Cardinal_Sarah_1.jpg

Kardinál Sarah: satan útočí na Eucharistiu čoraz rozšírenejším prijímaním na ruku

22.02.2018VAT
3667 14 112
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

Hlava Vatikánskeho úradu, dohliadajúceho na liturgiu, vyzýva katolíckych veriacich, aby sa vrátili k prijímaniu svätého prijímania na jazyk a pokľačiačky.

V úvode novej knihy na túto tému kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, píše:

„Najzákernejší diablov útok spočíva v tom, že chce vyhasiť vieru v Eucharistiu zasievaním rozličných omylov a podporovaním nevhodných spôsobov jej prijímania. Boj medzi archanjelom Michalom a jeho anjelmi na jednej strane a Luciferom na druhej, reálne pokračuje v srdciach veriacich. Terčom satana je obeta sv. omše a skutočná prítomnosť Ježiša v konsekrovanej hostii.“

Táto nová kniha od dona Federica Bortoliho vyšla v Taliansku pod názvom ´Rozdávanie svätého prijímania na ruku: historický, právny a pastoračný prehľad´ [La distribuzione della comunione sulla mano. Profili storici, giuridici e pastorali].

Kardinál Sarah pripomenul storočnicu Fatimských zjavení a pri tejto príležitosti napísal, že Anjel pokoja, ktorý sa zjavil trom pastierikom ešte pred zjavením sa Preblahoslavenej Panny Márie, „nám ukazuje, ako máme prijímať Telo a Krv Ježiša Krista“. Jeho Eminencia kardinál potom vymenoval násilnosti a zneuctenia, ktorými sa dnes útočí na Ježiša v Najsvätejšej Eucharistii, vrátane tzv. ´intercommunion´ (účasť na sv. prijímaní aj členmi odlišných náboženstiev). 

Kardinál Sarah pokračuje ďalej úvahou o tom, ako viera v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii „môže ovplyvniť spôsob, akým prijímame sväté prijímanie, a naopak“, a predkladá nám pápeža Jána Pavla II a Matku Terezu ako dvoch moderných svätcov, ktorých nám Boh daroval, aby sme ich napodobňovali v úcte k Najsvätejšej Eucharistii a v jej prijímaní. „Prečo trváme na prijímaní svätého prijímania postojačky a na ruku?“, pýta sa prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Spôsob, akým sa Najsvätejšia Eucharistia rozdáva a prijíma, ako píše, „je dôležitou otázkou, na ktorú musí Cirkev v týchto časoch reagovať“.

S láskavým dovolením La Nuova Bussola, v ktorom bol úvodník k spomínanej knihe prvýkrát publikovaný, ponúkame svojim čitateľom LSN preklad niektorých kľúčových úryvkov z textu kardinála Saraha:

 

*****


Prozreteľnosť, ktorá všetko múdro a láskavo spravuje, nám predkladá knihu „Rozdávanie svätého prijímania na ruku ...“ od Federica Bortoliho vzápätí po oslavách storočnice Fatimských zjavení. Ešte pred zjavením sa Panny Márie, sa na jar roku 1916 zjavuje Lucii, Hyacinte a Františkovi Anjel pokoja a hovorí im: „Nebojte sa, ja som Anjel pokoja. Modlite sa so mnou.“ (...) Pri treťom zjavení anjela deti zistili, že anjel tentoraz drží v ľavej ruke kalich, nad ktorým sa vznášala hostia. (...) Najsvätejšiu hostiu dal kľačiacej Lucii a Krv z kalicha kľačiacim Hyacinte a Františkovi, pričom hovoril: „Vezmite a pite Telo a Krv Ježiša Krista, ktorého nevďační ľudia hrozným spôsobom urážajú a zneucťujú. Robte pokánie za ich zločiny a potešujte svojho Boha.“ Anjel sa spolu s deťmi ešte trikrát v pokore pomodlil tú istú modlitbu.

Anjel pokoja nám týmto ukazuje, ako máme prijímať Telo a Krv Ježiša Krista. Modlitba pokánia, ktorú anjel diktoval deťom, nie je vôbec prežitá, ani zastaralá. Za aké urážky a znevažovania Ježiša v Najsvätejšej hostii treba robiť pokánie? V prvom rade ide o urážky a znevažovania Sviatosti samotnej: hrozné znesvätenia, o ktorých obrátení ex-satanisti rozprávajú desivé príbehy, najmä v súvislosti s tzv. ´čiernymi omšami´. Aj svätokrádežné prijímania, neprijímané v stave posväcujúcej milosti, alebo bez vyznania katolíckej viery ( určité formy tzv. ´intercommunion´) sú urážkou a znesvätením. Ďalej ide o všetko, čo bráni bohatej úrode, ktorú prináša sviatosť, najmä o omyly, zasiate do myslí veriacich, aby už viac neverili v Eucharistiu; aj to uráža nášho Pána. 

