Priest_Public_Domain_via_Pixabay_cna.jpg

Pľul na ľudí, ktorí išli na sv. omšu - dnes je z neho kňaz

711
Zuzana Smatanová
Kultúra života

Po protinábožensky zameranom detstve a dospievaní, plný nenávisti k Cirkvi, objavil páter Juan José Martínez že "Boh existuje a chce ma za svojho kňaza“.

„V nedeľu ráno som stával na balkóne nášho domu a pľul som na ľudí, ktorí tadiaľ chodievali na omšu. Hovoril som im, že Cirkev je len sekta, ktorá z nich ťahá peniaze“, vysvetľuje kňaz, ktorý teraz slúži v diecéze Almeria, v Španielsku.

Rodičia pátra Juana neboli veriaci, a on nedostal žiadnu náboženskú formáciu, nikdy ho však neviedli k neznášanlivosti voči druhým ľuďom. Hovorí, že v skutočnosti nevie odkiaľ mal všetky tieto názory, pretože o Bohu a o Cirkvi si myslel, že je to „multinacionálna korporácia s chápadlami, ktorými od každého len ťahá peniaze, podobne ako sekta“.

„Bol som absolútne proti náboženstvu; bol som dokonca prvý študent našej školy, ako aj celého Carboneras v provincii Almeria, ktorý sa nikdy neučil náboženstvo. Ako 8 či 9-ročný som si totiž vybral namiesto náboženstva etiku. Ďalšie roky som potom trávil tým, že som presviedčal kamarátov, aby prestúpili z náboženstva na etiku. Celá naša trieda nakoniec skončila na etike a na náboženstve nezostal nikto.“

Juanovi však vtedy ani nenapadlo, že po celý svoj život v dospelosti bude zasa pomáhať týmto svojim priateľom vrátiť sa k viere. Páter Juan José si veľmi dobre pamätá deň, kedy po prvýkrát vstúpil do katolíckeho kostola: „Išiel som tam, aby som si robil žarty z tých, čo ma tam pozvali a aby som ich zosmiešnil.“

„V januári 1995 ma priatelia zo školy pozvali na stretnutie modlitbovej skupiny katolíckej charizmatickej obnovy vo farnosti. Povedal som im, ako vždy, že tam nepôjdem, pretože nechcem aby mi vymyli mozog. Celý mesiac ma presviedčali. Napokon som to vzdal a niektorý februárový štvrtok roku 1995 som po prvýkrát vstúpil do katolíckeho kostola.“

 

Zlatá skrinka

V kostole bolo veľa Juanových priateľov. Prekvapilo ho, že „všetci hľadeli na akúsi zlatú skrinku vzadu v kostole. Nevedel som čo to je, pomyslel som si, že tam asi farár ukladá peniaze.“

Zlatá skrinka bol svätostánok.

Páter Juan José hovorí, že do kostola šiel preto, aby zosmiešnil tých, čo ho pozvali, pretože „som si myslel, že sa zbláznili. Vo svojom vnútri som sa im smial, no navonok som bol zdvorilý a skryl som to. Rozhodol som sa, že prídem aj budúci štvrtok, aby som sa na nich zasmial ešte viac.“

Takto plynul štvrtok za štvrtkom a páter Juan sa postupne zbavoval predsudkov voči Cirkvi a náboženstvu a Boh mu svojou láskou pomaly prenikal srdce. Pre CNA povedal:

„Kňaz sa mi javil ako veľmi múdry muž, ktorý pomáha ľuďom. Ako 15-ročný som začal spievať na omši, čo však znamenalo, že som chodil na omšu v sobotu. Veľmi rád som sa zdržiaval pred svätostánkom a postupne som si uvedomoval, že Boh existuje a že ma miluje. Jeho lásku som priam cítil. Ľudia z charizmatickej obnovy, z ktorých som si pôvodne chcel uťahovať, mi veľmi pomohli. Otvorili sa mi oči a ja som si uvedomil, že Boh nie je žiadnou rozprávkovou postavou pre slabochov, ale že existuje, že mi je oporou a že ma vedie. Zažil som že ma miluje natoľko, že ma chce pre seba, že ma povoláva za kňaza.“

 

´Som Tvoj vo všetkom, v čom potrebuješ´   

Páter Juan José bol pokrstený a mal prvé sväté prijímanie, pretože si to želali jeho starí rodičia, k Bohu však nemal žiadny vzťah.

