tempt.png

6 pokušení, s ktorými zápasí najviac kresťanov

09.10.2015SVET
1864 6 12
Zuzana Smatanová
AltKAT

Pre prípad, že to ešte nie je každému jasné: diabol existuje a vôbec nie je nadšený z ľudských bytostí. Ba čo viac, je to riadny zbabelec. Keďže nedokáže priamo škodiť Bohu, rozhodol sa mu škodiť prostredníctvom stvorení, ktoré Boh miluje najviac: prostredníctvom nás. Nikto by nemal byť šokovaný, a najmä nie kresťania (jeho obľúbená korisť), keď im poviem, že diabol na nás útočí neustále a pokúša nás, aby sme hrešili, a urážali tak Boha.

Problém je v tom, že diabol je veľmi prefíkaný, a my, kresťania, bývame často nerozumní. Sme presvedčení, že chodievať na omšu, modliť sa ruženec a usilovať sa žiť viac-menej súvisle kresťanským životom nás automaticky oslobodzuje od tejto hrozby. Takto to však, žiaľbohu, nie je. Diabol totiž zdvojnásobuje svoje úsilie keď vidí, že sa snažíme kresťansky prežívať svoj život, osvojí si novú podobu a aktualizuje svoju stratégiu. Pomôže nám možno metafora: Zlodej chce vykradnúť dom. Zatiaľ čo snorí okolo domu a snuje plán, zistí, že v ňom býva mladá dievčina. Každý večer prichádza jej priateľ, hodí jej do okna kamienok aby vyšla von a pustila ho dnu. Čo musí urobiť zlodej, aby dievčinu preľstil? Ak by v správny čas len jednoducho hodil kameň, otec dievčiny by ho určite zastrelil. Potrebuje sa zamaskovať aby vyzeral ako jej priateľ, musí napodobniť jeho chôdzu a hlas. Podľa mňa je to dobrý príklad na pochopenie toho, ako diabol so svojimi pokušeniami infiltruje život kresťana. Diabol nepokúša priamo a otvorene, pretože dobre vie, že by bol okamžite odmietnutý. Naopak, mení svoje plány a pokúša sa ich prezentovať spolu s názormi a postojmi v zmýšľaní človeka, ktoré sa javia ako duchovné; takže kúsok po kúsku sa odkláňame od nášho vzťahu s Bohom. 

Aké sú to tie názory a postoje v zmýšľaní človeka, ktoré sa síce javia ako pozitívne a duchovné, ale v skutočnosti ide o pokušenie? Na túto otázku odpoviem pomocou knihy Discernment: Acquiring the Heart of God (Rozlišovanie: Osvojiť si srdce Boha) od pátra Marka Ivana Rupnika, SJ, ktorú vrelo doporučujem. Kniha čerpá z Cirkevných otcov, takže jej myšlienky sú obohatené tradíciou a múdrosťou Cirkvi.

 

Zameranie sa iba na seba

                                                                Young handsome man with short hair looking at himself while holding a broken mirror

© Dollar photo club

Neviem či aj vy máte takú skúsenosť, ale Boh mi potom, ako som sa rozhodol byť pravým kresťanom, veľmi pomohol tým, že som sa začal menej zameriavať na seba, a viac na druhých. Zistil som, že sa oveľa viac radujem keď môžem dávať, ako keď dostávam a že radosť z autentického spoločenstva sa nedá porovnať s pochybnými zábleskami uspokojenia, ktoré vám poskytuje sebectvo, egoizmus. V duchovnom zápase hrá diabol práve v tejto oblasti všetkými kartami. Je totiž veľmi ťažké oklamať alebo priviesť do omylu človeka, ktorý má svoju víziu, a ktorého srdce má namierené priamo k Bohu a ostatným ľuďom. Môžeme povedať, že láska je „kryptonitom“ zla. (kryptonit – fiktívny chemický prvok, pomocou ktorého sa autorom podarilo obmedziť schopnosti Supermana; pozn. prekl.) 

V prvom rade treba povedať, že práve v tomto spočíva zásadná stratégia, ktorá vyvoláva ostatné pokušenia. Diabol potrebuje aby sme klopili zrak a zahľadeli sa len na seba, aby na nás mohol čo najúčinnejšie zaútočiť. Nárast tejto nezriadenej sebalásky je duchovným neduhom, ktorý Cirkevní otcovia nazývajú philautia. Diabol sa ňou snaží naočkovať náš kresťanský život. Tu je niekoľko zákerných spôsobov, akými sa o to usiluje: 

 

1. Presvedčenie, že viera je viac o obsahu, než o vzťahu.

                                                            2 StockSnap.io

© StockSnap.io

Kresťanská viera je o vzťahu s Kristom. Tento vzťah sa prejavuje mnohými spôsobmi: podľa toho v čo veríme, v čo dúfame, čo si myslíme a v čom sa rozhodujeme. Je to viera, ktorá formuje a obohacuje každý aspekt nášho života, pretože je to živá viera, založená na autentickom vzťahu s Pánom Ježišom.

