„Stretnutie s mojou dcérou“

2,197
Kultúra života

Poznámka editora: Marsha a Jim zistili, že čakajú dieťa, keď spolu chodili počas vysokej školy.  Dcéru dali na adopciu. Bolo to tajomstvo, o ktorom nevedeli ani ich vlastní bratia a sestry. Tento pár sa neskôr zobral a vychoval spolu ešte tri deti. Potom, po vyše 20 rokoch, ako svoje dievčatko dali na adopciu, sa ich dcéra ozvala s tým, že sa s nimi chce stretnúť. Ako mohli vysvetliť jej existenciu svojim rodinám? A ako by povedali svojim deťom o sestre, o ktorej nemali ani poňatia? Tento článok bol pôvodne publikovaný pred ôsmimi rokmi v knihe Amazing Grace for Mothers.

 

Vianočné prázdniny na vysokej škole boli vždy skvelé, ale obzvlášť som si ich užívala počas posledného ročníka. Promócie boli už tak blízko a ja som sa mala na čo tešiť. Vychutnávala som si prázdninovú náladu s rodičmi a piatimi súrodencami.  Do januára som však myslela na niečo iné - materstvo. Môj priateľ Jim a ja sme spolu chodili už štyri roky. Len nedávno to začalo byť medzi nami vážne. Podľahli sme pokušeniu, len raz. To však úplne stačilo. Keď tehotenský test potvrdil to, čo som už tušila, hneď som to povedala Jimovi. Vyznal mi lásku a chcel si ma vziať. Ale dovtedy sme manželstvo ani nespomenuli. „Nie,“ povedala som, „takto ísť do manželstva nemôžeme.“

Zverila som sa svojej sestre Margot, je to moje dvojča. Boli sme spolubývajúce počas štúdia na Univerzite v Kentucky a vždy sme si boli veľmi blízke. Vedela som, že ma chápe a zdieľa moju bolesť. „Čo budete robiť?“ spýtala sa.

„Jim a ja sme sa bavili o manželstve, ale nechcem spraviť celoživotný záväzok, ktorý by sa zakladal na tehotenstve,“ vysvetlila som. Mohla som si dieťa nechať, ale aký život by som mu teraz mohla dať?  Rozhodli sme sa dať naše dieťa na adopciu.

Bolo to v 70. rokoch a len krátko predtým bol zlegalizovaný potrat. Mohla som okamžite a diskrétne zmeniť situáciu, v ktorej som sa nachádzala. Ale pre mňa ako oddanú katolíčku neprichádzal potrat do úvahy. Vedeli sme, že nemáme právo zasahovať do Božieho plánu pre naše dieťa.

Povedať to mojim rodičom bolo nesmierne ťažké. Boli veľmi sklamaní. Požiadali ma, aby som ostatným o mojej situácii nehovorila. Z úcty k nim som súhlasila. Keď som prišla domov cez jarné prázdniny, stále som bola schopná tehotenstvo utajiť. Nevrátila som sa domov, až kým sa dieťa nenarodilo - 4. septembra 1976.

Kým som 9 mesiacov nosila svoje vyvíjajúce sa dieťa, to, ako slabo kopalo, mi pripomínalo, že vo mne skutočne rastie malý život. Často som sa za svoje dieťa modlila a starala som sa o seba vediac, že dieťa musí byť zdravé, aby v živote začalo čo najlepšie. Sieť katolíckych charít mi dovolila vybrať rodičov, pár, ktorý už vychovával dvoch chlapcov, dvojičky. To, že mám dvojča, pre mňa vždy veľa znamenalo. Teraz bude táto skúsenosť súčasťou života aj môjho dieťaťa.

