Bola som pro-choice a potom sa všetko zmenilo...Bola som na potrate.

2,005
Kultúra života

Každý deň sa slnko verne dotkne našich viečok. Žiaľ, budík je tiež verný našim ušiam. Pomaly sa zdvihneme z vankúša, vylezieme spod periny a začneme plniť úlohy dňa. Väčšina ľudí má istú vášeň, ktorá im každý deň dáva chuť žiť. Môže to byť práca, dieťa, manžel či manželka, náboženstvo.

Mojou vášňou je byť pro-life. To ma ťahá a motivuje. Denne nachádzam radosť v tom, že môžem byť hlasom pre nenarodené deti, aj keď možno len tými najmenšími spôsobmi. Boli však časy, kedy by som ani za milión dolárov tak pravdivo a vášnivo nepovedala túto predošlú vetu. Kedysi som bola pro-choice. Pro-choice až do špiku kostí a potom sa všetko zmenilo...

Bola som na potrate

Od toho okamihu môj život už nikdy viac nebol ako predtým. Okamžite som si uvedomila, že som stratila niečo pre mňa veľmi vzácne, moje dieťa. Okamžite som vedela, že takúto bolesť by som nikdy nikomu nepriala.

Nikdy nezabudnem na ten okamih, keď som zistila, že som tehotná. Mala som rannú nevoľnosť a hlboko vo vnútri som vedela, že to nie je opica. Pozitívny tehotenský test bol iba potvrdením mojej desivej reality. Práve som podala prihlášky na výšku a netrpezlivo som čakala na listy o prijatí. Počas nadstavby som neskutočne drela, aby som sa dostala na moju vysnívanú školu a pozitívny tehotenský test ma akoby obral o všetko moje úsilie. Vedúca mládeže v našom kostole vtedy len nedávno porodila svoje prvé dieťa. Keď zistila, že je tehotná, povedala: „Byť matkou je môj splnený sen. Je to všetko, čo som v živote chcela, no keď som zistila, že som tehotná, nikdy v živote som nemala väčší strach.“ Keď som zistila, že som tehotná, cítila som rovnaký strach, no byť slobodnou mamičkou ani zďaleka nebol môj sen. Môj strach ma tak oslepil, že som nezvážila iné možnosti, no vôbec som nevedela, že voľba potratu mi spôsobí tak veľa bolesti.   

Procedúra bola síce mierne bolestivá, no emocionálne smrteľná. Hlas potratára, ktorý mi hovoril, aby som sa uvoľnila, dotyk asistenta, ktorý ma držal za ruku a potratový poradca, ktorý ma počas procesu „sprevádzal“. Po procedúre som išla na obed s priateľkou, ktorá ma vtedy sprevádzala a vzala ma domov. Bola som bez života. Po zvyšok dňa som ostala v útočisku svojej postele. V tom okamihu nebol dôvod, prečo by som z nej mala vstať. Žiadna túžba. Žiadna motivácia. Nič. Kedysi som bývala nahnevaná, keď som si na ten deň spomenula, no dnes mi pripomína, prečo som pro-life. Ak bola voľba potratu pre mňa skutočne tá najlepšia voľba, prečo som sa potom cítila tak zle?

Môj potrat sa stal mojím hlbokým temným tajomstvom. Niesť toto bremeno samozrejme nebolo ľahké. Cítila som sa, akoby som mala nejakú chorobu a keby som povedala „Som chorá a musím sa liečiť,“ rýchlo by ma to uistilo v tom, že som urobila správnu vec. Moja morálna intuícia a prázdnota v srdci mi však hovorili, že moje rozhodnutie bolo zlé.

Aj naďalej som túto bolesť potláčala. Namiesto hľadania „lekára“ som na utíšenie svojej veľkej bolesti využívala neresti tohto sveta. V tom čase som sa však nedokázala označiť za pro-life, aj keď som chcela. Nebolo by to odo mňa pokrytectvo? Koniec koncov, rozdiel medzi pro-life a pro-choice bol pre mňa ako rozdiel medzi maslom a margarínom. Bol medzi nimi skutočne tak veľký rozdiel? Na tejto nálepke mi nijak zvlášť nezáležalo, ale vedela som, že by som nikdy nepodporila priateľku v tom, aby išla na potrat. Spomínam si na časy, keď moje priateľky zvykli o potrate vtipkovať. Hovorili, že keby zistili, že sú tehotné, išli by na potrat. Vo vnútri som si povedala: „Nikdy by som vám to nedovolila!“ Pre mňa to nebola téma na vtipkovanie. Ako by aj mohla? Bola to najväčšia chyba, akú som kedy urobila.

Snažila som sa vytvoriť si medzi hlavou a srdcom spojenie o tom, prečo bol potrat zlý. Zlomový bod nastal, keď som na ultrazvuku uvidela svoju neter. Obrázok bol premietnutý na stene a hrala jemná hudba a ja som neter sledovala, ako si tancuje v maternici. Keď sa ultrazvuk zameral na jej srdce, hudbu vystriedal zvuk tlkotu jej srdca. Môj svet sa zrazu zastavil. Tlkot jej srdca bol najsilnejší zvuk, aký som kedy v živote počula. So zármutkom a ľútosťou som sa rozplakala. Bolo to práve v tejto chvíli, kedy som pochopila, že život v maternici je naozaj život!