Ježiš pochopiteľne trpí pre duše tých, čo Ho urážajú a znevažujú, a za ktorých vylial svoju Krv, ktorou oni tak hrozne a kruto opovrhujú. Ježiš však trpí oveľa viac, keď mimoriadny dar jeho prítomnosti v Eucharistii ako Bohočloveka neprináša žiadúci účinok do duší veriacich. Už teda rozumieme, že najzákernejší diablov útok spočíva v tom, že chce vyhasiť vieru v Eucharistiu zasievaním rozličných omylov a podporovaním nevhodných spôsobov jej prijímania. Boj medzi archanjelom Michalom a jeho anjelmi na jednej strane a Luciferom na druhej, skutočne pokračuje v srdciach veriacich. Terčom satana je obeta sv. omše a reálna prítomnosť Ježiša v konsekrovanej hostii. Tento pokus o lúpež ide dvoma cestami: prvou je čoraz väčšie oslabovanie pojmu a predstavy „reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii“. Mnohí teológovia zotrvávajú v zosmiešňovaní a pohŕdaní ´transsubstanciáciou´, a to aj napriek nemennej náuke Magistéria Cirkvi (...).

Pozrime sa teraz na to, ako viera v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii môže ovplyvniť spôsob, akým prijímame sväté prijímanie, a naopak. Sväté prijímanie na ruku so sebou nevyhnutne prináša roztrusovanie kúsočkov hostie. A naopak, keď sa venuje náležitá pozornosť aj tým najmenším omrvinkám, dôsledne sa čistia posvätné nádoby a nikto sa nedotýka hostie špinavými a spotenými rukami; všetko toto sa stáva vyznaním viery v reálnu prítomnosť Ježiša aj v tej najmenšej čiastočke konsekrovanej hostie. Ak je Ježiš podstatou Eucharistického chleba, vôbec nezáleží na tom, o akú veľkú či malú čiastočku hostie ide! Podstata je totiž v každej čiastočke tá istá! Je to On! A naopak, ak sa kúsočkom hostie nevenuje dostatočná pozornosť, strácame zo zreteľa dogmu. Pomaličky začne prevažovať názor, že ak kňaz vo farnosti nevenuje pozornosť kúsočkom hostie a ak rozdáva sväté prijímanie spôsobom, že kúsky hostie sa môžu trúsiť na zem, potom to zrejme znamená, že Ježiš v nich nie je, alebo že je v hostii iba „do určitého okamihu“.

Druhý útok proti Eucharistii spočíva v pokuse odstrániť zmysel pre posvätno zo sŕdc veriacich. (...) Zatiaľ čo pojem ´transsubstanciácia´ poukazuje na ´reálnu prítomnosť´, zmysel pre posvätno nám umožňuje vnútorne vnímať jej jedinečnosť a svätosť. Akým nešťastím by bolo stratiť zmysel pre posvätno práve v tom, čo je najsvätejšie! Ako sa tomu vyhnúť? Prijímaním výnimočného pokrmu tým istým spôsobom, ako aj normálne jedlo. (...)

Liturgia sa skladá z množstva malých obradov a gest – každé z nich vyjadruje postoj naplnený láskou, synovskou úctou a adoráciou voči Bohu. Práve pre toto treba náležite podporovať nádheru, akurátnosť a pastoračnú hodnotu praxe, ktorá sa rozvíjala v stáročnej tradícii Cirkvi, kam patrí aj akt prijímania svätého prijímania na jazyk a pokľačiačky. Veľkosť a vznešenosť človeka, ako aj najvyššie vyjadrenie jeho lásky voči jeho Stvoriteľovi, pozostáva z kľačania pred Bohom. V prítomnosti svojho Otca sa aj sám Ježiš modlil na kolenách. (...)

V tejto súvislosti vám chcem ponúknuť príklad dvoch veľkých svätých našej doby: sv. Jána Pavla II a sv. Matku Terezu z Kalkaty. Celý život Karola Wojtylu bol poznačený hlbokou úctou k Najsvätejšej Eucharistii. (...) Napriek vyčerpanosti a úbytku síl (...) vždy kľačal pred Najsvätejšou sviatosťou. Nedokázal si už sám kľaknúť, ani sa postaviť. Potreboval druhých, aby mu zohli kolená a aby ho potom postavili. Až do svojich posledných dní bol pre nás úžasným príkladom a svedectvom úcty k Najsvätejšej sviatosti. Prečo sme my takí pyšní a necitliví voči znameniam, ktoré nám ponúka sám Boh pre náš duchovný rast a dôverný vzťah s Ním? Prečo si nedokážeme pokľaknúť, aby sme prijali sväté prijímanie podľa príkladu svätých? Je pre nás naozaj až také ponižujúce ohnúť kolená a zostať kľačať pred Pánom Ježišom Kristom? A predsa, „On, hoci má božskú prirodzenosť, ... uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6-8). 

