriasli´ Alabamou správy o takmer úplnom zákaze potratov, podpísanom jej guvernérkou Kay Iveyovou a mainstreamové médiá sa pochopiteľne okamžite nechali počuť, že ide o zákon, ktorý je vlastne maskou pre obchod s bielym mäsom; ktorý je ozvenou éry komunizmu v Albánsku; a ktorý spôsobí, že ženy budú kvôli potratom stále sedieť vo väzení. Nikto však už nespomenul tie tisícky žien, ktoré vďaka tomuto zákonu budú ušetrené žiaľu nad potratom, ktorý im úplne zničí život. Ako žena, ktorá podstúpila potrat, by som sa s vami rada podelila o svoj názor na to, aký vplyv mala "voľba" na mňa a na milióny iných žien.

Mňa osobne potrat veľmi zranil a nie som sama.  

Podľa afterabortion.org ženy, ktoré potratili svoje deti, trpia o 31% viac zdravotnými komplikáciami a o 80% viac navštevujú lekára než ženy, ktoré na potrate neboli a to nehovorím o starostlivosti o mentálne zdravie - tú potrebujú takéto ženy o 180% viac než také, čo na potrate neboli. Rozšírenie popotratových ozdravných programov, či už na báze viery alebo svetské, svedčia o skutočnosti, že nečakanými následkami potratu trpia ženy celé roky, ba až desaťročia. Ja som mala 3 potraty a ani v tomto nie som sama. Štatistiky dokazujú, že 45% žien čo idú na potrat, už jeden alebo aj viac potratov podstúpili v minulosti. Pred 10 rokmi napísala Irene Vilarová knihu o svojich 15 potratoch, nad čím už onemeli aj ich skalní stúpenci. 

Vyrastala som v stredostavovskej americkej rodine a mala som všetko - domov na predmestí, lásku k umeniu a rodičov, čo mi všetko zabezpečili. Koncom 80-tych rokov som chodila do verejnej školy, kde sme sa na hodinách zdravotnej výchovy učili o "bezpečnom sexe". Teta mi na narodeniny venovala knihu "Naše telá; my sami", čo bol feministický manifest, ktorý pretláčal koncepciu sexuálneho oslobodenia. Po jej prečítaní som sa cítila silná a vzdelaná. Keď som v 15-tich otehotnela, mysleli si moji rodičia že jediným riešením je potrat a donútili ma ukončiť život môjho nevinného dieťaťa. Život mi ovládla depresia, dala som sa na drogy, alkohol a zamotala som sa do série nezdravých vzťahov. Ako 18-ročná som otehotnela znovu. Tentoraz som sa sama rozhodla ísť na potrat, lebo som si myslela, že to je jediné riešenie. Posledný potrat som mala ako 22-ročná, len 6 mesiacov po narodení môjho prvého (živého) dieťaťa. Tu som bola nútená sa rozhodnúť medzi "istotou", že si udržím otca už narodeného dieťaťa a vidinou, že budem na dve deti sama ako slobodná matka. Rozhodla som sa pre potrat, no muž, kvôli ktorému som obetovala svoje dieťa, aj tak z môjho života po pár rokoch zmizol. 

Veľmi by som si želala, aby bol môj príbeh len ojedinelým, no nie je. Na website Silent No More (Už viac nemlčím) je podobných príbehov na tisíce. Ženy, ktoré sa rozhodli pre potrat, hovoria o následných nezdravých vzťahoch, drogách, alkohole, viacnásobných potratoch a mentálnych problémoch. Z niektorých sa stanú workoholičky, iné naopak, nedokážu ráno ani vstať z postele. Niektoré ženy si po potrate veľmi ťažko vytvárajú puto s ďalším dieťaťom a iné zostanú veľmi úzkostlivé, nedokážu dieťa ani na chvíľu spustiť z očí. Potrat totiž mení každú jednu z nás. Nedávno som videla fotku ženy, ktorá držala nápis "Môj potrat bol úžasný". Aj ju potrat zmenil. 

Veľa žien zo ´Silent no more´ hovorí, že sa zapojili do pro-choice hnutia, pretože hľadali spôsob ako si odobriť vlastné rozhodnutie. Napokon však aj tak každá z nás čelí pravde, že naša voľba bola pre naše vlastné dieťa osudná. Najnovšou snahou znormalizovať túto osudovú procedúru je #YouKnowMe kampaň, v ktorej žiadajú ženy aby vyšli z ´tieňa´ a vyhlasovali, že mali potrat. Toto robia ženy zo ´Silent No More´ už od roku 2002 s väčšou či menšou podporou mainstreamových médií.

Pravda je však taká, že každý, prinajmenšom každá žena, ktorá potratila svoje dieťa, vie, že potrat nie je takým riešením ako si predstavovala. Táto skúsenosť zlomí každého. Nové zákony v Alabame, Georgii a najnovšie v Missouri zachránia život deťom, no zároveň ušetria ženy bolesti, ktorú som spolu so sestrami zo ´Silent No More´ znášala. Veľkou chybou by však teraz bolo zatlieskať týmto zákonom a odísť. Ženy, ktoré čelia nečakanému tehotenstvu, budú stále pri pohľade na pozitívny tehotenský test podliehať panike a my ich nemôžeme opustiť. Obhajcovia potratov hovoria, že ženy sa vrátia k pokusom sami si urobiť potrat a to by bola tragédia.  

Tí z nás, čo sú pro-life a ktorí bojujú za alebo podporujú obmedzenia potratov, musia byť ochotní vykročiť a niečo robiť. Musíme podporovať tehotenské centrá svojimi príspevkami, venovať im čas a odbornú pomoc. Ak máme možnosť, hovorme o svojej skúsenosti s potratom na verejnosti. Buďme pripravení pozorne si vypočuť čo nám ženy a dievčatá rozprávajú o svojom strachu, že im tehotenstvo ´vykoľají´ život a snažme sa ich presvedčiť, že sú dostatočne silné na to aby zvládli čokoľvek čo príde. 

Pro-potratové štúdie, ktoré tak často citujú mainstreamové médiá, hovoria o desivých následkoch ktorým čelia ženy, ktoré chceli potrat ale niekto ich od neho odhovoril. Keď kopete trochu hlbšie, narazíte v tejto štúdii na jednu veľmi zaujímavú štatistiku: iba 5% tých žien, ktoré niekto odhovoril od potratu, trpia nejakými následkami; 95% sa však dobre prispôsobilo novej situácii. Našou úlohou je toto prispôsobenie ženám v takejto situácii čo najviac uľahčiť. Je na nás aby sme pomohli týmto mamičkám pochopiť, že tehotenstvo je požehnaním, a nie prekliatím. 

 

DISKUSIA k článku