Ak život kresťana živí dialóg lásky s Kristom, diabol nemôže urobiť nič alebo len veľmi málo. Jeho stratégia preto pozostáva z podkopávania tohto vzťahu. Ako to robí? Tým, že chce, aby sa nám naše náboženské zmýšľanie, naša túžba po svätosti, naša úcta k Eucharistii a naše duchovné a sociálne cítenie javilo ako naša osobná zásluha, a nie ako Boží dar, ktorý má človek prijať. Zámerom diabla je urobiť z nás zbožných ľudí, ale bez Boha. Chce nás donútiť uveriť, že sme schopní stať sa lepšími kresťanmi, keď budeme postupne upúšťať od príslušných nárokov na priateľstvo s Ježišom.

Čo nám už však diabol nepovie je fakt, že nikto nemôže nikoho pripraviť o vieru bez toho, aby ju ten dotyčný sám niečím neuhášal a nespochybňoval. Ak totiž začne kresťan sám seba považovať za hlavného pôvodcu svojho kresťanského života, stráca jeho viera všetku energiu a význam, ktoré jej poskytuje dynamika vzťahu s Bohom. Stáva sa vlažnou, až ochladne do takej miery, že sa z nej stáva ideológia ako každá iná. Čiže stáva sa z nej zbierka myšlienok a názorov v ktoré človek verí (doktrína), ktoré sú formované rodinnými a ľudovými zvykmi (tradícia) a ktoré sa predávajú z pokolenia na pokolenie ako sada užitočných pravidiel o správnom prežívaní života (morálka). Stretli ste už niekedy kresťana, ktorý by definoval kresťanstvo týmto spôsobom?

Dôsledky sú zrejmé. Keď sa viera stane ideológiou, začne byť nudná. Otvára sa tým enormná priepasť medzi životom človeka a jeho presvedčením. Vtelenie, Smrť a Zmŕtvychvstanie Krista veľmi rýchlo nadobudnú v jeho živote asi taký význam, aký má preň Neptún, Urán a Saturn. A diabol víťazí. Zmenil nás na skvele naočkovaných kresťanov, horlivých v katolíckej praxi a obradoch, so vzornou morálkou ... a mŕtvych vovnútri.

 

2. Prežívanie viery zmyslami

                                                           3 StockSnap.io

© StockSnap.io

Pre nás je veľmi dôležité, že sa modlíme a že skutky nábožnosti vykonávame s láskou. Nič nie je zlé na tom, ak pri konaní týchto skutkov prežívame zadosťučinenie a vnútorný pokoj. Robíme predsa čo nás Cirkev vyzýva robiť, a sme v tom vytrvalí! Cítime sa šťastní; len nech nám nikto nezačne tvrdiť niečo iné. Existuje tu však nebezpečenstvo, pred ktorým by som vás rád varoval. Je to čosi veľmi rafinované a zákerné: ak všetky tieto skutky vykonávame len pre vlastné duchovné potešenie z nich, veľmi ľahko stratíme správny smer a svoju zbožnosť a oddanosť začneme praktizovať bez túžby dostať sa bližšie k Bohu a posilňovať svoju lásku k Nemu. Takto si budujeme v podstate len svoj osobný imidž.

Ako zistíme, že sa niečo také s nami deje? Páter Rupnik nám dáva výbornú radu: „Je dôležité dávať si pozor na svoje myšlienky a pocity pri modlitbe a vo chvíľach veľkej vrúcnosti (...) Nepriateľ profituje z predstavivosti, ktorá je zameraná na Božie veci, sväté veci, svätých ľudí, alebo na Božie veci v nás, našu duchovnú budúcnosť, s cieľom vyvolať v nás presvedčenie a myšlienky, ktoré z nás robia „zmyslových“ účastníkov duchovného života, túžiacich len po takomto uspokojení, alebo vidiacich zmysel kráčať po tejto ceste pretože nám vyhovuje a je pre nás prijateľná.“ Z vlastnej skúsenosti viem, že nie je ťažké uvedomiť si povahu vlastných myšlienok a pocitov, keď ma už niekto upozornil, že ich mám skúmať. To druhé je už oveľa ťažšie. Práve z tohto dôvodu Cirkev odporúča pravidelné spytovanie svedomia.

