[autor: Samuel Gregg]
Počas niekoľkých dní v tomto mesiaci Francúzsko zažilo návrat do tradičnej anti-katolíckej rétoriky, ktorá by pred 100 rokmi potešila polovicu krajiny a jej zvyšok pobúrila.
Laurence Rossignolová, bývalá ministerka socialistickej vlády, verejne odsúdila katolíkov za obmedzenie prístupu k umelému oplodneniu a potratom a za ich snahu zastaviť legalizáciu eutanázie. Jej komentár je ale ničím v porovnaní s tvrdým ľavičiarom a bývalým kandidátom na prezidenta Jean-Luc Mélenchonom. Prezidenta Emmanuela Macrona obvinul z toho, že sa správa ako „malý kňaz“. Celú krajinu zachvátila vlna Twitterových odsúdení hocijakého druhu zblíženia štátu a katolíckej cirkvi.
Iskrou pre tento oheň bolo Macronové rozhodnutie predniesť príhovor francúzskym katolíckym biskupom a viac ako 400 katolíckym predstaviteľom v Collège des Bernardines, ktorá je parížskym centrom katolíckeho života.
Macron nie je prvým prezidentom Piatej republiky, ktorý sa katolíckym biskupom prihovoril takýmto verejným spôsobom. Nicolas Sarkozy, napríklad, niekoľkokrát formálne privítal katolícku vrchnosť v Elyzejskom paláci a vždy sa pozitívne odkazoval na francúzskej katolíckej dedičstvo.
Čo robí Macronov príhovor iným je že povzbudil francúzskych katolíkov, aby sa v živote Francúzska angažovali ako katolíci. V príhovore dokonca identifikoval tri „dary“, ktoré by mohli katolíci tejto krajine ponúknuť.
Prvým je sagesse, múdrosť: stáročia stará cirkevná zásoba múdrosti a to obzvlášť v otázkach ľudského života. Katolíci, naznačil Macron, by nemali mať strach v týchto veciach vyjadriť svoje pohľad. „Považujete za našu povinnosť, aby sme život chránili, a to obzvlášť keď je bezbranný,“ povedal faktickým spôsobom.
Druhým darom je l´engagement, angažovanosť. Podľa Macrona je katolícka cirkev výzvou proti relativizmu a nihilizmu, ktorý ťaží francúzsku spoločnosť. Dodáva ale, že katolícka angažovanosť je tiež reflektovaná v aktívnej pomoci cirkvi francúzskym chudobným, chorým a postihnutým – pomoci, ktorá je rozsiahla, ale málokedy uznaná.
Tretím darom cirkvi je to, čo Macron opísal ako votre liberté, vaša sloboda. Tvrdí, že vo svete, ktorému chýbajú pevné oporné body, dodáva katolícka naliehavosť na istých univerzálnych pravdách slobodu hovoriť o témach, ktoré niektorých iritujú; napríklad: povinnosti, ktoré si ľudia navzájom držia, výzvy, ktoré prináša islam či prenasledovanie kresťanov na Blízkom východe.
Toto všetko Macron povedal na pozadí mnohých prínosov, ktoré katolíci počas storočí prinášali francúzskej kultúre. Trefne spojil meno otca Jacquesa Hamela, ktorý bol v 2016 popravený dvoma moslimskými teroristami, s katolíckym policajtom Lt Col Arnaudom Beltramem, ktorý bol tiež zabitý džihádistom po tom, ako sa nechal minulý mesiac vymeniť na iného rukojemníka v obchode na juhu Francúzska.
Otázka, ktorá ale komentátorom po Macronom prejave nedá spať, je nasledovná: prečo?
Prečo Macron – muž z nenábožensky založenej rodiny, ktorý požiadal o krst v dvanástich a chodil na jezuitskú školu, ale ktorý je celkom tajomný v otázke jeho presného náboženského presvedčenia – išiel do Collège des Bernardines? Prečo by s ľútosťou hovoril o pokusoch marginalizovať katolícku angažovanosť v politike? A prečo vyzval francúzskych katolíkov k väčšej angažovanosti sa vo verejnej sfére? Iste vedel, že takého tvrdenia pritiahnu rozhorčenie ľudí z ľavice i z pravice, ktorí inštinktívne považujú každú špecifickú angažovanosť katolíkov vo verejnej sfére za útok na laïcité – t. j. francúzsku striktnú odluku republiky od náboženstva?
Ako veľa iného, čo sa týka Emmanuela Macrona, aj odpovede na tieto otázky sú komplikované. Po prvé, Macron vníma sám seba ako transformačnú osobu pre Francúzsko. Vidíme to aj v jeho prezidentskom víťazstve a zostavení vlády z nekonvenčnej koalície, ktorá zahŕňa ako prominentných konzervatívcov tak aj umiernených socialistov. Tiež je to evidentné z Macronej snahy oslobodiť isté časti francúzskej ekonómie od direktívnych spôsobov. Pokiaľ je táto jeho ústretovosť voči katolíkom kritikou statusu quo, potom pasuje to jeho dôrazu na otvorenie novej kapitoly francúzskych dejín.
