Útok OSN na Cirkev: Predzvesť prenasledovania?

3,579
Kultúra smrti

Výbor OSN pre práva detí zverejnil svoje záverečné odporúčania týkajúce sa zaobchádzanie Katolíckej Cirkvi s deťmi. V tomto kritickom dokumente (pozri vyhlásenie HLI tu), Výbor karhá Cirkev za údajné ignorovanie alebo odmietanie práv detí. Cirkev vyzval ku zmene kanonického práva, k zmene jej nemenného učenia a k prijatiu sekulárnej etiky v otázkach homosexuality a antikoncepcie, potratu a rodovej ideológie.

Výbor OSN bol vo svojich očakávaniach úplne jednoznačný a vyčerpávajúci: dokument má 16 strán v 67-ich odsekoch. Na Svätú stolicu však dojem neurobil:

    
Hoci je Svätej stolici ľúto, že vidí v niektorých bodoch záverečných odporúčaní pokus zasahovať do učenia Katolíckej Cirkvi o dôstojnosti ľudskej osoby a vykonávaní náboženskej slobody, i tak sa Svätá Stolica znovu zaväzuje k obrane a ochrane práv dieťaťa v súlade so zásadami podporovanými Dohovorom o právach dieťaťa a v súlade s morálnymi a náboženskými hodnotami, ktoré ponúka Katolícka náuka.


Hoci už raz vzniklo pobúrenie kvôli nespravodlivému útoku na Svätú Stolicu, podrobnejšia správa pravdepodobne ešte len príde. Dovtedy by som sa chcel zamerať na dve kľúčové témy, ktoré si z odpovede Vatikánu zaslúžia reflexiu: dôstojnosť ľudskej osoby a náboženská sloboda. Čo výbor OSN odmieta a považuje za neprijateľné správanie, Cirkev vidí ako morálny záväzok a povinnosť, na dodržiavaní ktorej treba trvať, pretože nemôže ignorovať svoj cieľ a Božie poslanie. Kontrast medzi svetonázormi Vatikánu a tohto výboru už naozaj nemôže byť ostrejší.

V úvodnom odseku deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode Dignitatis Humanae, Cirkev uvádza svoj postoj k dôstojnosti ľudskej osoby, vzťahujúci sa na osobnú a náboženskú slobodu:

Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti. Takisto žiadajú právne vymedzenie verejnej moci, aby oblasť spravodlivej slobody osôb a spoločenstiev nebola príliš ohraničená. (Dignitatis Humanae 1)

Vo vyhlásení sa uvádza, že rastúce vedomie ľudí, pokiaľ ide o ich vlastnú dôstojnosť pomáha Cirkvi v jej poslaní a vedie k zvýšenému dôrazu na potrebu človeka žiť bez nátlaku. To potvrdzuje i nárok Cirkvi na slobodu, aby pokračovala vo svojej misii, ktorá nie je ustanovená akoukoľvek ľudskou zmluvou. Blahoslavený pápež Ján Pavol II., majster ľudskej dôstojnosti a slobody náboženského vyznania, potvrdil tieto princípy v jeho encyklike Redemptor hominis z roku 1979: „...chcem sa v mene všetkých veriacich na celom svete obrátiť s úpenlivou prosbou na tých, od ktorých akýmkoľvek spôsobom závisí organizácia spoločenského a verejného života, aby rešpektovali práva náboženstva a činnosť Cirkvi.“

Cirkev musí byť slobodná, aby kázala evanjelium a ľudská osoba musí mať možnosť hľadať pravdu o sebe, ako bola zjavená v Ježišovi Kristovi.

Hľadanie pravdy bez kompromisov je najväčším potvrdením ľudskej dôstojnosti. Ľudská dôstojnosť je definovaná obzvlášť schopnosťou človeka prekročiť seba, t.j. milovať Boha celou svojou bytosťou. „V každej svojej činnosti je človek povinný držať sa svojho svedomia, aby spoznal Boha, koniec a zmysel života.“ (Dignitatis Humanae 3)

Náboženská sloboda však neznamená ignoráciu zákonov spoločnosti. Keď sú v súlade s Božím zákonom, máme povinnosť túto autoritu počúvať; inak ohrozujeme spoločné dobro. A naozaj - tí, ktorí hľadajú náboženskú pravdu sa stávajú dobrými občanmi, lebo sa snažia žiť podľa Božieho plánu.

Minulé storočie bolo svedkom nezvyčajného nárastu vlád a ideologických systémov, ktoré potláčali náboženské pravdy a ľudskú dôstojnosť. Napriek tomu boli uprostred takéhoto zmätku i niektorí ľudia, ktorí boli ochotní svedčiť o pravde a slobode svedomia - a to aj za cenu svojho života. Mučeníci podali najvyššie svedectvo a nútia ľudstvo v každom období, aby uvažovalo o pravde, ktoré je pred nimi a nad vážnosťou povinnosti hľadať pravdu. I keď je ľudský zákon nespravodlivý, Boží zákon vyžaduje náš súhlas. „Boha je treba poslúchať viac ako ľudí.“ (Sk 5,29). Bohužiaľ sme svedkami novej éry mučeníkov v Afrike a na Blízkom východe, keď sú kresťania terčom moslimských prepadnutí. Sú nútení konvertovať alebo zomrieť.

Hoci sme síce doteraz kvôli nespravodlivým požiadavkám a útoku Výboru OSN nečelili mučeníctvu, je múdre pamätať si dejiny. Dnes i v nedávnej histórii máme dostatok pripomienok, čo viera, nádej, láska a odvaha vyžadovala od kresťanov v časoch prenasledovania, ktorému zväčša predchádzali krikľavé rétorické útoky na Cirkev zo strany politickej moci. Cirkev videla mnoho storočí a prestála veľa búrok. Bude - tak ako to vždy robila - hovoriť a svedčiť o pravde bez ohľadu na cenu.

Modlíme sa, aby prehmat Výboru mohol poslúžiť ako budíček pre mnohých vnútri aj mimo Cirkvi ohľadom radikálneho smeru, ktorý bol vytýčený z OSN. Ale buďme si vedomí momentu, v akom sa nachádzame, a náležite sa pripravme.

Otec Shenan J. Boquet je prezident Human Life International. Cestoval po celom svete, aby šíril evanjelium života. Otec Boquet je kňaz v rímskokatolíckej diecéze Houma Thibodaux  v Louisiane, svojom domovskom štáte, kde pôsobil ako duchovný otec vo farnosti svätého Gregora Barbarigo v Houma pred nástupom do Human Life International na jeseň roku 2011. Tento článok je reprodukovaný so zvolením HLI.org.