 

3. Pripútanosť k vlastným predstavám a plánom

                                                              Man with disorderly business plan on wall.

© Dollar Photo Club

Z úspechu sa nám zvykne zatočiť hlava. Sme predsa ľudia. Chceme, aby sa nám naše plány podarili; dokonca sa za to modlíme. Na tom nie je nič zlé. Ba čo viac, Boh tiež chce, aby sme v našom evanjelizačnom úsilí robili pokroky. Aj diabol však veľmi dobre vie, že ľudské srdce sa občas až príliš zaangažuje do plnenia svojich plánov. Fakt, že sa usilujeme evanjelizovať, nás ešte nerobí imúnnych voči svetskej pripútanosti k našim plánom; pripútanosti, ktorá nás časom „donúti“ zabudnúť sústrediť sa na Boha a jeho milosť, a urobí z nás len protagonistov a nepostrádateľných hrdinov nejakého zvláštneho apoštolátu. Diabol sa teší keď uspeje v maskovaní philautie ako apoštolského úsilia. Z tohto dôvodu je nevyhnutné svoje srdce a plány odovzdať do Božích rúk, „vložiť ich do svätostánku“; úprimne o nich hovoriť Bohu a dovoliť mu aby nás naučil dávať Ho vždy na prvé miesto, aj keby to znamenalo – vďaka Bohu za to – potlačenie našej túžby mať veci pod kontrolou.

 

4. Vyvolanie pocitu, že sme strážcami Boha

                                                        aufgeregte frau zeigt nach vorne

© Dollar Photo Club

Aké nádherné! Žijeme počestne a zdržanlivo, chodievame na omšu, myslíme ako kresťania a sem-tam pomôžeme vetchej starenke cez cestu. Urobme rukou okolo seba a svojich čností kruh, a nikoho doň nevpúšťajme ... Je toto kresťanský postoj? Určite nie! Najhoršie na tom však je, že posudzovanie a podceňovanie druhých za to, že nežijú alebo nemyslia ako my, je bežnou praxou v prípade, ak niekto neprežíva svoj duchovný život „dostatočne zrelo“. Toto je ďalším veľkým pokušením, ktoré pomáha diablovi vložiť philautiu do našich duší: predkladá nám skúsenosť z farizejského potešenia byť ´strážcami Boha´; tými, ktorí majú moc prehlásiť kto vieru naozaj žije, a kto nie. Môžeme bdieť a modliť sa na odčinenie hriechov druhých; modliť sa a oplakávať upadajúci svet, v skutočnosti však Bohu láme srdce keď nás vidí, ako sa ponárame do zaslepenej a nerozumnej sebalásky. 

Pravda je taká, že ´strážcovia Boha´ sú so svojím odsudzovaním a pózami na hony vzdialení od lásky a milosrdenstva aké od nás žiada Boh. V takomto prípade je veľmi dôležité, aby kresťan, ktorý upadol do tohto pokušenia, pomenoval konkrétne zavrhnutie, posudzovanie alebo pocit nadradenosti, ktoré mu otupili srdce, a pokorne ich zložil k nohám Boha, ktorý nežartoval keď povedal, že neviestky a mýtnici predídu farizejov do Božieho kráľovstva.
Pripomínam, že toto pokušenie sa vkráda aj do sveta myšlienok a názorov. Deje sa to vtedy, keď sa naša vlastná interpretácia viery stáva univerzálnou normou pre posudzovanie názorov druhých ľudí na katolícku náuku. Páter Rupnik hovorí: „Týmto spôsobom sa myšlienky a názory menia na modly a môže sa stať, že sa nám viera pomieša so systémom myslenia nejakého filozofického smeru, či dokonca s nejakou presnou metódou myslenia; v každom prípade však strácame reálne spojenie s Kristom Spasiteľom.“ Napokon sa z toho môže stať ideológia viery, ktorá zachádza až tak ďaleko, že odmieta všetko, čo jej oponuje, vrátane toho čo vraví biskup, pápež, či Magistérium Cirkvi.

