Svätý Ignác z Loyoly raz povedal: "Ak ti Boh zošle veľa utrpenia; je to znamenie, že má s tebou veľké plány a že rozhodne chce, aby si bol svätý." Ako Katolík obdivujem svedectvá svätých.
Z teologického a racionálneho hľadiska to dáva zmysel. Pre človeka, ktorý čelí skúškam, sú však jeho slová frustrujúce. Domnievam sa, že som v tomto momente svojej duchovnej cesty v štádiu útechy. V dôsledku toho sa moja úvaha o svätcových slovách môže líšiť v porovnaní s obdobím, keď som sa nachádzal na dne.
Je zaujímavé, že v posledných mesiacoch boli moje články atraktívnejšie, keď sa dotýkali tém môjho utrpenia: mojej úzkosti z každodenných vecí po moje doterajšie veľké životné skúšky. Zraniteľnosť funguje ako lepšie ochrana než brnenie "silnej" pýchy.
Utrpenie je univerzálne
J.R.R. Tolkien odkazuje na realitu rozsiahleho smútku vo svojom legendárnom diele Pán prsteňov, pričom niečo z toho sa dostalo až do úspešných filmov. Nasleduje krátky rozhovor medzi budúcim hrdinom hobitom Frodom a čarodejníkom Gandalfom:
Frodo: Prial by som si, aby som ten Prsteň nikdy nedostal. Aby sa nič z toho nestalo.
Gandalf: To si prajú všetci, ktorí sa takých časov dožijú. O tom ale nerozhodujú. My rozhodujeme len o tom, čo urobíme s časom, ktorý nám bol daný.
Než sa dostanem k pravdivým slovám Gandalfa, poskytnem vám základné informácie o povahe hobitov. Podľa kníh Hobit aj Pán Prsteňov sú hobiti stvorenia, ktoré sa tradične starali o seba a nemiešali sa do politických záležitostí Stredozeme. Hobiti si užívali hospodárenie a tiché, pokojné bytie. Platí to aj pre vás? Vari ste človek, ktorý uprednostňuje samotu a tiché časy na zamyslenie sa. Možno nie ste ako hobit, čo je určite tiež v poriadku, no vo vašom živote môžu nastať chvíle, kedy môžete túžiť po pomalšom živote. Viem, že to platí pre mňa. Prirodzene som srdcom hobit.
Životná cesta je často neočakávaná
Život nám často nabúrava naše plány. Rovnako ako život Froda bol prerušený Vojnou o prsteň a silným naliehaním Gandalfa niesť prsteň, tak aj ja zažívam očakávania, ktorým nie som pripravený čeliť. Utrpenie je univerzálne. Je nevyhnutné. Ľudia nemusia na tomto svete ďaleko cestovať, kým utrpenie vystrčí svoje odporné rohy! To je hlavný dôvod, prečo verím, že písanie o osobnom utrpení oslovuje čitateľov - pretože ľudia trpia každý deň.
Niekedy sa zdá, že citáty fiktívnej postavy vyznievajú pravdivejšie alebo sú výstižnejšie než slová, ktoré dokážem sám poskytnúť. Najlepší Frodov priateľ Sam sumarizuje obavy ľudstva pred utrpením asi najlepšie: "Je to nebezpečný podnik, Frodo, vykročiť z dverí. Vstúpiš na cestu, a keď nestojíš pevne, nevieš, kam ťa to môže strhnúť." Dostávame sa do paradoxnej situácii, keď sa vyhýbame utrpeniu - nikdy nevstúpime na cestu života, ale iba na tejto ceste môžeme žiť. Vyhýbanie sa utrpeniu znamená nežiť naplno!
Poctivosť je najlepšia taktika
V pokračovaní toho, že utrpenie je univerzálne, si myslím, že pravdivým uznaním svojich limitov a hriešnej podstaty sa otváram, aby som vpustil ostatných do môjho života. Medzi mojich obľúbených autorov patria napr. C.S. Lewis, Francis de Sales a G.K. Chesterton. Dôvodom toho je do veľkej miery ich otvorenosť a pripustenie svojich limitov. Prostredníctvom ich textov zažívam ľudskosť Lewisa, de Salesa a Chestertona.
V podobnom duchu pozorujem, že moje obľúbené a najlepšie diela sú tie, pri ktorých som najúprimnejší - nie vtedy, keď používam najlepšiu slovnú zásobu alebo štruktúru viet. Slová mi ľahšie prúdia z mysle, keď čerpám zo svojich skúseností z utrpenia a konfliktu. Neviem vysvetliť, prečo je to tak. Môžem len povedať, že moja otvorenosť o mojom minulom utrpení pôsobí ako mozgová embolektómia pre moje príležitostné písanie!
Spoločenstvo vedie k zdatnosti v boji
Môj boj proti osobným nerestiam (hnev, chamtivosť, netrpezlivosť, pýcha atď.) je skľučujúci. To, čo robí moje strety s týmito zlami znesiteľnejším, je spoločenstvo. Vďaka spoločenstvu mojej rodiny, náboženskej komunity v Katolíckej cirkvi a vďaka mojim čitateľom som pokojnejší. Počas mojich osobných zápasov mi to opäť pripomína Tolkienovu trilógiu. V tretej časti Návrat kráľa únava padá na Froda, keď stúpa na Horu osudu v snahe zničiť Sauronov prsteň. Vypočujte si hrdinov nárek, keď ho zlo prsteňa pokúša:
Frodo: Nezostala mi žiadna chuť jedla, žiadny pocit vody, spomienka na dotyk trávy. Som nahý v tme. Nie je nič. Žiadny závoj medzi mnou a ohnivým kolesom. Vidím ho svojím vädnúcim zrakom.
Sam: Tak sa ho poďme zbaviť, raz a navždy. Nemôžem ho pre vás niesť, ale môžem niesť vás. Poďte!
Hlavný hrdina príbehu zažíva slabosť a lamentuje k poslednej osobe z pôvodného spoločenstva, ktoré sa sformovalo na začiatku cesty - hobitovi Samovi. Tu sa spoločenstvo stelesňuje v Samovi. Nie je najsilnejším, najchytrejším alebo najrozumnejším hrdinom, ale je prítomný, keď Frodo zažíva najväčšiu núdzu.
Skutočné spoločenstvo nastáva iba vďaka Frodovmu navlečeniu "brnenia slabosti" - vďaka čomu sa stáva zraniteľným a slabým voči svojmu priateľovi. Namiesto toho, aby som sa oslabil, keď ukážem svoje obmedzenia a zlyhania, je spoločenstvo okolo mňa posilnené a ja sa stávam tiež silnejší. Spoločenstvo spolu obstojí v skúške pokušenia a neresti.