teplomer
sangiorgio1.jpg

Cirkevná architektúra a tradičná sv. omša - stredobodom všetkého je jednoznačne Boh

648
Zuzana Smatanová
AltKAT

Krátko potom, ako sme sa s manželkou v roku 1998 vzali, sme mali možnosť stráviť istý čas v Benátkach, kde sme s veľkým potešením navštevovali nádherné kostoly. Pamätám si najmä chrám svätého Juraja s priestranným chórom a sanktuáriom, ako aj kostol Panny Márie Zázračnej so schodmi, ktoré sa zo širokej základne zužujú a smerujú dohora k hlavnému oltáru ako do neba – aranžmá, aké som nikde inde nevidel.

Na prvý pohľad sa mi zdalo, že to v týchto kostoloch trochu „prehnali“ s niektorými prvkami: tak veľa priestoru pre sanktuárium, toľká vznešenosť a veľkoleposť pre hlavný oltár, nečakané výšky a vzdialenosti. Keď som sa však neskôr nad tým zamyslel (koniec-koncov, vtedy som bol ešte len tradicionalistom „v plienkach“ a mal som sa veľa čo učiť), začal som chápať, ako dôkladne a premyslene bola stará chrámová architektúra inšpirovaná posvätnou liturgiou, a to od základných línií až po najmenšie detaily.

Kostolom a chrámom liturgia určovala formu, ktorá akosi prirodzene viedla k tomu, že hlavný oltár bol umiestnený v strede a otočený smerom na východ, so schodmi, ktoré viedli dohora, k najposvätnejšiemu miestu, kde sa neustále obnovuje obeta z Kalvárie, kde sa uctieva Boh jediným možným a dokonalým spôsobom – vertikálne; smerom k všemohúcemu Otcovi skrze Jeho jednorodeného milovaného Syna mocou oživovateľa Ducha Svätého. 

Staroveké obrady latinskej Cirkvi komunikujú cirkevnú architektúru veľmi jasne a zrozumiteľne, či už v románskom, gotickom, renesančnom alebo barokovom štýle. Tieto štýly sa ani inak než skrze liturgiu, ktorá ich inšpiruje, nedajú chápať. Bez nej by totiž stratili svoju zrozumiteľnosť, naliehavosť a výpovednú hodnotu symbolov. Sú ako pomyselný misál, z ktorého sa zrodili jej obrady. Aj napriek svojej rôznorodosti sa všetky tieto štýly spájajú v jednej zásadnej veci:

Svätá omša sa má sláviť s tou najväčšou možnou dôstojnosťou na „stálom mieste“, ústrednom bode chrámu – slávnom hlavnom oltári, na najvyššom mieste, veľkoryso priestrannom, jednoduchom, ako stvorenom na zostúpenie „holubice“ a na pozdvihovanie hostie.


Zhubná éra tzv. liturgického hnutia (cca 1950 – 1965), ba navyše aj konziliárna reforma zo 60-tych a 70-tych rokov ešte posilnila rozšírený zlozvyk priam patologického vyhýbania sa akýchkoľvek prejavov mystéria a majestátu sv. omše, najmä jej podstaty, keď kňaz v mene ľudu, zhromaždeného na úpätí hory, ponúka Otcovi obetu na vrchole tejto „hory“, ktorým je sanktuárium. Následkom toho je celá architektúra, sebavedome budujúca pre moderného človeka a jeho neoliturgiu, nekatolícka, nesústredená na podstatu a nevertikálna. Inými slovami, bugniniánska reforma a Novus ordo qua novus nedokáže ani inšpirovať vznešenú a veľkolepú architektúru, ani s ňou harmonizovať. Najokatejšie príklady architektúry, „inšpirovanej“ liturgickou „reformou“ sú škaredé nové kostoly, vybudované v rímskej diecéze, alebo v USA. Tu je niekoľko príkladov bezpočtu monštier, ktoré zohyzďujú tvár zeme a pohoršujú veriacich:
 

St Johns exterior

 

St John interior

 