„Sviatosť birmovania som prijímal uprostred svojho obrátenia, a to bol pre mňa ten pravý dar. V ten deň som povedal Pánovi ´Som Tvoj vo všetkom, v čom potrebuješ´. Moja mama prišla, ale otec nie. Prežíval som neopakovateľný okamih svojho života – prijal som Ducha Svätého a vložil som svoju dôveru v Pána.“

Mladý Juan José celé mesiace odolával povolaniu za kňaza: „Povedal som Pánovi, že nechcem žiadne hádky a nech sa so mnou prestane rozprávať. ... až kým som sa „nemusel“ rozhodnúť nasledovať Ho a stať sa kňazom.“

V jedno sobotňajšie popoludnie povedal 17-ročný Juan svojmu otcovi, že chce ísť do seminára. Otec ho zbil a povedal, že „kňazom sa stane len cez jeho mŕtvolu“.

„Nechápali, ako sa môžem ja chcieť stať kňazom. Otec mi dokonca ponúkol, že mi zaplatí univerzitu v Spojených štátoch, ale že za seminár nezaplatí nikdy.“

Páter Juan José spomína, že v tejto ťažkej chvíli mu zišla na um modlitba sv. Terézie z Avily: „Nevzrušuj sa a neľakaj. Všetko čo potrebuješ, je Boh.“ Keď ho otec prestal napomínať, mladík ho objal a povedal mu: „Vedel som, že budeš takto reagovať, no viem aj to, že to jedného dňa pochopíš.“

 

´Vitaj´

Juanov otec zašiel v skutočnosti tak ďaleko, že sa vyhrážal kňazovi, že ho udá na polícii, ak bude aj naďalej pomáhať jeho synovi s rozlišovaním povolania. „Môj otec skúsil všetko, ale Pán je mocnejší“, povedal Juan.

Z poslušnosti voči otcovi páter Juan nenastúpil do seminára; začal študovať učiteľstvo na University of Almeria. Trpezlivo a verne čakal, kedy bude môcť naplniť svoje povolanie ku kňazstvu. Spomína, ako mu jedného dňa v máji 1999 mama povedala, že hovorila s otcom a že mu už dovoľuje vstúpiť do seminára: „Rozplakal som sa a nevedel som prestať. Pamätám si, ako mi náš kňaz povedal ´Vitaj´ a silno ma objal.“

V septembri roku 2000 konečne nastúpil do seminára.

V roku 2006 bol páter Juan José vysvätený za kňaza v almerijskej katedrále. Tejto slávnosti sa zúčastnil aj jeho otec. 

„Nikdy nechcel aby som sa stal kňazom, ale videl, že som šťastný a aj napriek tomu, že bol absolútne protinábožensky založený, rozhodol sa, že šťastie jeho syna preňho znamená viac ako jeho ideológia; že ak som ja šťastný, aj keď tomu nerozumie, akceptuje to.“

Páter Juan spomína, ako "otec pred svojou smrťou prijal Pomazanie chorých. Vysluhoval som mu ho ja.“

„Keď mi niekto povie, že neverí v Boha, ja mu vždy odpoviem, že ani ja som neveril, ale že som sa mýlil, pretože som objavil pravé a nefalšované šťastie, ktoré mi dáva Ježiš. Ak sa necítite celkom šťastní, poproste Pána aby vám pomohol, pretože iba On vám môže dať radosť a šťastie, po ktorom prahne vaše srdce.“
 

DISKUSIA k článku