Sv. Matka Tereza z Kalkaty bola výnimočnou rehoľníčkou, o ktorej by si nikto nedovolil tvrdiť, že bola tradicionalistka, fundamentalistka či extrémistka, a ktorej vieru, svätosť a absolútne darovanie seba samej Bohu a biednym poznajú všetci na celom svete. Vždy prežívala nesmiernu úctu k Božskému Telu Ježiša Krista. Denne sa, pravdaže, dotýkala Krista „z mäsa a kostí“ v zničených a trpiacich telách tých najbiednejších z biednych. A predsa sa Matka Tereza, naplnená bázňou a hlbokou úctou, nikdy rukami nedotkla premeneného Kristovho Tela. Namiesto toho Ho v tichosti adorovala a kontemplovala; pred Ježišom v Eucharistii dlho kľačala alebo ležala tvárou k zemi. Vždy Ho prijímala do úst, ako malé dieťa, ktoré pokorne necháva Boha, aby ho kŕmil. Svätica vždy so smútkom a bolesťou sledovala ako kresťania dostávajú sväté prijímanie na ruku. Povedala, že pokiaľ sa pamätá, všetky jej sestry prijímali Eucharistiu iba na jazyk. A nenapomína nás náhodou aj sám Boh skrze slová Písma: „Veď ja som Pán, tvoj Boh, ja som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny; otvor si ústa a ja ti ich naplním“? (Ž 81, 11).

Prečo trváme na svätom prijímaní postojačky a na ruku? Prečo nám chýba postoj pokory a odovzdanosti voči Božím znameniam? Nech sa ani jeden kňaz neopováži uplatniť v tejto veci svoju právomoc tým, že odmietne alebo inak zneváži veriacich, ktorí budú chcieť prijať sväté prijímanie na kolenách a na jazyk. Prichádzajme ako deti a v pokore prijmime Kristovo Telo na kolenách a na jazyk. Svätí sú nám v tom príkladom; vzorom, ktorý nám predkladá Boh, aby sme ho napodobňovali!

Ako to, že sa prax prijímania Eucharistie na ruku tak rýchlo rozšírila? Odpoveď na túto otázku nám dáva mimoriadne kvalitná a hutná dokumentárna publikácia od dona Bortoliho. Išlo o proces, ktorý bol všetko možné, len nie jasný a zreteľný; išlo o prechod od toho, čo inštrukcie Memoriale Domini zaručovali, k dnešnej rozšírenej praxi (...) Žiaľbohu, rovnako ako v prípade latinčiny a liturgickej reformy, ktorá má byť homogénna s predchádzajúcimi obradmi, sa jeden mimoriadny súhlas a ústupok stal pakľúčom k násilnému otvoreniu a vyprázdneniu sejfu s liturgickými pokladmi Cirkvi. Pán nás vedie iba po „rovných cestách“ (Múd 10, 10), nie všelijakými zákrutami. A z toho dôvodu sa aj vyššieuvedené teologické motivácie, súvisiace so svätým prijímaním na ruku, nezhodujú s Božími cestami.

Kiežby táto kniha povzbudila tých kňazov a veriacich, ktorí, aj podľa príkladu Benedikta XVI, chceli v posledných rokoch jeho pontifikátu rozdávať a prijímať Eucharistiu do úst a na kolenách, aby v tom pokračovali aj naďalej, pretože tento spôsob je s ohľadom na samotnú sviatosť neporovnateľne vhodnejší. Som presvedčený, že raz sa opäť obnoví a spropaguje krása a pastoračná hodnota tejto metódy. Podľa mňa sa jedná o dôležitú otázku, na ktorú musí dnešná Cirkev reagovať. Ide totiž o ďalší akt adorácie a lásky, ktorú môže každý z nás preukázať Ježišovi Kristovi. Veľmi ma teší, keď vidím veľa mladých ľudí, rozhodnutých prijímať nášho Pána úctivo na kolenách a na jazyk. Nech dielo pátra Bortoliho značne podporí všeobecnú zmenu zmýšľania na spôsob rozdávania svätého prijímania. Ako som na začiatku tohto úvodu naznačil, práve sme slávili storočnicu Fatimských zjavení, čo nás mocne povzbudzuje v očakávaní zaručeného víťazstva Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ako aj víťazstva pravdy o pravej liturgii.

 

*  prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí
 

Podobné články

DISKUSIA k článku