Velebené kardinálmi a komisiami sa takéto modernistické abstrakcie (tu ich uvidíš viac) objavovali už po druhej svetovej vojne, keď sa ´inteligencia´ chystala na svoje záverečné orgie, „ducha koncilu“ – aggiornamento, prispôsobivosť a agnosticizmus, súvisiace s Alfou a Omegou, prvými a poslednými vecami. Čitateľ možno namietne: „A čo tie krajšie nové kostoly, vybudované na niektorých miestach pre spoločenstvá Novus ordo? To predsa tomuto názoru protirečí.“ Práve naopak, potvrdzuje ho. Do rozsahu, v akom sa tieto kostoly uznávajú za krásne, totiž napodobňujú staršie kostoly, navrhované pre Vetus Ordo. Vidíme to najmä v neorománskych, neogotických, neorenesančných a neobarokových dizajnoch takých architektov, ako sú Thomas Gordon Smith, James McCrery a Duncan Stroik, ktorí v snahe pokračovať v šľapajách veľkých vzorov a ideálov minulosti vytvárajú naozaj vznešené stavby, v ktorých človek spoznáva štyri znaky Cirkvi – jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Čo sa týka odklonu od katolíckej architektonickej tradície, napríklad to, že chýbajú schody, vedúce dohora k hlavnému oltáru, nízke zábradlie, pri ktorom sa podáva sv. prijímanie, náležitá ambóna a bočné oltáre, umiestnenie hlavného oltára a stolu s obetnými darmi (Cranmerove stoly), je ich prístup teologicky ochudobnený a esteticky nevhodný v porovnaní s nádhernými kostolmi v minulosti.

Jedným slovom, každé prispôsobenie sa architektúry požiadavkám Novus Ordo je krokom späť, zriedením sakrálnej ´slovnej zásoby´, nazhromaždenej počas stáročí katolíckych bohoslužieb, nositeľom zmiešaných signálov, keď vertikálna funcia Cirkvi (zdola nahor) zápasí s horizontálnym liturgickým prostredím.

Čo sa týka tohto, veľkolepá starodávna chrámová architektúra svojou ohromujúcou mohutnosťou a tichom odoláva úbohosti architektúry stavieb Novus Ordo, ktoré uprostred románskych bazilík a gotických katedrál vyzerajú ako ryba na suchu. Vždy keď vidím ako Pavol VI slúžil v tomto duchu sv. omšu vo vlastnom jazyku a nie latinsky v nádhernej starej katedrále, pripadá mi to ako komédia alebo fraška; čosi bizarné, čo vypadlo zo zabehaných koľají a napokon celkom zakrpatie. V spojitosti s týmto neprekvapuje, že francúzski progresivisti ničia sanktuáriá väčšiny svojich úžasných a jedinečných gotických katedrál tým, že odstraňujú veľkolepé hlavné oltáre a namiesto nich inštalujú hlúpo vyzerajúce Cranmerove stoly v neúspešnom pokuse získať kontrolu nad priestorom a presadiť dôležitosť túžby po dôležitosti. 

Odmietnutím starodávneho rímskeho obradu sa Cirkev zriekla celého svojho umeleckého dedičstva, ktoré sa vzmáhalo ruka v ruke s týmto obradom a vlastne ho týmto povznášalo. Skúsenosť dokazuje, že voliteľné rubriky – texty, lineárna konštrukcia stavby (v rovine) a partcipatio actuosa netvorí vhodné prostredie pre repertoár Gregoriánskeho chorálu pre pevne stanovené a pohyblivé sviatky liturgického roka, a to aj napriek nekonečnému, až magickému citovaniu Sacrosanctum Concilium o tom, aký veľkorysý priestor by sa mal venovať chorálu. Aj nová liturgia z tohto dôvodu len veľmi biedne zapadá do slávnej tradície posvätnej architektúry, zariadenia, posvätného náčinia a obradných rúch, ktoré sa používali predtým. Tento moderný obrad sa nehodí k dômyselne prepracovanej a vznešenej nádhere tradičných kostolov, k monumentálnej istote právd, ktoré ohlasujú; k posvätnosti, ktorú chránia ako matka dieťa vo svojom lone; k nevýslovnej dôstojnosti, aj keď mlčiacej, pokojnej a ukrytej.

