[autor: Peter Kwasniewski]
V tohoročnom aprílovom čísle časopisu First Things napísal Richard Rex, profesor dejín reformácie na Cambridgeskej univerzite, tieto triezve slová (ktoré sú súčasťou jeho recenzie novej knihy Rossa Douthata To Change the Church: Pope Francis and the Future of Catholicism [Zmeniť cirkev: pápež František a budúcnosť katolicizmu]:
Na čo by sme mali pamätať, ak nás v takejto situácii vyrušenú rozhodnutia cirkevných predstaviteľov, je to, že povinnosti svedomia sa vzťahujú tak na náš vzťah k cirkvi ako na náš vzťah k štátu. Ak naši predstavitelia zlyhávajú, mali by sme ich kritizovať príslušne a nápomocne. Ak potrebujú, aby im boli pripomenuté pravdy, ktoré im boli zverené, spraviť tak je potom našou povinnosťou. Určite by mohli existovať, budú existovať – ako tomu bolo iba nedávno – zneužitia v rámci cirkvi a pochybenia zo strany jej hlavných predstaviteľov. Viera v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev od nás vyžaduje, aby sme boli stále v službe, dávali si pozor na formovanie nášho svedomia, upevňovali pravdu z lásky a vyhýbali sa zlu a falošnej doktríny.
Je osviežujúce nájsť niekoho povedať pravdu takto jednoducho: vzhľadom na padnutú ľudskú prirodzenosť a mnoho pokušení sveta, tela a diabla, je pochopiteľné, že kňazi – od pápeža ak k miestnemu farárovi – môžu padnúť a padnú; a niekedy dramaticky.
Nepochybne je to Rexove vzdelanie ako historika, ktoré robí jeho tvrdenie nielen nekontroverzným, ale tiež transparente jasným. Často som si myslel, že najväčšia medzera v dnešnom katolíckom vzdelávaní je práve dejepis. Ak napríklad neštudujeme arianskú kontroverziu alebo obdobie reformácie a protireformácie, potom si nebudeme vedomí miery, do akej sa vie pozemská cirkev dostať do zmätku, skorumpovať sa, stratiť smer alebo sa môže nachádzať v naliehavej potrebe reformy – správneho druhu reformy, ktorá, ako nám pripomína Martin Mosebach, znamená návrat k forme, obnovenie formy (podoby), ktorú pre svoju cirkev Boh pôvodne zamýšľal. Táto forma zahŕňa úplné dodržiavanie doktríny, ktorá je obsiahnutá v Svätom Písme a v Svätej tradícii; tak ako bola veky učená pastiermi, ktorí si ctili pravdu.
Rex vo svojej analýze pokračuje s reductio ad absurdum: argument typu „čo kedy“, ktorý vedie k absurdnému, nemožnému záveru:
Ak by sa ale katolícka cirkev rozhodla upustiť od alebo zmeniť jej takmer úplný nesúhlas s rozvodmi, ktorý prejavovala počas dvoch milénií, následne by sa jej nárok na to, že je privilegovaným zdrojom Božieho zjavenia v otázkach morálky stal jednoducho neudržateľným. Postoj cirkvi k nerozlučnosti manželstva je medzi jednou z jej najkonzistentnejších tradícií, ktorej biblický základ je silnejší ako základ pre doktrínu Najsvätejšej Trojice, pre dodržiavanie nedeľného odpočinku alebo pre skutočnú prítomnosť v eucharistii. Tento postoj cirkvi je v podstate jedným z jej základných znakov. Tiež sa nedá povedať, že by bol teologicky prekvapivý. Manželstvo, ako o ňom učil sv. Pavol, symbolizuje jednotu Krista a jeho cirkvi (Efezanom 5: 31-31). Pre kresťanov je nerozlučnosť manželstva neodlúčiteľná od jeho symbolického – t. j. sviatostného – miesta v pláne spásy. Ak je manželstvo rozlučné, nemôže viac symbolizovať dokonalú jednotu medzi Kristom hlavou a cirkvou jeho telom.