Margot bola pri mne, keď sa moje dievčatko narodilo. Pomenovala som ju Margot, po mojej sestre, dvojičke. Hoci som nikdy nezapochybovala o svojom rozhodnutí, nezabránilo to bolesti z odlúčenia. Veď to bola moja krv! Jim bol v čakárni, pretože vtedy mal právo byť na pôrodnej sále len manžel. Tiež ním vtedy zmietali city. So slzami ma opäť požiadal, aby som sa zaňho vydala. Dokonca i cez bolesť z lásky k môjmu dieťaťu a Jimovi som naše rozhodnutie nezmenila. Sviatosť manželstva má trvať po celý život. Bol to záväzok, na ktorý som nebola pripravená.

Nemohla som svoju dcéru držať v náručí, ale mala som ju vo svojom srdci. S Margot sme sa na ňu šli pozrieť do novorodeneckého oddelenia. Bola krásna.

S Jimom sme napísali našej dcére list a tiež sme kúpili 14-karátovú zlatú retiazku s krížikom, aby to všetko raz dostala od svojich nových rodičov. Hoci moja mama chcela tajiť narodenie jej prvého vnúčaťa, takisto cítila bolesť z toho, že ju vzali preč. Napísala jej list v deň, keď sa narodila: „...buď veľmi dobré dievčatko a jedného dňa sa uvidíme v nebi. Vedz, že vždy budeš mať v mojom srdci a v mojich modlitbách špeciálne miesto...“

Nastúpila som už na postgraduálne štúdium na Univerzite v Kentucky, kvôli pôrodu som vymeškala len niekoľko dní. Nasledujúci semester som prestúpila na Arizonskú štátnu univerzitu a udelili mi titul zo špeciálnej pedagogiky. Jim a ja sme zdieľali puto a lásku, ktorá prežila niekoľko zamestnaní, štúdium i vzťah na diaľku. Zobrali sme sa v októbri 1979 a mali sme spolu ďalšie 3 deti - Ericu, Lindsay a Clay.

Pri narodení našich ostatných detí som prežívala nesmiernu radosť, ale vždy bola vo mne časť, ktorá patrila len mojej prvorodenej. Hoci som na ňu často myslela, od Boha som cítila veľký pokoj. Vedela som, že sme sa rozhodli pre život nášho dieťaťa a umiestnili sme ho do milujúcej katolíckej rodiny.

Počas 80. rokov mali adoptované deti čoraz väčšiu tendenciu hľadať svojich biologických rodičov. Jim a ja sme rátali s tým, že nás naša dcéra jedného dňa nájde. Prešli jej osemnáste narodeniny, devätnáste, i zopár nasledujúcich, a ja som občas premýšľala, čo sa stalo. Prečo nás nikdy nekontaktovala?

Jedného dňa, bolo to pred rokom a pol, som prišla domov z práce, kde vediem skupinu mladých. Jim práve s niekým telefonoval. Okamžite mi naznačil, aby som zdvihla druhý telefón. Margot konečne zavolala! Triasli sa mi ruky, keď som zdvíhala slúchadlo. „Dobrý deň, tu malá Margot,“ povedala nervóznym hlasom, presne takým, aký majú i moje ostatné dcéry. Rozhodla sa, že nastal čas kontaktovať svojich biologických rodičov. Tiež musela prekonať strach z odmietnutia a mať odvahu dôverovať, že Boh ju bude viesť.

Moju malú Margot premenovali na Susan. Bola na krátky čas doma predtým, ako sa chcela vrátiť do Írska, kde pracovala ako učiteľka.  Hovorili sme spolu vyše dvoch hodín. Susan vyjadrila túžbu stretnúť sa s nami. Hoci sme boli nadšení z toho, že sa nám ozvala naša dcéra, vedeli sme, že prijať ju do našich životov nebude jednoduché. Vedeli o nej len moji rodičia a sestra.

Moje rozhodnutie pred všetkými tými rokmi bolo založené na tom, o čom som bola presvedčená, že je pre moju dcéru to najlepšie. Ak chcela byť teraz súčasťou nášho života, chcela som to tiež. Bolo to v stredu večer, keď zavolala. Nasledujúcu sobotu prišla po hodine cesty autom k nám domov. Naše dve dcéry boli preč - študovali na univerzite, a náš syn si večer vyrazil niekam von.