Keď toto vieme, ľahšie porozumieme tým desaťročiam zúrivého odporu voči tradičným sanktuáriám, zúrivej nenávisti, keď ich chcel niekto „zrenovovať“ a „prestavať“, satanskému rehotu za zvuku zbíjačiek, po ktorom sa nástenné maľby premenili v trosky a nespočetné množstvo vzácnych artefaktov sa ocitlo na smetisku a v riekach a húževnatej opozícii, s ktorou sa stretol každý duchovný pastier, ktorý sa pokúsil orientovať liturgiu na „východ“, či zaviesť nízke zábradlie pre sv. prijímanie. Filozofia liturgickej reformy si doslova vyžadovala, aby sa jednoznačná vertikálnosť a podstata vtelenia katolíckej viery – slovom sústredenosť na Eucharistiu – odstránila ako zastaralá a pre moderný svet bezvýznamná.

 

Basilica Porec


Z Benátok sme odišli s manželkou do Chorvátska, kde sme navštívili baziliku sv. Eufrázia v Poreči, nádherný staroveký chrám, postavený v románsko-byzantskom štýle. Čo sa mňa týka, počas sv. omše som si nevšimol nič heretické, ani nedôstojné, no práve to ma bolestne uistilo v tom, že typické slávenie omše v Novus Ordo je nerozumom a pochabosťou.

Architektúra, baldachýn, oltár, slávnostné mozaiky – všetko toto priam úpenlivo volá po liturgii, slávenej ad orientem (na východ), s kňazom a veriacimi, otočenými tvárou k oltáru a posvätným obrazom, v ustavičnom vzdávaní úcty Najsvätejšej Trojici. Volá po hlasoch chorálu a po vôni kadidla, vznášajúceho sa vo vzduchu, po vznešených gestách kňazov pri oltári, po tichu v okamihu, keď Všemohúci Boh „zíde“ zo svojho nebeského trónu, aby opäť prebýval medzi ľuďmi.

Namiesto toho je kňaz otočený tvárou k ľudu ako nejaký predseda na schôdzi, ako prednášajúci na konferencii, či ako moderátor talkshaw a liturgia sa nikdy nerozvinie do čistej ľudsko-horizontálno-imanentnej dimenzie. Všetko akoby zaniká v uniformite, bez výraznejšej artikulácie, či variantov. 

Môžem sa poďakovať krátkozrakému rozhodnutiu cirkevných hodnostárov vyjadrovať sa v národnom jazyku a tým pádom nechať vyprchať jedinú zjednocujúcu silu západnej civilizácie, že som nerozumel ani slovo z liturgie, prednášanej v chorvátštine. Následkom toho bola „urečnená“ povaha Novus Ordo ešte evidentnejšia. Nebola takmer ani chvíľa na sústredenie sa, stíšenie sa a na dlhšie pauzy, aby sa srdce ešte viac túžobne otvorilo. Ochudobnenie Obetovania sa prejavilo v ešte rýchlejšom pozdvihovaní než zvyčajne; kňaz pozdvihol paténu a potom aj kalich len na okamih. Obetovanie sa zredukovalo na pseudožidovské požehnanie jedla – fakticky to je paródia na židovské požehnanie. Malo povahu pantomímy príliš slabej na to aby jasne vyjadrila niečo tak dôležité; akoby išlo o nejaký degenerovaný orgán, ktorého sa evolúcii nepodarilo celkom zbaviť. 

