teplomer

 

Wilton_diptych.jpg

Dr. Finaldi má pravdu: bez znalosti kresťanstva nedokážeme oceniť náboženské umenie

245
Milko Kostovič
Kultúra života

Diela ako Wilton Diptych by boli nepochopiteľné pre niekoho, kto nevie nič o viere.

V tomto časopise je poučný rozhovor s riaditeľom Národnej galérie, Gabrielom Finaldim, v ktorom rozpráva o potrebe určitých náboženských poznatkov pri ocenení mnohých diel v galérii. Jedna práca v galérií, ktorú Dr. Finaldi vyzdvihuje pre jej špecifické prevedenie, je Wilton Diptych, o ktorej sa vyjadril:

Je to nádherný, tajomný obraz, ktorý zázračne prežil plynutie času. Prežil obrazoborectvo i puritanizmus. Do nášho času sa dostal v otlčenom stave, no vnútro otvára víziu nebeskej ríše, ktorá nemá obdobu. Je to veľmi anglický pohľad na to, ako vyzerá nebo: anglický kráľ kľačiaci pred Pannou Máriou a nebeským súdom. Pomerné prekvapivé, a musíte sa pozrieť veľmi, veľmi zblízka, aby ste videli štandardu, ktorá sa nachádza nad Ježiškom a diskom na vrchu. Je to vlastne ostrov s malými loďkami okolo a je takmer isté, že sa jedná o Anglicko na striebornom mori.

Andrew Graham-Dixon tu napísal dobrý článok o tejto istej téme, v ktorom vysvetľuje význam disku, o ktorom hovorí Finaldi, a spája ho so slávnou pasážou z Richarda III. od Shakespeara. Zrejme si myslí, že je možné, že Shakespeare mal na mysli tento obraz, keď písal tie slávne slová o "tomto scepter’d isle (žezlový ostrov)", ktorý obsahuje, prosím všimnite si, odkaz na "požehnanú Máriu".

Diptych je malé dielo, čo je kľúčom k pochopeniu jeho účelu. V dobách, keď sa králi a kráľovské dvory často presúvali, bolo jednoduché ho podľa potreby zložiť a zabaliť, rozložiť a umiestniť vedľa kráľovského lôžka a pod. Bol to cestovný zbožný predmet, podobne ako svätý obrázok, ktorý si môžeme nosiť v peňaženkách, aj keď určite nebol hromadne vyrábaný, no mal obrovskú cenu, keďže sa hodil ku kráľovi. Platí to obzvlášť v prípade kráľov, akým bol Richard III., ktorý mal veľké pochopenie pre to, čo znamenalo kráľovstvo. 

Diptych obsahuje obraz samotného kráľa a jeho troch svätých patrónov (Eduarda Vyznávača, Edmunda Martýra a Jána Krstiteľa) pred Kristom a Pannou a celým nebeským súdom. Implikácia je jasná: traja svätí patróni predstavujú Richarda Ježiškovi a Panne Márii. (A kráľ zase môže predkladať Panne štandardu Anglicka, ktorá teraz naznačuje, že Richard má byť správcom Anglicka, jej veno). Tak či onak, je jasné, že Richard je favoritom Boha i Panny. No zvláštny je ale fakt, že sa jedná o zbožné dielo. Inými slovami, Richard na obraze kľačí v modlitbe a robí to isté aj mimo obraz. Každý deň, pravdepodobne pred spaním, kľačí pred svojím znázornením toho, ako kľačí pred Kristom a Pannou. Vzdáva hold obrazu Boha, Panny, anjelov, svätých a samého seba, povýšeného takmer na rovnakú úroveň ako svätých. Inými slovami, je to umelecké dielo, ktoré je zmáčané v duchu sebachvály. Neexistuje tu žiadna pokora, napriek kľačaniu: skôr tu ide o sebachválu a vlastné nároky. Vytvára sa tak bezpochyby hanebné tvrdenie, že Richard, na rozdiel od iných kresťanov, má privilegovaný prístup k Bohu. On sa nachádza v diptychu: my ostatní nie. Ak by sme sa mali pred nim modliť, modlili by sme sa nielen k Bohu, ale uvažovali by sme o Richardovi ako o Božom vyvolenom. Wilton Diptych, inak povedané, predpovedá Richardov mocenský pád, ktorý bol výsledkom jeho arogancie. 

Takže Wilton Diptych je náboženská maľba a súčasne anti-náboženská maľba. Je to obraz, ktorý je rozdelený protikladmi: je určený pre väčšiu Božiu slávu, alebo inštrumentalizuje teológiu pre väčšiu slávu Richarda? Ostatné obrazy v Sainsburyho krídle galérie nie sú takéto: sú to veľké oltárne obrazy, tzn. obrazy, ktoré visia nad oltármi. Inými slovami sú to, na čo sa kňaz pozerá pri slúžení omše a na čo sa tiež pozerá zhromaždenie. Často je tam menší rozsah obrazov, ktoré sú príliš malé na to, aby sa dali vidieť z diaľky, z ktorej by sa kňaz dokázal sústrediť, zatiaľ čo sa zhromaždenie díva na väčšiu scénu. Tieto všetky oltárne kúsky zdôrazňujú transcendentnú povahu náboženského umenia. Boli namaľované, aby nám nepripomínali iba Boha, ktorý sa nad nami stále vznáša, ale aj Boha, ktorý je prítomný v sv. omši, v dianí na oltári. Je skutočne nemožné oceniť tieto oltárové obrazy (a ich barokových nástupcov) bez určitého pochopenie sv. omše. Hoci sú sami o sebe skvelé, ilustrujú niečo pozoruhodné; zázrak sv. omše je ešte významnejší.  V Najsvätejšej sviatosti sa nachádza skutočnosť, ktorú sa tieto obrazy pokúšajú vykresliť. Sú to tiene: skutočnosťou je Kristus v Eucharistii.

Rozhovor s Dr. Finaldim nám včas pripomína, že Národná galéria je skvelá inštitúcia s jedinečnou zbierkou - a tiež miesto, kde môžeme nájsť Boha.

DISKUSIA k článku