V bruchu som mala motýliky, keď som zbadala krásnu mladú dámu vystúpiť z auta, ktoré zaparkovalo pri našom dome. S Jimom sme sa na seba nervózne pozreli. Susan prišla k dverám s malou zelenou krabicou plnou fotografií z detstva, vysvedčení, fotiek zo školy a našich listov. Keď sme otvorili dvere, nervózne sa usmiala. Keď prišla dovnútra, prvé, čo povedala, bolo: „Ďakujem, že ste mi dali život.“ Objali sme naše malé dievčatko, teraz už dospelú ženu. Ako som odstúpila a hľadela na ňu, srdce sa mi chvelo. Mala na sebe ten malý zlatý krížik, ktorý sme jej tak dávno kúpili. Jej matka jej povedala, aby si retiazku nechávala na špeciálne príležitosti. Toto bola tá špeciálna príležitosť.

Správala sa presne tak, ako naše dcéry a mala moje i Jimove rysy. Strávili sme 6 hodín dobiehajúc, čo sme premeškali zo života našej prvorodenej dcéry. Slzy mi tiekli po tvári, keď som sa dívala na fotky a vysvedčenia môjho dieťaťa. Bola som hlboko dojatá tým, že sa Susan stala učiteľkou špeciálnej pedagogiky tak ako ja.

Všetci sme vedeli, že toto je pre nás začiatok nového vzťahu. Nebola to jednoduchá cesta, ale museli sme prekročiť svoj strach a znova urobiť to, čo je najlepšie pre našu dcéru. Oznámili sme túto novinu našim deťom, rodine a priateľom. Všetci, najmä naše vlastné deti, vrúcne privítali Susan do rodiny.

V pondelok po našom stretnutí nám Susan poslala e-mail: „V nedeľu v kostole by som bola mohla kľačať a ďakovať Bohu celý deň. Boh naozaj koná zázraky. Bol to úžasný víkend.“

Nielen že sa Susan stala drahou členkou našej rodiny, ale naša rodina sa stala súčasťou tej jej. Carol, Susanina adoptívna matka, nám napísala e-mail krátko po našom prvom stretnutí. „Vždy som s vami počas tých rokov chcela v duchu komunikovať, aby som vám dala vedieť, aké krásne, citlivé a nadané dieťa ste nám dali, aby sme ho mohli milovať a starať sa oň. Teraz vám to môžem povedať ja sama a ďakujem vám z hĺbky srdca. Vieme, že s vami je teraz Susanin život úplný.“

V lete toho roku sa naše rodiny zúčastnili konferencie v centre s názvom Catholic Family Land v Ohiu. Carol si ma počas konferencie vzala bokom a povedala: „V období tvojho života, keď si sa nemohla starať o Susan, si nám ju dala a bolo to práve vtedy, keď sme ju potrebovali. Teraz, v tomto bode Susaninho života, ona potrebuje teba a tvoju rodinu a my sa s ňou chceme podeliť.“

Stala sa z nás široká rodina a často sa cez sviatky stretávame. Nakoniec nikto z nás nič nestratil. Všetci sme získali tak veľa.
                                                             

Marsha Stockerová sa narodila v roku 1953 v meste St. Charles v štáte Missouri. Absolvovala Univerzitu v Kentucky v roku 1975 a získala magisterský titul na Arizonskej štátnej univerzite v roku 1976. V roku 1979 sa vydala za Jima Stockera, ktorý vyrastal v Louisville, v štáte Kentucky. Marsha je učiteľkou špeciálnej pedagogiky a Jim je policajným dôstojníkom. Žijú v Lexingtone v Kentucky a vychovali tri deti, Ericu, Lindsay a Clay.

DISKUSIA k článku