The Casual Vacancy: ohavnosť J.K. Rowlingovej

2,108
Kultúra smrti

22. október 2012 (Mercatornet.com) – Je ťažké povedať, čo robí najväčší dojem na prvých päťdesiatich stranách knihy The Casual Vacancy J. K. Rowlingowej. Možno je to zmienka tínedžera o jeho otcovi ako „samoľúbom debilovi a č*rákovi”, označenia ktoré uprostred odpudivej búrky nadávok na konci druhej kapitoly udrú do očí len preto, že sú napísané kurzívou. Ten istý chlapec, keď sa neskôr zamiluje, masturbuje pri myšlienke na objekt svojej lásky a desí sa myšlienky, že skončí „s bolesťou v srdci a v guliach”. Opis obnažených pohlavných orgánov 5-ročného dievčaťa, opis použitého kondómu ležiaceho pred dverami – „ako pavúčí zámotok nejakej obrovskej larvy”. Nadávok stále pribúda, postupne sú drsnejšie a predvídateľnejšie. Každá strana sľubuje ďalšiu a ďalšiu špinu.

Môže sa zdať, že som tieto scény v knihe vyberal ako skazené čerešne, ale v skutočnosti verne reprezentujú celú úrodu. Situácie a formulácie v románe sú rovnako zarážajúce. Kým zdanlivo ide o príbeh volieb do samosprávy vo fiktívnom anglickom meste Pagford, The Casual Vacancy je o rozpade, disfunkcii a úbohosti, o ktorých si má čitateľ myslieť, že číhajú za každou príjemnou fasádou. Podľa kritika New York Times Michika Kakutaniho je to „depresívne klišé, zvláštna zmes temného seriálového príbehu ako „Peyton Place” s jedným z tých britských románov Barbary Pymovej opisujúce obmedzený život malého mesta.”

Kniha začína scénou, kedy muž, člen farskej rady, zomiera na ulici na aneuryzmu. Pred svojou ženou upadá, ako je nám neskôr povedané, do „výbuchu zvratkov a moču, šklbajúcej sa hromady nešťastia.” Ďalšia kapitola hovorí o nadšení rodiny jeho politických rivalov pri čítaní a šírení novinky o jeho smrti. Shirley Mollisonová dokonca prirovnáva túto eufóriu k narodeniu svojho syna. „Novinka o náhlom úmrtí Barryho Fairbrothera bola ako pohľad na bacuľatého novorodenca, z ktorého sa vytešovali všetci moji známi.” Následne sa čitateľ stretne so všetkým možným od týrania manželky a dieťaťa, cez drogovú závislosť, sebapoškodzovanie, samovraždu až znásilnenie (vlastne dve znásilnenia – detailne opísané znásilnenie 16-ročného dievčaťa drogovým dílerom jej matky a ďalšie jej 3-ročného brata tým istým mužom. Opísať toto znásilnenie bolo veľa už aj na Rowlingovú.). Nech si vyberiete ktorúkoľvek stranu, nájsť takého scény v knihe The Casual Vacancy je také jednoduché, ako zatočiť ruletou. V knihe chýba už len kanibalizmus.

Ani pre tých, ktorí by namietli, že dobre napísaný román o úbohosti a zvrátenosti  musí obsahovať aj úbohosť a zvrátenosť, The Casual Vacancy nijak nevyniká. Hoci sa o to veľmi nepokúša, mieša metafory a ukazuje množstvo trápnych viet, kde mnohovravnosť za pomoci slovníka predstiera učenosť.

Parminder a Vikram Jawandovci sú sikhovia, atraktívni, profesijne dokonalí (obaja sú lekári), ktorí sa obracajú na svoju vieru a posvätnú knihu pre silu a radu. Jediný raz jeden z nich úplne poruší tento úctyhodný postoj. Parminder verejne pokarhá klienta a kolegu poradcu, že veria, že drogovo závislí sú zodpovední za ich vlastné konanie. Povie mu, že jeho obezita je taká záťaž pre zdravotný systém, ako drogová závislosť a rúti sa preč ohrozujúc svoju kariéru prezradením dôvernosti medzi lekárom a klientom. Medzi priestupkami románu je to však prakticky – a jasne zamýšľané ako – ušľachtilé.

Rowlingová vyhlásila, že najhoršia kritika, aká mohla prísť na jej román pre dospelých, je, že mala ostať pri písaní kníh pre deti. Človek si v tom nemôže byť taký istý. Pri písaní tohto románu sa možno neprejavilo nič nové. The Casual Vacancy a jej otrepaná prehliadka biedy a zvrátenosti reprezentuje Rowlingowej zjednodušené porozumenie nielen literatúry pre dospelých, ale aj literatúry ako takej.

