Marian Eleganti, pomocný biskup, Chur, Švajčiarsko
V samozrejmej požiadavke tolerancie v západných spoločnostiach si treba všimnúť nasledovné: toleranciu si zamieňajú s ľahostajnosťou, so stratou pravého presvedčenia, ktoré je vždy spojené s nárokmi na pravdu. Sokrates vo Faidone (91, a-c) píše: „Je pekné byť o niečom presvedčený len vtedy, ak je to aj pravda!“
Častý názor znie: Čo je dovolené v jednotlivosti, to nie je také rozhodujúce. Hlavne, že sa človek za niečo zasadzuje, alebo v niečo verí!
Zovšeobecňovania v zmysle tejto formálnej tolerancie možno opísať štandardnými vetami ako „Veď predsa veríme všetci v jedného Boha!“ „Všetky náboženstvá vedú k rovnakému cieľu“. Zaoberanie sa tým, čo je pravdivé a správne nie je potrebné a už to potom ani nemusí byť. To sa zdá byť ziskom.
Pojem tolerancie ako taký je na Západe emocionálne pozitívne nabitý. Dokonca aj jeho vulgárne filozofické varianty ako tie práve uvedené sa všade dobre prijímajú a stretávajú sa so všeobecným súhlasom. V diskusných fórach sa všetky názory viac menej „tolerantne“ vypočujú, no na konci sa urobí rozhodnutie v zmysle tých, ktorí majú väčšinu.
Overený prostriedok maskovanej tolerancie spočíva v zákazoch myslenia a hovorenia v zmysle politickej korektnosti, veľmi aktuálnej formy totalitarizmu. Proti zástancom istých postojov sa nebojuje intelektuálne čestnými vecnými argumentami, ale emocionálne sa olepujú negatívnymi etiketami, zakríknu sa alebo vymažú z Facebooku a Twittera modernou cenzúrou a inkvizičným tímom.
Kto zaujme jasný postoj, toho považujú za „fundamentalistu“. Prejavy urazenosti a rozčúlenia majú uznanie vlastného postoja jednoducho vynútiť, alebo neobľúbených zástancov iného myslenia odstaviť do kúta ako pre politickú alebo spoločenskú scénu neúnosné „znemožnené osoby“.
Na univerzitách existujú intelektuálne chránené priestory pre citlivé duše. V protiklade k tomu skutočná tolerancia nám hovorí: Vydržať iné myslenie, aj keď to bolí.“
„Som proti misiám“. Táto výpoveď bola názorom vtedy 82-ročného Ernesta Cardenala, prívrženca náboženského pluralizmu. Nemecká Porýnska synoda evanjelickej cirkvi práve rozhodla neobracať moslimov. Cirkev vníma vieru moslimov ako väzbu na jedného Boha. Poverenie Pána hlásať Evanjelium všetkým národom a urobiť ich jeho učeníkmi (Mt 28,18-20; Mk 16,15f; Lk 24,46f; Jn 20,21; Sk 1,8) sa stráca. Možno vôbec byť prívržencom náboženstva, o ktorého pravde nie sme skutočne presvedčení?
Pre sv. Pavla bol Kristus nepochybne Pravda. Toto presvedčenie v ňom vzbudilo svätú horlivosť (por. 1 Kor 9,16), ktorá ho uschopnila na nadľudské misionárske úsilie.
Požadovať náboženský dialóg od ľudí ako sv. Pavol, aby relativizovali svoje vyznanie, alebo sa ho vzdali, by bolo predsa nezmyslom. Sú presvedčení o tom, že nezostane ľahostajné, či Krista spoznávame, alebo nie; ba že Evanjelium otvára možnosť poznania Boha, ktoré sa prežíva ako neporovnateľná milosť, na ktorej by sme radi dali účasť aj iným (porovnajme naše rojčenie o dobrej hudbe alebo liečebných metódach – čo je tiež forma „misie“).
„Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20, 30-31).
„Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21).
Spoločnosť, ktorá už nevie čo si počať s vlastnými tradíciami a na cirkevnom živote sa zúčastňuje už iba selektívne (krst, svadba a pohreb), nevyvíja nijakú misionársku horlivosť. Komu Kristus v konečnom dôsledku neznamená už nič alebo len málo, nemôže byť jeho svedkom. Čo by bol Sokrates bez svojho pretrvávajúceho nároku na vedomie svojej pravdy až po smrť? Kristus pred Pilátom vyznáva: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Tak tvrdí pred svojím svetským sudcom (Jn 18,37). Na tomto mieste formuluje Pilát svoje relativistické, skeptické krédo a obetuje spoznanú pravdu svojim oportunistickým, politickým záujmom, a myje si ruky v „nevinnosti“. Tak sa pravde deje stále znova – aj dnes.
Strežme sa pravdy, ktorá nás nič nestojí a nikoho nenúti, aby jej priniesol čo aj najmenšiu obetu! To staručký Simeon celkom jasne predvídal:
„On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, … aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,34-35)
Pravdu bez tŕňov hlása mimoriadne sympaticky, kultivovane a humánne pôsobiaci antikrist u Solovjeva!