Nakoniec som stretla „lekára“, ktorý vyliečil moju bolesť. Netúžila som stretnúť ho. Stalo sa to skôr náhodou. Niekoľkokrát som náhodou počula jeho meno, no celkom úprimne, nepáčil sa mi. Zdal sa mi byť rozkazovačný, ale máva naozaj úžasné oslavy narodenín! Jeho meno je Ježiš Kristus. Nečakane som sa pri oltári do neho zaľúbila. Potrat ma urobil pro-life a Kristova láska ma vyliečila.

Toľké roky som samú seba hanobila za svoje chyby. Hľadela som na seba ako na nehodnú a nezasluhujúcu si nič a všetko v mojom živote ukazovalo, že som sa neustále uspokojovala s menej. Aj keď bol môj hriech veľký, Ježiš stále po mne túžil. Chcel ma a trpezlivo na mňa čakal, aby ma mohol utešiť. Vlial do môjho života obrovské množstvo milosti a požehnania. Aj keď bola táto cesta náročná, otvorila som sa mu a dovolila mu pôsobiť vo svojom živote a spraviť ma ženou, akou ma stvoril. Ženou utvorenou na Jeho obraz a podobu.

Boh bol v tomto uzdravovacom procese naozaj verný. Dostala som nezaslúžený dar – spoločenstvo žien, ktoré sa tiež liečia z potratu. Často uvažujem o tom, že som nikdy nepočula nijakú matku povedať: „Keby som len išla na potrat.“ Poznám však nespočetne veľa žien, ktoré povedali: „Ľutujem, že som bola na potrate.“ Žiaľ, nie som jediná žena, ktorá bola zranená potratom.

Počas tejto cesty som sa stretla s každým možným ospravedlňovaním môjho potratu a je to pre mňa urážlivé. „Je to tvoje telo, tvoja voľba.“ Nie, bolo to telo môjho dieťaťa. „Urobila by som to isté, keby som bola na tvojom mieste.“ Ďakujem, práve si mi vrazila nôž a otočila ním. „Nebola si pripravená byť matkou.“ Kto si, že môžeš rozhodovať o tom, či som schopná zvládnuť materstvo? „Máš reprodukčné práva.“ Aj moje dieťa ich malo. „Nie je to život.“ Áno, je. Čo chcem povedať, je, že na potrat neexistuje ospravedlnenie. Skvelý priateľ Tim Scheidler povedal: „Nie sú to tie maličké bábätká, o ktoré máme mať strach, pretože oni sú šťastné v nebi. Sú to mamy, o ktoré máme mať obavy.“ Ak stretnete ženu, ktorá je zranená z potratu, nekŕmte ju nejakým nedbalým ospravedlňovaním jej činu. Potešte ju a ľúbte ju, pretože oplakáva stratu svojho dieťaťa.

Abby Johnsonová, zástankyňa pro-life a bývalá riaditeľka Planned Parenthood, povedala: „Povedať žene, že potrat je ‚oprávnenou‘ reakciou na nečakané tehotenstvo, je vlastne povedať jej, že nie je dosť silná na to, aby zvládla materstvo. Aký strašný a nerealistický spôsob, ako hľadieť na ženy.“ Možno som bola dosť silná na to, aby som zvládla materstvo. Určite som však nebola dosť silná na zvládnutie potratu.

V januári som sa zúčastnila Pochodu za život vo Washington, D.C. Bolo to požehnanie zúčastniť sa tak odvážneho, ohromného a silného podujatia. Vzhľadom na moju minulosť by som si nikdy nepredstavila, že budem v dave medzi 10 000 ľuďmi modliacimi sa za zastavenie potratov. Pochod za život je viac než len každoročné podujatie vo Washington, D.C. Je to môj život. Je to dôvod, prečo každé ráno vstávam. Konajúc všetko na Božiu slávu budem aj naďalej každý deň môjho života pochodovať, aby som prinášala pravdu k ranám spôsobených potratmi a zabraňovala ženám, aby opakovali moju najväčšiu chybu. Chcem byť hlasom, ktorý som ja kedysi nepočula, hlasom, ktorý hovorí: „Viem, že sa bojíš, no sľubujem ti, že existuje lepšia možnosť.“ Aj naďalej sa budem deliť o pravdu o živote v maternici. Božou milosťou budem príkladom všetkým ženám a mužom (áno, aj mužom), ktorí trpia dôsledkom potratu, že uzdravenie je súčasťou Božieho plánu. 

Fotografia: Žena na fotke je moja najlepšia priateľka, moja malá sestra. Počas tretieho ročníka na výške ostala nečakane tehotná. Aj keď takéto načasovanie nebolo pre ňu ideálne, v tehotenstve pokračovala a ročník skončila so samými áčkami. Pred dvoma týždňami porodila nádherné a zdravé dievčatko.

P.S. Si hodná.

DISKUSIA k článku