6. august 2012 (LifeSiteNews.com) - Článok, ktorý sa objavil v poslednom vydaní časopisu Reproductive Biomedicine Online pochybuje o bezpečnosti a efektívnosti metód umelého oplodnenia in vitro. Autorky článku nazvali výhody rôznych už používaných technológií „pochybnými.“ Zvyčajne to pri biomedicínskych technológiách funguje tak, že nová technológia sa roky precízne testuje na zvieratách a až potom sa použije na ľuďoch. V odbore in vitro oplodnenia sa nové techniky „len zriedka dôkladne overujú predtým, ako sa použijú na klinickú liečbu ľudí.“
Je tomu tak preto, že oblasť umelého oplodnenia vďaka technologickým inováciám nesmierne pokročila, odkedy sa v roku 1978 narodilo „prvé dieťa zo skúmavky.“ Autorky článku Rachel Brownová a Joyce Harperová z University College London však tvrdia, že len málo z týchto inovácií sa podrobilo rozsiahlym testom s prísnymi vedeckými štandardmi. Takisto len zriedka bola zvážená bezpečnosť z pohľadu etiky.
Tieto netestované technológie sú na IVF klinikách bežnou praxou. „Vo vedeckom ponímaní by však vývoj v technológii nemal byť priskoro použitý v klinickej liečbe.“ Zatiaľ čo technologická oblasť umelého oplodnenia sa za posledných 30 rokov prudko rozrástla, narastajú obavy, že niektoré z týchto technológií „prinášajú len nepatrný osoh, azda vôbec žiaden, a v najhoršom prípade nie [je] ani potvrdené, že sú bezpečné.“
Autorky sa zameriavajú na metódy, ktoré vyberajú gaméty, spermie a vajíčka a umelo vytvárajú embryá, ktoré sa neskôr implantujú do tela matky. K týmto technológiám patria napríklad testy, ktoré zisťujú, či DNA spermie nie je poškodená. Ďalej je to intracytoplazmatická injekcia spermie (ICSI) a genetický skríning pred implantáciou. Tieto technológie a zopár novších „sa len zriedka dôkladne overujú predtým, ako sú rutinne ponúkané neplodným párom.“
Priemerná miera úspešnosti metód umelého oplodnenia sa stále pohybuje okolo 15 až 20 percent. Pritom každá liečba môže stáť desaťtisíce eur. Vzhľadom na tieto dve skutočnosti autorky spochybňujú etiku a efektivitu veľkej časti toho, čo kliniky ponúkajú. V predchádzajúcej štúdii sa Joyce Harperová venuje tomu, ako horlivo sa snaží odvetvie umelého oplodnenia používať netestované technológie na ľuďoch. V tejto štúdii publikovanej v decembri 2011 v Oxford Journal of Human Reproduction tvrdí, že zatiaľ čo technológia veľmi pokročila, „laboratórne protokoly sú často stanovené na medzinárodnej úrovni bez adekvátneho overovania.“
„Keď sú technológie, ako napríklad tvorba gamét z kmeňových buniek, na dosah, je nutné zaistiť, aby bol vykonaný nevyhnutný výskum a vývoj predtým, ako budú nové technológie uvedené do klinickej praxe.“
Autorky sa zameriavajú na užitočnosť výsledkov testov, ktoré zisťujú, či DNA spermie nie je poškodená. Je to metóda, ktorá za využitia chemických testov hodnotí kvalitu spermie. Vyberie tie spermie, u ktorých je väčšia šanca, že úspešne vnikne do oocytu, ženskej vaječnej bunky. V štúdii sa tiež uvádza, že táto metóda stále patrí medzi často ponúkané formy liečby napriek tomu, že nedávny výskum ju spochybnil.