Fotografie potratených detí môžu pomôcť matkám, ktoré mali potrat

6,909
Kultúra života

Nedá sa spočítať koľkokrát som už počula argument: „Nemali by sme ukazovať fotografie obetí potratov, pretože to zraní  ženy, ktoré boli na potrate.“

Odmietam tento argument kvôli niekoľkým dôvodom. Po prvé preto, že neberie do úvahy množstvo žien po potrate, ktoré sa k nám pripojili na uliciach a odvážne pomocou svojich svedectiev pomohli ostatným spoznať pravdu o potrate.

Po druhé preto, že jedna z mojich prvých skúseností s fotografiami obetí potratov dokazuje, aký zavádzajúci a povrchný je tento argument.

Vo februári roku 2010 som cestovala na Floridu s pro-life tímom, aby som sa pripojila k dobrovoľníckemu osvetovému projektu, ktorého som nikdy predtým nezúčastnila: Osveta o Genocíde (The Genocid Awareness Project). Vďaka obrovským bilboardom ukazujúcim fotografie obetí potratu, som sa po prvýkrát zapojila do tejto aktivity vyvolávajúcej kontroverzie.

Stretnutie s mladým dievčaťom 16. februára 2010 navždy zmenilo spôsob, akým som sa pozerala na diskusiu o potratoch.

Prešla okolo našej expozície, ja som podišla k nej podávajúc jej brožúru a spýtala som sa: „Čo si myslíš o potrate?“

Jej meno bolo Jay. Vzala si ju, ustúpila a pozrel sa na našu expozíciu. Uvidela strašný obrázok rozobratých potratených tiel detí.

A potom ticho odpovedala: „No, mala som jeden 5. januára.“

Netušila som, ako reagovať. Mala som nacvičenú reč, že dieťa je biologická ľudská bytosť, ale pre jej dieťa už bolo príliš neskoro. Bola som poučená, ako zdôvodniť, že aj nenarodené dieťa je osobou, ale život jej nenarodeného dieťaťa sa už skončil.

Začala som sa cítiť nepríjemne kvôli obrázkom, pred ktorými som stála. Spýtala som sa jej teda na názor.

Začala plakať. Bola nahnevaná. "Nikto mi to nepovedal. Nikto mi nepovedal, že to vyzeralo takto", povedala zlomeným hlasom.

Pokračovala zrýchleným tempom: „Všetky dôvody, ktoré som mala na potrat - finančné, školské, moje problémy s priateľom sa vtedy zdali také logické. Nikto mi nikdy neukázal takéto fotky, ani mi nepovedal, čo potrat vlastne robí. A teraz musím žiť po zvyšok svojho života s vedomím, že som svojmu dieťatku, Ravenovi, odoprela šancu na život. A na to nie je žiaden dôvod dosť dobrý.“

 

Vtedy som si to uvedomila: Jej spáchaný hriech bol našim hriechom nedbalosti. V krajine plnej kresťanov, plnej pro-life zástancov, jediným človekom, ktorý s týmto dievčaťom hovoril o potrate, bol potratár, ktorý vzal jej peniaze a zabil jej dieťa.

Potom som si uvedomila niečo: Ženu, ktorá pácha potrat, nebolí vidieť fotku potrateného dieťaťa. Bolí ju len, keď ju neuvidí včas. Tak ako istú Ázijčanku stredného veku, ktorá mi povedala, že mala dva potraty, ale nemala by ani jeden, keby predtým videla našu expozíciu. Tak ako jedna žiačka základnej školy, ktorá sa čudovala, že sa nenašiel nikto, kto by jej povedal, čo vlastne potrat spôsobuje.

Išla som s Jay do jej triedy, keď opisovala bolestivé prázdne miesto, ktoré v nej potrat zanechal. Išli sme práve popri skupine demonštrantov z Plánovaného rodičovstva, ktorí rozdávali letáky, ktoré nazývali post abortívny syndróm „mýtom“. Povedala mi, že by svoje dieťa pomenovala Raven. Vytetovala si to meno na brucho tesne nad miestom, kde Raven prežil svoj ​​krátky život.

A ako som tak počúvala, rozhodla som sa, že žiadnemu dievčaťu či žene by nikdy nemala byť odmietnutá pravda o potrate. Kvôli dieťaťu a kvôli nej samej.

Veď sme stratili už príliš veľa malých Ravenov.

DISKUSIA k článku