My nemyslíme všetci to isté, keď hovoríme o Bohu, alebo si myslíme, že ho zakúšame! Tiež si nemyslím, že všetci pritom kráčame rovnakým smerom. Ani nie som presvedčený o tom, že veľké náboženstvá sveta sú iba rôzne druhy hravého seba-zjavenia Boha na rovnakej úrovni. Nemôže predsa byť, že v Ježišovi Kristovi ten istý Boh svedčil o svojom nesmierne milovanom Synovi (porovn. Mt 3,17.17,5; Mk 1,11.9,7.12,6; Lk 3,22; 2 Petr 1,17) a o niekoľko storočí neskôr ho necháva ohlasovať „prorokom“ (Mohamedom). Boh nemá nijakého takého syna (!) ako to chce protikresťanská polemika Koránu. …
Na zmierenie náboženských postojov navzájom alebo na súčasnú relativizáciu všetkých je tu úsilie prezentovať aj banálne (pseudo-) múdrosti, ku ktorým počítam ja nasledovné:
„Medzináboženský trh náboženstiev“
Môj priateľ a ja sme išli na trh. Na medzinárodný trh náboženstiev. Nie obchodný trh. Trh náboženstiev. Ale konkurencia bola prinajmenšom rovnako tvrdá. A propaganda rovnako hlučná. Pri stánku Hebrejov nám dali prospekty. Povedali, že Boh je plný zľutovania a že židovský národ je vyvoleným národom. Nijaký iný národ nebol vyvolený takým spôsobom ako židovský národ.
Pri stánku moslimov sme sa dozvedeli, že Boh je milosrdný. A že Mohamed je jediný prorok. Spása sa preto udelí iba tomu, kto počúva jediného Božieho proroka.
Pri stánku kresťanov objavujeme, že Boh je láska a že mimo jeho Cirkvi niet spásy. Vstúp do Cirkvi, alebo riskuješ večné zatratenie.
Keď sme odchádzali, spýtal som sa priateľa: „Čo si myslíš o Bohu?“ On mi odpovedal: „On je pokrytecký, fanatický a krutý.“
Prišiel som domov a povedal som Bohu: „Prečo robíš takéto divadlo, Pane?“ Nebadáš, že to už o stáročia ničí tvoje dobré meno?“
Boh odpovedal: „Nie ja som zorganizoval tento trh. Hanbil by som sa ho navštíviť.
(Anthony de Mello. Le chant des oiseaux, Bethlehem, 12/1991.)
Tu by sme mohli uviesť aj Gottholda E. Lessinga – nemeckého filozofa, dramatika a teoretika umenia, významného predstaviteľa osvietenstva! Toto je presne ten druh náboženského dráždenia, ktorý mne – priznávam – ide na nervy, aj keď pochádza od Anthonyho de Mellu a zdá sa byť pochopiteľným. Jeho porovnanie odporuje Ježišovej výpovedi, že spása prichádza od Židov: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov“ (Jn 4,22). Odporuje to aj samým Ježišom uvádzanému obrazu obchodníka a vzácnej perly, ktorú získal na trhu.
Kresťanská viera explicitne hovorí: Boh navštívil tento svet – tento „trh“ – a zjavil sa nám v Kristovi. Teraz tu stojí so svojimi slovami: „Ja som to!“ (porovn. Mk 6,50.13,6.14,62; Lk 22,70; Jn 8,18.8,24.28) – „Ja som cesta, pravda a život!“ (Jn 14,6)! „Ja som brána!“ „ Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu “ (Jn 10,9) – teda bude spasený. Všetci ostatní pred ním (a aj za ním) sú zlodeji a zbojníci! (Jn 10,8)
„A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý!“ (Jn 6,69). Apoštoli videli, že sa im zverilo posolstvo, o ktorom bolo nemožné mlčať (porovn. Sk 4,20). Nikto to násilím nepresadzoval, skôr za Evanjelium išiel aj na smrť. „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi“ (Mt 13,44). Evanjelium sv. Jána vidí v spoznaní Krista večný život: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista (Jn 17,3). Ako ho však máme spoznať, keď ho nikto nehlása? „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli?“ (Rim 10,14) – tak znela rétorická otázka apoštolov.
„Presvedčenie“ vyjadruje, že človek svedectvo pravdy prijal a zakúsil dôkazy jeho zmyslu a týmto spôsobom sa o nej presvedčil! Presvedčenie to je „vnútorné osobné uchvátenie a záväzok skrze spoznanú pravdu“(Guardini, Etika 2, 769). Keď Edita Steinová v lete 1921 navštívila priateľku Dr. Hedwigu Conrad-Martiusovú, padla je do ruky autobiografia sv. Terézie Avilskej. Prečítala ju za jednu noc a keď knihu zatvorila, povedala: „To je pravda!“ Ona a iní vášniví hľadači pravdy sa cítia celkom mimoriadnym spôsobom dotknutí a zasiahnutí Božou pravdou. Ich subjektívne istoty ich neurobili netolerantnými fanatikmi, ale naplnili ich úctou a vďačnosťou a urobili ich schopnými dokonca podstúpiť mučeníctvo.