 

5. Zmýšľanie v súlade s psychikou človeka

                                                                6 stocksnap.io

© StockSnap.io

Ako som už spomenul, keď sa kresťania zdokonaľujú vo svojom duchovnom živote, musí sa aj zlo stať oveľa rafinovanejším, ak chce do ich života zatnúť pazúry. Prefíkaný spôsob akým to robiť, a ktorý vnímali, študovali a proti ktorému zápasili otcovia púšte spočíva v inšpirovaní takého zmýšľania v človeku, ktoré je v súlade s jeho vlastnosťami; v tých napríklad, čo sú statoční, to budú myšlienky obetavosti a odvahy, v tých čo sú oddaní to bude nábožnosť a umŕtvovanie, v tých čo sú štedrí a veľkorysí zasa charita a obrana chudobných, atď. Páter Rupnik k tomu hovorí: „Nepriateľ ide až tak ďaleko, že sa dokonca modlí s tými, čo sa modlia, postí s tými, čo sa postia, dáva almužnu s tými, ktorí ju dávajú, a to z jediného dôvodu, aby ľudia na seba priťahovali pozornosť, aby sa tak ľahšie mohol dostať do človeka a neskôr ho prinútiť ísť tam, kam chce on.“

Diabol nás totiž pozná. Má náš „spis“ a všetko, čo je v ňom, berie do úvahy. Najdôležitejšie v tomto prípade je, že ho poznáme aj my a vieme, ako si neustále zlepšovať spytovanie svedomia (cez modlitbu!), aby sme rozpoznali kde rastie pšenica a kde kúkoľ. Rozhodujúcim kritériom pre rozlišovanie má byť Boží plán v našom živote. Existuje veľa dobrých a svätých vecí, ktoré sme schopní urobiť, ale ktoré nie sú súčasťou toho, čo chce pre nás Boh. Rozvážnosť, zakorenená v Božom pláne, by mala vždy ovládať a usmerňovať dobročinnú lásku. 

 

6. Falošná dokonalosť

                                                                  7 stocksnap.io 

© StockSnap.io

Toto vás zrejme prekvapí. Zlý nás dokáže pokúšať aj vecami, ktoré sme schopní ľahko prekonať, s cieľom vyvolať v nás pocit, že sme dobrí a silní ľudia, ktorí svoj život prežívajú pomocou náležitých čností. Páter Rupnik ale varuje: „Týmto spôsobom upadnete do najnebezpečnejšej pasce: duchovnej pýchy. Knieža temnôt neporazili ľudia, ale iba Boh, ktorý víťazí. Duch Svätý nás posilňuje Pánovým svetlom, ktoré zaháňa temnotu a premáha klamstvo pokušenia.“ Táto duchovná pýcha ide ruka v ruke s falošným presvedčením, že sme schopní prekonať a poraziť každé pokušenie, s ktorým máme do činenia. Boha a jeho milosť podvedome vyčleňujeme z oblasti duchovného boja, ´vďaka´ čomu je bojisko voľné a pokušenie môže ukázať svoju pravú tvár. Na tejto forme philautie je hrozné to, že porazený kresťan sa bude pokúšať zachrániť návratom na rovnakú cestu, ktorá mu umožní dosiahnuť predchádzajúcu úroveň čnosti, t.j. na cestu voluntarizmu (vlastnej vôle). Toto úsilie bude možno sprevádzať aj modlitba, nebude však srdcom tohto zápasu, pretože diabol ho už nepochybne presvedčil, že to dokáže aj sám, vlastnými silami. Aké grandiózne klamstvo!

Kresťan musí byť ostražitý, pretože v ďalšom kroku ho diabol bude chcieť zbaviť nádeje v pomoc Božiu, aby si napokon zúfal nad Božím milosrdenstvom. Znie to síce ironicky, ale je to tak. Kresťan sa takto vlastne zrieka nádeje na pomoc, o ktorú ale nikdy neprosil, a zúfa si nad Božím milosrdenstvom, pretože jeho cieľom nie je odpustenie, ale znovuzískanie pokoja, ktorý vychádza z pocitu že je dobrý a čnostný. Prostredníctvom philautie napokon diabol kresťana dezorientuje a odzbrojeného ho sotí do bitky s jediným zaručeným výsledkom: porážkou.
Treba vedieť zásadnú vec, že pravá kresťanská dokonalosť sa prežíva v neustálom zomieraní a vstávaní.

Je vyjadrená pokornou láskou, ktorá nikdy nedáva do popredia seba ale druhých, ani sa nevystatuje svojimi schopnosťami a úspechmi. Nemyslí na seba, ale na šťastie a radosť tých druhých. Je to dokonalosť, ktorá vie, že absolútne a trvalo závisí od Božej pomoci, pretože uznáva svoju malosť pred mystériom lásky, ku ktorej je povolaná. Nepripisujte víťazstvá sebe; buďte za ne radšej vďační, pretože sú to dary, ktoré máte prijať. 

Tvárou v tvár pravej kresťanskej dokonalosti je diabol bezmocný!    

 

DISKUSIA k článku