Tridsaťminútová homília by bola „opodstatnená“, ak by sa kládol väčší dôraz na samotnú podstatu sv. omše, najmä na obetovanie a Eucharistickú modlitbu. Takto bola kázeň akoby centrom všetkého s tým, že skutočná obeta skončila ako akási dodatočná myšlienka, alebo ako P.S. v liste. Tento dojem ešte umocnila, aspoň podľa mňa, druhá Eucharistická modlitba, ktorá trvá oveľa kratšie, než väčšina čítaní z historických kníh Starého zákona v novom lekcionári. Počas sv. omše ´po novom´ teda človek strávi oveľa viac času počúvaním o cudzoložstve, ktorého sa dopustil Dávid s Betsabe, alebo o oplzlých starcoch, snoriacich okolo Zuzaninej záhrady, než pripomienkou obete Pána Ježiša za naše hriechy. 

Keď Cirkev zanechala starú liturgiu, stratila zároveň aj jej apologetickú (obrannú) funkciu. Liturgia teraz naberá po všetkých stránkach protestantské prvky; badať desivé príznaky vzmáhajúceho sa dojmu nepodstatnosti a bezvýznamnosti jej úkonov. 

Neveriaci, ktorý navštívi baziliku v Poreči počas sv. omše by povedal, že ide „len o ďalšiu omšu“. Aký rozdiel by zažil, keby sa zúčastnil vznešenej obety, ktorú nám odkazuje tradícia s jej starodávnymi chorálmi a tichou bázňou! Táto liturgia je neporovnateľne odlišná od protestantských modlitieb; je totiž založená na Kríži, na Najsvätejšej Eucharistii, na mysterium fidei (tajomstve viery); všade je rovnaké mystérium, prenášané cez Západ v rovnakom starodávnom jazyku, zahalenom do rovnakej opony ticha. Samotná forma sv. omše, spôsob jej vedenia, vyžadujúci si zvláštnu pozornosť a často aj niečo viac než len toto, bola jedným z najvýznamnejších apologetických argumentov Cirkvi, ktorým priťahovala mužov a ženy k Bohu už len svojou majestátnosťou, nádherou, jednoduchosťou, posvätným tichom, aurou svätosti.

Novus Ordo je tak zbavený všetkého, tak „profánny“ v tejto atmosfére, že sa dá ignorovať, prejsť popri ňom, „počúvať ho“ bez vnímania, zaradiť ho medzi mnohé iné ´kresťanské´ formy bohoslužby. „Starú omšu“ však na rozdiel od neho môžeme len ťažko ignorovať; priam cítime nutkanie buď padnúť na kolená alebo utiecť preč s výkrikom „modlárstvo!“ Dieťa, ktoré sa zúčastňuje „starej omše“, nevyrastie bez toho, aby ho to nepoznačilo; buď si ju zamiluje alebo ju odmietne. To si vyžaduje rozhodnutie. Pri prežívaní Novus Ordo som videl na sebe aj na druhých, že sa cítia ako hostia v hotelovej hale, ktorí môžu kedykoľvek vyjsť von alebo vojsť dnu, pretože Novus Ordo kladie na dušu málo požiadaviek, pričom takáto „sloboda“ často vedie veriacich k ľahostajnosti. Nepriťahuje ich k ešte väčšej úcte k Bohu, ktorú by mali mať hlboko zakorenenú vo svojom srdci. Martin Mosenbach možno práve preto píše vo svojej Heréze neformálnosti, že ak majú tradicionalisti pravdu v diagnostikovaní slabosti Novus Ordo, nemali by si zúfať nad zjavne beznádejnou situáciou, s ktorou sa v tejto dobe konfrontujú.

Domček z karát sa totiž skôr či neskôr rozpadne a rozvaliny tradície, ktorá sa zdá akokoľvek náročná a zvláštna, zažije opäť svoj návrat. Je totiž v prirodzenosti Boha, ktorý je dokonalý a prevyšuje všetko, človeka, ktorý má plno nedostatkov a Bohočloveka, ktorý zjednocuje v jednej Osobe tieto dve rozdielne prirodzenosti, že nám umožňuje prebývať in pace in idipsum, čiže v pokoji, v tom istom príbytku, v akom prebývajú aj naši praotcovia; v dome, vybudovanom Duchom Svätým na Slove, v ktorom môžeme už naveky zvelebovať Boha.        
 

DISKUSIA k článku