Po druhé, Macron je známy tým, že chce, aby ľudia vedeli, že je otvorený zmenám vo francúzskej spoločnosti. Z tohto pohľadu si je nepochybne vedomý toho, že politika prispôsobovania a „vyčerpaný katolicizmus“ sedemdesiatych rokov sú už dávno nahradené novým typom dynamickej pravovernosti, ortodoxie. Okrem ich rozhodnutia byť neúctiví k sekulárnym očakávaniam, „neo-katolíci“ (ako ich nazval denník Le Figaro) spájajú jasnosť v artikulovaní svojho katolíckej viery s empatiou voči potrebe prejavovať ju príťažlivo. Priemerný francúzsky kňaz mladší ako päťdesiat nie je zanedbaný vzbúrenec z mája 1968, obutý v sandáloch a predávajúci Maove spisy. Pravdepodobnejšie bude športovať v sutane, zatiaľ čo bude naliehať na svojich farníkov, aby čítali knihy od kardinála Roberta Saraha alebo bude písať blog o veciach týkajúcich sa gender ideológie až po vážne problémy francúzskej ekonómie.
Pozitívne odpovede na Macronov prejav zo strany osôb, ktoré reprezentujú týchto francúzskych katolíkov (ktorých počet rastie, sú čím ďalej viac otvorení a angažovaní – o čom svedčia webstránky ako napríklad Padreblog), napovedajú, že svoje publikum dobre odhadol.
Povedomie o tom, že veci sa medzi katolíkmi zmenili, nás privádza k tretiemu dôvodu pre Macronov prejav. Jeho vláda navrhuje presadiť legislatívu, ktorá povolí single ženám a lesbickým párom prístup k umelému oplodneniu; čo je v súčasnosti vo Francúzsku dovolené len pre neplodné páry. Tiež sa vedie diskusia o dekriminalizácií eutanázie.
Macron si je vedomý toho, že ak bude presadzovať ktorúkoľvek z týchto otázok, vyvolá to obrovský odpor francúzskych katolíkov. Počas vlády jeho predchodcu Françoisa Hollanda katolíci ukázali (napríklad cez hnutie ako La Manif pour tous), že sú schopní veriacich, ako aj neveriacich, zaktivizovať do obrovských protestov proti vládnym návrhom, ktoré považujú za škodlivé pre rodinným život.
Z dobre známych dôvodov francúzski politici znervóznejú vždy, keď začnú milióny ľudí pochodovať ulicami – ako tomu bolo pri zhromaždeniach proti Hollandovej legislatíve za manželstvá rovnakého pohlavia v 2013.
Ak chce teda Macron naozaj zmeniť francúzske zákony ohľadne umelých oplodnení a eutanázie, možno stavil na to, že jeden zo spôsobov ako obmäkčiť katolícku opozíciu je ukázať, že on, na rozdiel od Hollanda, je oveľa otvorenejší v týchto otázkach „diskutovať“. To síce katolíkov nezastaví, aby sa voči takýmto zmenám mobilizovali, ale mohlo by to zmenšil ich porovnávania Macrona s Hollandom, ktorého katolícky odpor vyvádzal z miery.
Nakoniec je tiež možné, že Macronové tvrdenia, ktoré boli priateľské voči katolíkom, sú súčasťou jeho stratégie ako čeliť najväčšej francúzskej výzve: ako integrovať rastúce a niektorých oblastiach viac a viac militantné moslimské obyvateľstvo.
Macron veľmi dobre vie, že osem miliónov francúzskych moslimov patrí k náboženskej tradícii, ktorá neprijíma žiadne rozdelenie medzi politikou a náboženstvom, a ktorá sa tiež snaží, ako nám jednoznačne dosvedčujú historické záznamy, podmaniť si spoločnosť politicky a nábožensky po tom ako v nej má väčšinu. Takéto tendencie sú fackou po tvári laïcité; a podobnú facky predstavujú tendencie priateľské voči náboženstvu zo strany prezidenta Françoisa Mitterranda a Sarkozyho, zo strany vplyvných francúzskych katolíkov ako kardinála Jean-Marie Lustigera či katolíckeho zakladateľa Piatej republiky Charlesa de Gaullea.
Mohol by byť Macronov prejav začiatkom snáh o premyslenie laïcité v smere, ktorý by efektívne „skrotil“ islam vo Francúzsku? V tomto bolo je príliš skoro na odpoveď. Ale ciele, o ktoré sa Macron snaží, odzrkadľujú jeho mienku o seba samom ako o človeku, ktorý si zaumienil obnoviť Francúzsko konfrontáciou s problémami, ktorým sa žiadny francúzsky politik od čias de Gaullea úspešne nepostavil.
Dramatická rétorika, do ktorej Macron zvyčajne oblieka svoje plány pre Francúzsko, viedla niektorých kritikov k tomu, aby ho označili za „Napoleona“; čo je porovnanie, ktoré Macron nepopiera.
Pripomeňme si ale, že to bol Napoleon, ktorý ukončil vojnu revolúcie proti katolíckej cirkvi prostredníctvom konkordátu s Piom VII v 1801. Možno francúzski katolíci nakoniec môžu byť optimistickí ohľadne Macronovho verejného povzbudení. Každopádne, tento optimizmus musí byť zmiernení poukázaním na to, že sám Pius o osem rokov neskôr francúzskeho cisára exkomunikoval, na čo Napoleon odpovedal vyhostením pápeža do Savonu.
Macronové pozvanie, aby francúzski katolíci vstúpili do verejných diskusií neprevinilo ako katolíci, by sme mali uvítať. Ale, ako vždy, tu platí múdrosť žalmu 146: Nolite confidere in principibus. Nespoliehajte sa na kniežatá – vrátane tých francúzskych.