Kým niektorí kritici, vrátane Kakutaniho v Times, vyzdvihujú knihy o Harry Potterovi, v podstate zľahčujú to, čo The Casual Vacancy odhaľuje o Rowlingovej prístupe k literatúre. Prítomnosť úlisného sebaospravedlňovania, vytvárania obeti, biedy zrežírovanej aj v knihách o Harry Potterovi je nepopierateľná. Doteraz čitatelia bez ohľadu na vek a presvedčenie mohli veriť v to, že to všetko bola súčasť nejakej nadčasovej hrdinskej predlohy. Kedže však Rowlingovej vnímanie čitateľov je jasne založené na surovom obsahu bez akejkoľvek sofistikácie, teraz sa, bohužiaľ, dozvedáme, čo sa v Harry Potterovi neobjavilo. 

Existuje veľa vecí, čo sa pri tomto románe človek môže naučiť. Kým veľa spisovateľov a teoretikov, medzi nimi aj J.R.R. Tolkien a C.S. Lewis, hovorili o literatúre, ktorá nás povzbudzuje a posilňuje náš vlastný život, Rowlingová pristupuje k fiktívnemu obyvateľstvu s  podnikateľskými ambíciami pasáka. V The Casual Vacancy sú obete vystavené poníženiu pre radosť čitateľa, nehovoriac o peknej odmene pre ich tvorcu. Fotka usmievavej, dobre oblečenej Rowlingovej na obale knihy, je v takom rozpore s obsahom románu a jeho osobami, že je to až desivé.

Rowlingová nedávno pre New York Times povedala, že verí, že The Casual Vacancy je jedna z najlepších vecí, ktoré kedy napísala. Podporila tak dávnejšiu zmienku pre Guardian, že nepoužila pseudonym, pretože cítila, že je odvážnejšie publikovať román pod svojím vlastným menom. Trvá na tom, že ju ovplyvnil Charles Dickens a iní slávni viktoriánski spisovatelia: „The Casual Vacancy,” hovorí, „sa vedome vracia späť k tradíciám 19. storočia Trollopeho, Dickensa a Gaskella…Akékoľvek hodnotenie, ktoré by poukazovalo na niektorého z týchto autorov, by ma len potešilo.”

Ako sa už ukázalo, Rowlingovú k Dickensovi prirovnal jej vlastný vydavateľ, Michael Pietsch. Rowlingová, čo sa jej týka, si očividne na túto asociáciu zvykla. Napríklad, keď hovorila o konci sérií Harryho Pottera, predniesla jednu z Dickensovych poznámok z vydania Davida Copperfielda z roku 1850, kde hovoril o konci dvojročného kreatívneho vkladu do spomenutej postavy. „Nad týmto tvrdením si môžem len povzdychnúť: „A čo sedemnásť rokov, Charles?” Na takého obdivovateľova Dickensa, ako sa Rowlingová hrdo prezentuje (a nakoniec kolegu, vychádzajúc z toho, že použila jeho krstné meno) je zarážajúce, že prehliadla fakt, že Dickens v Davidovi Copperfieldovi opisuje skúsenosti vlastnej mladosti. A to zo skutočného sveta. Taktiež Dickensov vklad do postavy treba vnímať ako desaťročia reflexií pred samotným písaním diela.

Možno je však najlepšie nechať Dickensa hovoriť samého za seba. Hoci v jeho dielach nájdeme drinu a bedákanie utláčaných, vrátane drogovo závislých (Záhada Edwina Drooda), zvlášť pri probléme biedy a vytvárania obetí dokazuje, že literatúra je o kvalite písania. Porozmýšľajte o situácii Alexandreho Manetteho, muža odsúdeného na 18 rokov v Bastile z Príbehu dvoch miest:

„Slabosť jeho hlasu bola žalostná. Nebola to slabosť fyzickej ochabnutosti, hoci v tom bez pochýb zohrali rolu aj uväznenie a prísny trest. Jeho žalostná príznačnosť bola v slabosti samoty a neužitočnosti. Bolo to ako posledná slabá ozvena zvuku vydaného kedysi veľmi dávno. Tak stratil život a dávny zvuk ľudského hlasu, že sa jeho hlas dotkol zmyslov ako kedysi krásna farba vyblednutá na úbohú škvrnu. Bol tak ponurý, že znel ako hlas v podzemí. Vyjadroval beznádej a stratenú bytosť, akoby hlas vyhladovaného cestovateľa,  vyčerpaného dlhým putovaním v divočine, spomínal na domov a priateľov pred tým, ako sa uložil na smrť.”

Northrop Frye raz povedal, že „ak je nejaké literárne dielo emocionálne „depresívne”, potom nie je niečo v poriadku v diele alebo v reakcii čitateľa.” Dickens v tejto ukážke, ako aj na mnohých iných miestach dokazuje, že dobré dielo je ako alchýmia. Nič, o čom hovorí,  neostáva základným materiálom, ktorý ho inšpiroval. I bieda sa stane zlatom, hoci studeným na dotyk. Jeho genialita nás spája ako ľudí, jeho bežný jazyk zjednocuje inak izolované skúsenosti.

A práve toto Rowlingová buď nechápe, alebo je úplne neschopná to napodobniť. V každom prípade, The Casual Vacancy je ohavnosť.

Harley J. Sims