I keď si nie som istý, či chápem, prečo Rex hovorí o „takmer úplnom nesúhlase s rozvodmi“ – cirkev nikdy nesúhlasila s rozvodom a ani ho netolerovala a vždy ho označovala za hriech pre tých, ktorí si ho volia (a nehovorila o ňom ako o ich púhom utrpení) – Rex má úplnú pravdu, keď hovorí, že iba málo z morálneho učenia cirkvi je od jej úplného začiatku až do dnešných rozbúrených rokov jasnejšie a konzistentnejšie. Kristovo nekompromisné učenie o opätovnom zosobášení rovnajúcom sa cudzoložstvu je tak jasné, že jeho dodržiavanie je skutočným znakom pravej cirkvi; naopak, jeho nedodržanie je samo o sebe znakom herézy, odklonu od Toho, ktorý je cesta, pravda a život.
Rex majstrovsky poukazuje na to, že samotná skutočnosť manželstva ako sviatosti (jeho povýšenie Bohom na milosť-sprostredkujúci znak nerozlučnej jednoty medzi Kristom a cirkvou) je ohrozená v momente, keď niekto pochybuje o tom, že dal Boh manželstvu túto nezničiteľnú stálosť. To platí i vtedy, ak niekto iba na okolo súhlasí s touto stálosťou, zatiaľ čo má sexuálne vzťahy mimo svojho pôvodného zväzku a na oplátku pristupuje k sviatostiam.
V poslednom odstavci svojho článku Rex dáva konečný coup de grâce, smrteľný úder:
Ak nakoniec manželstvo nie je božím zjednotením muža a ženy v jednom tele, ktoré sa rozlučuje iba smrťou teľa, katolícka cirkev potom v Kristovom mene zbytočne dvadsať storočí mučila svedomie nespečeného množstva veriacich. Ak by sme mali toto učenie zmeniť v mene milosrdenstva, v tom prípade by v prejavoch milosrdenstva katolícku cirkev už dávno prekonali iné náboženstvá, či konca aj niektoré inštitúcie a impulzy moderného sekulárneho štátu. Takýto záver by bol definitívnym úderom rozbíjajúcim pretvárku cirkvi vo veci morálnej autority. Hocijaká cirkev, ktorá by sa takto mýlila a takto dlho a v tak závažnej otázke ľudského blahobytu a šťastia by si mohla len ťažko nárokovať slušnosť a už vonkoncom nie neomylnosť.
Irónia tohto odstavca je prenikavá: neo-ultramontanizmus, ktorý napĺňa každé pápežovo slovo a úsudok s neomylnosťou si sám píli konár, na ktorom stojí. Ak je párom žijúcim v neobvyklých (t. j. protisviatostných a cudzoložných) manželstvách povolené, po období rozhovorov a „verejného pokánia“ (čokoľvek to znamená, keď nemajú úmysel žiť v čistote), aby pristupovali k sviatostiam bez páchania cudzoložstva, pápežská neomylnosť potom nie je iba skompromitovaná, ale ide o zničenie samotných základov katolíckej viery.
Rexovi slúži ku cti, že vidí a bez zaváhanie diagnostikuje to, čo mnohí iní bezstarostne ignorujú a zametajú pod koberec. Ak sú smernice z Buenos Aires, ktoré vyššie spomínaný scenár povoľujú, pravdivé, potom je katolícka cirkev ešte horšie morálne monštrum ako by si vedeli protestanti kedy predstaviť, keďže by už dvetisíc rokov požadovala istý štandard svätosti, ktorý nie je len nedosiahnuteľný, ale je tiež zbytočný, či dokonca zamedzujúci ľudskému blahu.
Našťastie sa dá tomuto hrôzostrašnému záveru ľahko vyhnúť. Nakoľko budú smernice z Buenos Aires dovoľovať niečo, čo cirkev vždy zakazovala (ako porušenie Božieho a nie ľudského zákona), do tej miery budú považované za falošné a každý pravdivý katolík ich bez zaváhanie odmietne.